Halloween a iné americké umeliny

Dnes je deň Halloweenu (Helovínu), sviatok smrti importovaný z USA. Neviem ako vy, ale ja si k tomuto sviatku neviem vytvoriť vzťah. Súdiac podľa všadeprítomnej výzdoby, zjavne sa to pritom odo mňa čaká. Každý rok o niečo viac.

Napadá mi, že v západnom svete sa už pár rokov skloňuje slovo súhlas, alebo consent. Napríklad v súvislosti s MeToo. Vraj je dôležité, aby sme, najmä my osoby s maternicou, dávali v istých situáciách ten consent. Ja som však nikomu svoj súhlas so spomínaným sviatkom nedala. No aj tak na mňa všade vyskakuje gýčová halloweenska výzdoba. Kde sa môžem sťažovať?

Napríklad, chodievam cvičiť do fitnescentra, ktoré je blízko nákupného centra. Zaparkujem v druhom spomínanom a prejdem sa do prvého spomínaného. A pri ceste z garáže si pozerám výklady. Jeden z obchodov už v septembri vystavoval sošky lebiek, kostier a iných morbídností.

Myslela som pritom aj na menšie deti. Ako sa asi cítia, keď sa celý mesiac nemôžu po svete pohybovať bez toho, aby na nich na každom rohu číhala smrť? Deti však nemám, a tak sa vždy nakoniec sebecky vrátim k svojim pocitom. A zamýšľam sa nad tým, prečo sa mi z halloweenskeho gýča obracia žalúdok.

Vianoce predsa tiež vedia zasypať umelinou. Tak prečo namietam proti tej halloweenskej? Odpoveďou je, že halloweensky gýč je umelina na druhú. Vianoce, hoci sa počas nich v obchodoch útočí na viaceré zmysly, sú aspoň náš sviatok. Ale celý Halloween je v Európe umelý a s ním spojená výzdoba túto neprirodzenosť dokonale odráža. Na chvíľu odbočím, ale už ste videli vkusnú halloweensku výzdobu? Ja nie.

No a keď je reč o americkej umeline, napadá mi iná situácia, keď sa mi z nej obracal žalúdok. Ako 13-ročná som so spolužiakmi bola na študijnom pobyte v Anglicku. Cestovali sme autobusom a keď sme išli naspäť, zastavili sme sa v parížskom Disneylande. Inak, vyslovuje sa to DISNEJ land, aspoň tak hovorila naša vtedajšia angličtinárka.

Takto som sa ja, prosté dievča z Petržalky, koncom 90. rokov ocitla v krajine Disney. Odchovaná na rozprávkach Walta Disneyho, dalo by sa čakať, že si to tam užijem. Bol to však zážitok iný, pretože som sa takmer povracala.

Nie z kolotočov, tie boli skvelé. Skoro som si ublinkla zo sveta Disney. Totiž, ak je Halloween umelina na druhú, umelosť Disneylandu sa nedá ani vypočítať. Disneyland je o tom, že niekto pri Paríži postavil celú umelú dedinu. Tak po americky. Ale umelé domčeky a zámočky môj tráviaci systém nerozhodili.

Zatriasli ním až alegorické vozy. Možno preto, že sa po umelej dedine začali pohybovať v umelom defilé umelé povozy plné gigantických umelých postavičiek. Uznáte, že to je trochu moc.

Američania majú celkovo k neprirodzenosti iný vzťah, než my Európania. Možno je to nedostatkom kultúry prameniacej z nedostatku histórie. A vzhľadom na túto núdzu sú americké zmysly, jednoducho, nedostatočne stimulované. Preto si ich Američania potrebujú umelo povzbudzovať, napríklad aj pomocou gýčovej výzdoby.

Ak ešte máte chvíľu čas, vysvetlím to na príklade. Pred dvoma rokmi som išla na výlet do USA, konkrétne do Texasu. Texas, to sú kovboji, kaktusy, Ewing Oil, púšť, že? Znie to ako exotika a ja som sa patrične tešila. Po 20 hodinách cestovania, okrem iného podchladeným americkým lietadlom, som sa však ocitla naspäť doma. Presnejšie, na ceste z Rovinky smerom na Veľký Meder.

Síce som neohla časopriestor, no cítila som sa tak. Hoci Dunaj chýbal, geografia a flóra južného Texasu vyzerali ako kópia Podunajskej nížiny. Tie isté stromy, rovnaké trávnaté plochy. Všetko však bolo desaťkrát väčšie – Malé Karpaty v nedohľadne, kam oko dohliadlo samá nížina.

No a architektúra? Tá mi bola tiež povedomá. Ľudské obydlia, firemné priestory a iné budovy som už totiž všetky videla pri slovenskej D1. Tak to je, milí čitatelia. Južný Texas v okolí mesta Houston vyzerá ako slovenská diaľnica s odpočívadlami. Bolo to nepríjemné, aj keď v istom zmysle vtipné prekvapenie.

A tu sa vraciame k téze, že americké zmysly sú nedostatočne stimulované. Lebo sa nemajú o čo zachytiť. Asi uznáte, že keď sa celý život pohybujete po diaľnici a odpočívadlách, nemáte odkiaľ nasať kultúru.

Samozrejme, celý obrovský severoamerický kontinent sa nedá vyhlásiť za dvojníka slovenskej D1. No ak veríme cestovateľom, ktorí USA krížom krážom prešli, podobných oblastí nikoho a ničoho je tam mnoho. Pokiaľ ste takúto kultúrnu púšť nikdy nezažili na vlastnej koži, je veľmi ťažké predstaviť si, ako to človeka ubíja.

Pamätám sa, že cestou späť do milovanej Európy som v lietadle pozerala rakúsky seriál bez zvuku, čisto preto, že obsahoval staré budovy. Pohľad na starobylé dedinské domy bol pre mňa ako voda na púšti, doslova som ich hltala. Taká hladná po kuse histórie som bola po týždňovom pobyte v Novej zemi.

Človek, ktorý v tej krajine prežije celý život, musí byť jednoducho kultúrne podvyživený. A tak sa blížim k pozitívnej bodke za umelým americkým sviatočným importom. V Európe môžeme od gýčových halloweenskych dekorácií odvrátiť oči a pozrieť sa na pekné staré budovy, napríklad na hrady, kostoly a chalupy. A pred všetkými umelinami máme možnosť ujsť do hôr. Za pár hodín, napríklad po diaľnici D1. A to je dobre.