V Česku sa výrazne zvyšuje počet sociálnych pohrebov, teda počet zosnulých, ktorých telo nemá kto pochovať. Viete, prosím, uviesť konkrétne čísla?

V roku 2007 sme mali 120 sociálnych pohrebov a za minulý rok už dve tisícky. Za prvých deväť mesiacov tohto roka sme uhradili už dva a pol tisíca pohrebov. A to nie sú všetky – ministerstvo pre miestny rozvoj nemá údaje o všetkých sociálnych pohreboch. Platí totiž zásada, že pokiaľ sú po zomrelom dedičia, tak to obci uhradia oni, nie štát. Je teda ešte množstvo sociálnych pohrebov, o ktorých nemáme prehľad. Odhadujem, že ich je ešte o tretinu viac.

Čím si vysvetľujete taký vysoký počet zosnulých, ku ktorým sa nikto nehlási?

Neviem. Na túto otázku sa nedá nájsť jednoduchá odpoveď. Niekedy sú to ľudia, ku ktorým sa nikto nehlásil ani za ich života. Sú to opustení ľudia v nemocniciach, v domovoch pre seniorov, ktorých nikto nenavštevoval a nikto sa o nich nezaujímal. Taktiež je nutné vziať do úvahy, že sa zvyšuje vek dožitia a ľudia žijú čoraz viac opustení už za svojho života – najmä v rôznych ústavoch alebo už nie sú úplne svojprávni. Pozostalí o nich nemajú záujem ani vtedy, keď sa dozvedia, že zomreli. Povedia si: „Veď ja ho už desať rokov nepoznám, prečo by som ho mal teraz pochovávať?“

Ako je možné, že sa v pozostalých neprebudí svedomie?

Niektorí títo ľudia si to možno odôvodnia tým, že urobia obrad nad urnou. Budú mať smútočný obrad, len zomrelého nechcú pochovať. To je však záver, ktorý som vyvodil zo stoviek rozhovorov s predstaviteľmi obcí a miest zodpovednými za sociálne pohreby, nie zo sociologického výskumu založeného na dotazníkovom prieskume pozostalých rodín.

Vysvetlite, prosím, rozdiel medzi pochovaním a obradom nad urnou.

To znamená, že nepôjdu do pohrebnej služby, nedajú jej 20-tisíc korún a nepovedia: „Umrel mi prastrýko, prosím, pochovajte ho do tejto rakvy, spopolnite ho v tomto krematóriu.“ Oni si skôr počkajú na štátnu urnu a tú potom podľa mojich zistení pochovajú s obradom, s modlitbami a napríklad aj s hudbou. Takto ušetria peniaze, ak len počkajú na urnu. Stačí počkať týždeň či dva, potom im urnu spravidla vydajú, obzvlášť ak ešte nie je uložená na cintoríne, a pozostalí môžu vystrojiť sekundárny pohreb. Upozorňujem, že táto prax, pri ktorej sa obecný úrad stáva miestom vydávania urien, nie je v Českej republike legálna. Podľa platnej legislatívy by pohrebná služba mala urnu zo sociálneho pohrebu ihneď odniesť na cintorín a neodovzdávať ju príbuzným. Príbuzní však môžu následne požiadať prevádzkovateľa cintorína o exhumáciu urny z hrobu.

Rodina už pohreb nemusí spätne preplatiť?

Nie, platiť musí len ten, kto dedí. Ak však nie je čo dediť, ak to bol chudobný človek, ktorý mal len nepatrný majetok, tak prečo by niekto hradil pohreb. Radšej počkajú a potom si urobia len malý obrad, zájdu s urnou uložiť ju na cintorín, alebo rozprášia urnu do lesa, skrátka urobia si vlastný obrad v úzkom rodinnom kruhu.

Čoho je to dôsledok? Je to skôr ekonomický alebo kultúrny problém?

