Kardinál Dominik Duka, muž do každého počasia

Keď som začiatkom deväťdesiatych rokov pôsobil v Prahe, v tamojšom prostredí som prvýkrát počul meno Dominik Duka. Dozvedel som sa, že bol väzňom komunistického režimu, predstaveným rehole dominikánov, vzdelancom. Intelektuálom a vyučeným zámočníkom v jednej osobe. Pražskí kresťania o ňom hovorili s uznaním. Bol autoritou. Meno som si zapamätal.

Stretol som sa s ním až po desaťročiach, keď už bol pražským arcibiskupom, českým prímasom a kardinálom.

Prvé stretnutie bolo na konferencii o imigrácii, ktorá sa konala v roku 2017 na bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tam som si uvedomil jeho pevnosť. Jasne dal najavo názor, ktorý inak na podujatí nebolo príliš počuť.

Migrácia je fenomén, ktorý je známy počas celých dejín ľudstva, ale migrácia má mať svoje medze. Na konci máme vždy myslieť na spoločné dobro. Láska k blížnemu nie je v rozpore so zdravým rozumom. To platí aj o migrácii.

Dukovo kresťanstvo nebolo utopické, cirkev v Dukovom poňatí sa neklania modernému svetu a jeho víziám.

Keď som vtedy prednášal svoj príspevok, dobre mi padlo, že za predsedníckym stolom sedel kardinál Duka.

Druhé stretnutie bolo v roku 2022 v Prahe na konferencii, ktorú  organizovalo Patrimonium svätého Vojtecha. Patrimonium mi udelilo cenu svätého Vojtecha, odovzdával mi ju pán kardinál.

Uvedomoval som si v tej chvíli, že kardinál je na pražskom arcibiskupskom stolci nástupcom svätého Vojtecha, svätca, ktorý je svojím pôsobením a odkazom blízky stredoeurópskym krajinám. Popri Česku i Slovensku, Maďarsku a Poľsku.

A Duka bol jeho nesmierne dôstojným nástupcom. Niet českejšieho miesta ako Hradčanské námestie, kde je i arcibiskupský palác, sídlo českého prímasa i vchod do Pražského hradu. Duka tomu rozumel. Preto vždy dbal, aby mal čo povedať nielen katolíkom, ale i všetkým Čechom a Moravanom.

Popri tom, že bol kardinál Čechom, nástupníctvo po svätom Vojtechovi ho predurčovalo k tomu, aby rozumel i fenoménu strednej Európy. A on jej rozumel. Preto i podporoval združenie Patrimonium svätého Vojtecha, ktoré propaguje a rozvíja myšlienku užšej spolupráce stredoeurópskych krajín. Na podujatiach Patrimonia sa zúčastňoval.

Ako spomenul, stredná Európa pre neho začínala v Bavorsku. Nedávnej českej vláde dal v lete tohto roku najavo, že Slovákov netreba stále poučovať o slobode a demokracii. Urobil tak na cyrilo-metodskej púti v Nitre na sviatok Vierozvestcov. Modlil sa v Mauzóleu Andreja Hlinku. Dominik Duka chápal bližšiu kultúrnu spolupatričnosť národov Strednej Európy. Jeho význam presahoval českú katolícku cirkev i Českú republiku.

Neviem, či ste si všimli, že kardinál bol usmievavý. Jeho úsmev na okrúhlej tvári vždy budil dôveru. Kardinál bol veselý a zároveň láskavý človek. Takého som ho aj poznal. Naše posledné stretnutie bolo minulý rok v arcibiskupskom paláci, kde mal k dispozícii kanceláriu ako už emeritný arcibiskup.

Hodinu sme pri čaji diskutovali medzi štyrmi očami o súčasnej politike. Bola to pre mňa veľká česť.

Videl som raz kardinála nahnevaného. Bolo to v roku 2018. V Brne v divadle hrali akúsi absurditu, ktorá bola takou urážkou Ježiša Krista, že sa o tom ani nebudem rozpisovať.

Kardinál Duka sa k tomu vyjadroval v rozhovore s televíznou redaktorkou. Nekričal, ani negestikuloval, ale jeho oči metali blesky a hovoril dôrazne. Český prímas „zahřímal“. Bol síce postavy nižšej, ale územčistej, svojou osobnosťou vedel vyplniť priestor. Keď bolo treba, bol bojovníkom.

Vedel sa zastať ľudí. Napríklad Jany Jochovej, keď ju napádali za kritiku genderovej ideológie. Alebo profesora Petra Piťhu, ktorý bol napádaný za kritiku Istanbulského dohovoru. Pastier si nedá svoje ovce.

Bol kňaz, intelektuál a zároveň prirodzene vyžaroval zemitosť a chlapskosť. Pravý opak postáv kňazov z českých filmov, ktorí pôsobia ako karikatúry.

O Česku sa hovorí ako o ateistickej krajine. Veď aj je, ale nie je to celá pravda. Je i krajinou množstva ľudí hľadajúcich určitú spiritualitu. Aký bol vzťah českej sekulárnej krajiny ku kardinálovi?

Česko kardinála rešpektovalo, i keď niekedy s ním polemizovalo. Polemika zaznievala i z vnútra cirkvi. Ale kardinál sa kvôli tomu nikdy nezakymácal.

Kardinál bol totiž obrancom viery, ako sa patrí, ale dokázal aj komunikovať s ľuďmi mimo katolíckej cirkvi a tí si to vážili. Napríklad za sto rokov vari nebol taký dobrý vzťah medzi prezidentom a českým prímasom, aký bol medzi Václavom Klausom a Dominikom Dukom.

Kládol som si otázku: Kým bol Dominik Duka? Začal mi chodiť po rozume názov známeho filmu „A Man for All Seasons“ o Tomášovi Morusovi. Muž do každého počasia. A to bola odpoveď. Áno, Dominik Duka bol po celý život tým, čím mal byť. Za akýchkoľvek okolností. Trpel vo väzení, bránil vieru, bol cirkevným kniežaťom, pastierom svojich ovečiek, zástancom, prihováral sa národu.

Jeho rodina a on sám zažili rôzne „izmy“. Pozeral na ne pokojne z hľadiska večnosti. Vedel, že všetky „izmy“ pominú a Boh je naveky.

Václav Klaus včera o Dominikovi Dukovi napísal: „Odišiel veľký a mimoriadny človek“. K týmto slovám sa pripájam.

Tieto riadky som písal so smútkom, zároveň tak akosi ľahko. Mal som Dominika Duku rád.

Odpočinutie večné daj mu, Pane, svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji.