Britský veľvyslanec poskytol rozhovor Denníku N, a tak sme si vypočuli to, čo už, česť výnimkám, zaznelo od slovenských liberálnych komentátorov. A teda, že Londýn nezasahoval do nášho demokratického procesu, iba chcel „povzbudiť mladých ľudí, aby sa zúčastnili volieb“. Išlo preto o „posilnenie slovenskej demokracie“ a tvrdenia, že kampaň mala pomôcť Progresívnemu Slovensku a poškodiť Smeru, sú „nezmysel“. Lebo veď britská aktivita mohla rovnako pomôcť aj Robertovi Ficovi a Republike.

Jediný protiargument v nekritickom rozhovore zaznel pri požiadavke vyjadriť sa k slovám prezidenta Petra Pellegriniho, že Británii by sa tiež nepáčilo, keby cudzí štát poskytol financie na mobilizáciu akejkoľvek špecifickej voličskej skupiny v tamojších voľbách – napríklad migrantov. Odchádzajúci veľvyslanec na tento argument neodpovedal, iba stroho konštatoval, že „je lepšie nešpekulovať na základe jedného novinového článku“ a rozhovor tak mohol ďalej pokračovať v nastavenom tempe.

Žiada sa doplniť ešte jeden príklad. Ako by reagoval Londýn, keby EÚ financovala kampaň na zvýšenie účasti mladých britských voličov v referende o Brexite?

Každému by bolo jasné, o čo by v takom prípade Bruselu išlo. Tak ako je každému jasné, o čo išlo v kampani, pri ktorej slovenská vláda a verejnosť neboli o britskom zapojení informovaní. Argument Republikou, ako druhou voľbou pre mladých voličov, neobstojí. Marker aj niektorí komentátori mimo nášho média upozornili, že kampaň Chcem tu zostať bola výberom influencerov aj témou cielená najmä na potenciálneho voliča PS.

Toto všetko však môže veľvyslanec v rozhovore hodiť za hlavu, lebo sa ho na to nikto nespýta. A potom ešte dupne na plyn. Kampaň vraj bola absolútne v poriadku, lebo Briti majú tento „program aktívny v 22 krajinách“.

Čo vraj v poriadku nie je, je predvolanie od slovenskej vlády. „Je to trošku smutné, ale aj smiešne, že prvého predvolania som sa dočkal na misii v spojeneckom štáte,“ konštatuje Baker.

Inými slovami, Briti nám len poskytli bratskú pomoc a my si to nevážime.

Tento dlhoročný diplomat pritom dobre vie, že spojeneckí ambasádori sa predvolávajú, ak sa spojenec správa nemiestne. Keď sa v roku 2013 prevalilo, že americká spravodajská služba odpočúvala Európanov, vrátane francúzskych diplomatov a nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, veľvyslancov USA si predvolali Paríž aj Berlín. Rovnako ako vtedy, problémom nebolo predvolanie ambasádora, ale arogancia síce spojeneckej, ale stále cudzej mocnosti.

A to je jedna časť problému – arogancia.

Trochu si však dovolíme odbočiť a uznať, že obavy Britov o demokraciu v cudzine nie sú postavené na vode. Sociologické sledovania všade po svete rozprávajú ten istý príbeh. Postavenie demokracie sa oslabuje a ak sa ešte neodvážime hovoriť o jej kríze, minimálne ju môžeme vetriť za rohom.

Podľa indexu demokracie Economist Intelligence Unit (EIU) z roku 2024 sa počet krajín zaradených do kategórie demokracií znížil a globálne priemerné skóre demokracie kleslo na najnižšiu hodnotu za dekády.

Zároveň rastie nespokojnosť s fungovaním demokratického zriadenia vo vysokopríjmových štátoch. Vo 12 vybraných krajinách, ako sú USA, Japonsko, Nemecko či Južná Kórea, ktoré pravidelne sleduje think tank Pew Research Center, sa nespokojnosť s fungovaním demokracie zvýšila zo 49 percent v roku 2017 na 64 percent v roku 2025. Spokojnosť s demokraciou sa za rovnaké obdobie prepadla zo 49 na iba 35 percent.

Sklamanie je obzvlášť viditeľné u mladej generácie. Viaceré prieskumy ukazujú na rozčarovanie z demokracie po celej Európe. Napríklad vo Francúzsku a Španielsku len polovica mladých ľudí verí, že demokracia je najlepšou formou vlády, pričom podpora je ešte nižšia medzi ich poľskými rovesníkmi.