Oboje. Je to aj ekonomická otázka, ale aj kultúrno-antropologická. Môže za to individualizácia, atomizácia rodín. Vidíme, ako sú ľudia stále viac a viac na sociálnych sieťach, na mobilných telefónoch, ako nemajú fyzický kontakt. Preto nevidia ani dôvod pochovávať, veď oni sa so svojim príbuzným rozlúčia virtuálne. Už bez toho, aby museli zájsť do pohrebnej služby a tam niečo vyjednávať, doniesť oblečenie a fotografiu zosnulého. Veď ani nevedia, v ktorej márnici leží.

Je to podobné ako so svadbami či krstami, ktorých počet taktiež upadá. Sledujem, že svadby sú už tiež komornejšie, sú viac skromné. Verejná oslava života a okázalé hroby či hrobky ostávajú u národnostných menšín – vidíme to u Rómov, u cirkusantov, kolotočiarov, tam ešte je nejaká chuť mať veľkú účasť na pohrebe, ale inak sa to nehodí. Načo, veď stačí päť – šesť ľudí. Stále častejšie môžeme čítať na parte, pokiaľ je vôbec vytlačené, že obrad sa uskutoční v úzkom rodinnom kruhu.

Je to len český fenomén, alebo sa to dá pozorovať aj v iných krajinách?

Aj Bratislava má sociálne pohreby, pred troma rokmi, keď som tam bol naposledy, stáli približne 500 eur. Sú teda aj u vás, ale je ich málo. Vo Viedni sme však v krematóriu videli desať sociálnych rakiev čakajúcich na pohreb, a to len počas jednej návštevy v krematóriu. Je to všade, je to v celej Európe, je to na celom svete.

Zisťoval som slovenské čísla, tie však neboli zďaleka také vysoké ako v Česku, u nás je nepochovanie zosnulého ešte stále rarita. Ešte predtým, než sme začali nahrávať tento rozhovor, ste mi však povedali, že si myslíte, že je len otázkou času, kedy to dorazí na Slovensko. Z toho vyplývajú dve otázky: prečo situácia na Slovensku nie je tak zlá ako v iných krajinách a prečo si myslíte, že to dorazí aj na Slovensko?

Pretože som študoval históriu a filozoficko-náboženské východiská kremácie. Mám z nej doktorát na teologickej fakulte a ani kremácia nebola prijatá všade v rovnakom desaťročí a s veľkým nadšením. Krematórium v Bratislave bolo postavené až v roku 1967 na príkaz ÚV KSČ z Prahy – pritom my sme tu už mali krematóriá päťdesiat rokov. Rovnako tak Grécko, predstavte si, že tam legalizovali kremáciu ešte len pred dvadsiatimi rokmi. Pravoslávna aj gréckokatolícka cirkev odmietali kremáciu a štát tomuto náboženskému zvyku podliehal. Myslím si, že to dorazí do všetkých krajín, aj do tých, ktoré sú pobožnejšie, ktoré majú silnejšie tradície.

Ako súvisia sociálne pohreby s kremáciou?

Keby sa pochovávalo do zeme, blízki by mohli exhumovať kosti až keď spráchnivejú, teda po desiatich, dvadsiatich rokoch. Nemohli by do roka spraviť vlastný obrad nad ostatkami. Myslím si, že keby mestá začali pochovávať ľudí do zeme, bolo by menej sociálnych pohrebov. Boli by mnohonásobne drahšie, takže dedič by nakoniec neušetril žiadne peniaze. Naopak, keby pochoval zosnulého kremáciou, nemusel by platiť za prenájom hrobu počas rozkladu.

Takže každý sociálny pohreb je vlastne kremáciou?

Áno, všetky s výnimkou cudzincov a neznámych osôb. Hoci ide len o český zvyk a do istej miery marketingový trik pohrebných služieb, lebo zákon mestám nič také neukladá. Môžu pochovať kohokoľvek do zeme. Pohreb, pri ktorom sa urna umiestni do hrobu, je sekundárny pohreb, známy ako suchý pohreb. Pred ním sa odohráva takzvaný mokrý pohreb, keď sa staráme o studené, mokré telo v rakve. Mnoho ľudí v Česku mokrý pohreb vynecháva a zameriava sa len na suchý. Veď aj cirkev požehnáva urny a urnové hroby – katolícka cirkev to povolila v roku 1963 počas Druhého vatikánskeho koncilu. Prečo to nevyužiť?

