Líder PS zvolal obed a predstavil tanečný súbor strán, ktoré majú nahradiť Ficovu vládu. Tvoria ho Progresívci ako dominantná opozičná strana. A potom strany, ktoré im majú slúžiť. PS ich láskavo zaradilo do nového národného frontu: SaS, KDH, Demokrati.

Ak ste na stránke Marker.sk, zrejme patríte k tým, ktorým na tomto obraze niečo nesedí. Niečo veľmi rušivé a zvrátené. Do progresívneho spolku sa tlačí – a bez zaváhania – aj KDH. Stará politická strana, ktorá sa tvári ako konzervatívna a ktorú zakladal Ján Čarnogurský, vníma alianciu s progresívcami ako samozrejmosť. Alebo ako poctu.

A to je, priznajme si, choré.

Samozrejme, dnes už dlhšie platí, že kresťanskí demokrati nie sú národnou ani konzervatívnou silou. Sú len veriaci. A veľmi poddajní. Nie sú nijako spojení s Jánom Čarnogurským. Sedia tam, kde ich chceli vidieť ich vychovávatelia – liberálne a progresívne médiá.

Aj v slovenskej politike, aj v európskom parlamente roky verne slúžia novodobej „strane s vedúcou úlohou“. Progresívcom.

Táto skúsenosť však nijako neprotirečí tomu, že je to celé choré. Len to podčiarkuje. Strana ako KDH by si mala držať zdravý (a dravý) odstup nielen od Smeru, ale aj od dúhových kazateľov. Nikomu by nemala podpisovať bianko šek.

Že je na to prislabá? Nie, to si len zamieňame príčiny s následkami. Ona je práve preto prislabá, že sa nevie vymaniť zo služby. Z oddanosti tým, ktorí chcú národné a konzervatívne korene vypáliť.

Niekto by mohol namietať, že takto je to predsa dlho a takmer všade v Európe. Liberáli a konzervatívci vraj vždy, napriek rozdielom, dokázali spolupracovať. A s dobrými výsledkami.

Je to pekný argument, no neaktuálny. Obraz o starom svete už neplatí. Navyše už vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, to nutne smerovalo k dnešnému stavu. Liberáli chceli konzervatívcom nasadiť obojok. Aby ich viedli k ich vlastnému zániku.

Za tých dvadsať rokov sa veľa zmenilo. A veľa vyfarbilo. Hlavné faktory sú štyri.

Prvý faktor: liberáli vymreli. Neexistujú. Tí, ktorí hlásali slobodu slova, slobodu presvedčenia, rešpekt k iným, zanikli. Nahradili ich progresívci, ktorí sa pokúšajú revolučným spôsobom meniť a prevychovať spoločnosť. Nástrojmi sú cenzúra, vynucovanie poslušnosti a prenasledovanie „zradcov“ (ktorých nachádzajú hlavne v národno-konzervatívnom tábore – v tom skutočnom). Pod vynucovaním poslušnosti sa nemyslí lojalita voči národným lídrom, ale oddanosť novodobej internacionále. Dúhovo-progresívnej a dnes aj tvrdo provojnovej internacionále. S finančnými a mocenskými centrálami v Londýne a New Yorku.

Jej hlavnými nepriateľmi sú dnes národné a konzervatívne sily. Tie, ktoré chcú chrániť rodinu, rod, národ, vieru a rokmi osvedčené pravidlá.