Čo sa deje, keď sa k urne nikto nehlási?

Na úrade sledujeme, kde sociálne urny putujú, pretože obce sú nám povinné ohlásiť, kde je uložená urna. Tie totiž nemôžu zostať niekde v kancelárii, musia byť uložené na cintoríne. My síce vidíme, kde sa nachádzajú sociálne urny, ale len v prípade pohrebov, ktoré sa konajú v súlade so zákonom. Nevieme o tých, kde urna skončí v rukách blízkej osoby, pretože obce nám ich neposielajú na refundáciu. A keď sa počas inšpekcií osobne rozprávame s týmito úradníkmi a pýtame sa ich, prečo majú tak málo alebo vôbec žiadne pohreby, priznávajú, že ich majú dosť, ale radšej nás o ne nepožiadali, pretože vedia, že porušili zákon a nedostanú od nás žiadne peniaze.

Iná vec je, ak niekto pochová telo mokrým pohrebom, ale už sa neprihlási k urne. To nepatrí k sociálnym pohrebom. Pozostalý totiž pochoval zomrelého mokrým pohrebom, ale už nechce ten suchý. On sa postaral o telo, uložil ho do rakvy, previezol ho do krematória a spopolnil ho. A to je omnoho dôležitejšie a morálne čistejšie. To, že tú urnu už potom nechce, je podľa môjho názoru menší problém.

Omnoho horšie totiž je, keď urnu s veľkou slávou pochovajú, ale mokrý pohreb neurobia a nechajú to na štát. To v praxi znamená, že prídete do pohrebnej služby a poviete, že chcete rečníka, obradnú sieň, spevákov, báseň, a keď sa vás zamestnanec opýta, aká bude rakva, tak poviete, že vás to nezaujíma, lebo to bude sociálny pohreb a vy chcete len ten rituál a nechcete riešiť telo.

To mi pripadá falošné – neriešiť telo a riešiť len obrad. Skutky telesného milosrdenstva úplne nahradiť skutkami duchovného. To je, akoby niekto ležal na koľajniciach a blížil sa vlak, a ja by som sa začal modliť. Musím mu predsa pomôcť, musím ho najprv vytiahnuť z koľají, zavolať o pomoc a potom sa môžem modliť, teda skôr ďakovať anjelovi strážnemu, že to dobre dopadlo.

Zákon nám prikazuje podať človeku prvú pomoc. Nemal by tiež prikazovať, že musíme pochovať našich blízkych?

Nemôžeme povedať priamym potomkom, že musia telo pochovať, inak dostanú pokutu. A ako by sa malo postupovať v prípade, že zosnulý nemá potomkov ani blízkych príbuzných? Dedič dedí vždy po pohrebe, ten hneď po úmrtí nemusí byť známy. Nikto si nedovolí dať do zákona, aby mal povinnosť pochovávať niekto iný ako obec. U fyzických osôb je to vždy o morálke, o ich postoji k smrti. Myslím si, že definícia trúchliacich nepatrí do právnych predpisov, že je správne, že nemáme zákonnú povinnosť pochovávať, ale len morálnu povinnosť. Pohrebné služby by to samozrejme privítali, veľmi za to lobujú, aby bola u blízkych osôb pochovávacia povinnosť. Ale pochopte, to je dobré pre biznis, nie pre pozostalých.

Na druhej strane, možno aj náš zákon prispel k tomu, že máme tak veľa sociálnych pohrebov, lebo u nás ich obciam prepláca ministerstvo. Na Slovensku to obciam nikto neprepláca a obce sú preto aktívne – samozrejme hlavne preto, aby ušetrili peniaze, lebo to ide z obecných peňazí. Namiesto toho, aby sa postavilo pieskovisko, musia sa tie peniaze dať do pochovávania. Preto nám hovorili v Bratislave, že chodia za blízkou osobou a hovoria jej, že musí zomrelého pochovať. A keď ju vyhľadáte a osobne navštívite, ponúknete jej pomoc, praktickú aj finančnú, napríklad pohreb na splátky, ona nakoniec zomrelého obvykle pochová.