Od historických míľnikov 21. augusta 1968 a 17. novembra 1989 uplynulo 57, respektíve 36 rokov. Ani jedno z týchto výročí už nemá vplyv na život spoločnosti. Súčasnosť, každodenná realita liberálnodemokratického režimu, sa neodvíja ani od frustrácie z okupácie Československa, ktorou sa previnili naši spojenci v zbrani, ani nie je dôsledkom východoeurópskej eufórie z príslušnosti k idealizovanému Západu. Obe výročia akosi vyprchali a slúžia najmä politikom na primitívne pokusy o manipuláciu verejnej mienky.

Augustom ´68 strašia deti a jednoduchších dospelých, že sa na nás z východu vrhnú ruskí komunisti, asi aby nám tentoraz namiesto socializmu s ľudskou tvárou prekazili globálny kapitalizmus. Akosi sa prehliada, že Rusko Európu nepotrebuje, pretože sa mu podarilo vymaniť z technologickej závislosti od Západu spoluprácou s krajinami BRICS. V skutočnosti nemáme Rusku čo ponúknuť a nemáme ho ako ohroziť.

November '89 sa neustále pripomína ako víťazstvo pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou. V spoločnosti, ktorá je rozdelená ako nikdy predtým a ktorá si nahovára, že je niečo viac ako periféria Západu, ku ktorému vzhliadala, je niekdajšie revolučné nadšenie nepresvedčivé. Z túžby po slobode sa zrodilo víťazstvo chamtivosti nad solidaritou, ktoré môže oslavovať len cynik.

Keď sa zamyslíme nad históriou, ktorú písali víťazi, môžeme bilancovať, čo všetko sa stalo obeťou súčasných interpretácií, autoritatívnych mainstreamových „naratívov“. Vo všeobecnosti platí, že obeťou je pravda. História umiera, keď umierajú jej protagonisti, aby sa zrodila s protagonistami nového poriadku, nového konsenzu, novej tyranie. Na tom, samozrejme, nie je nič prekvapujúce, človeku to bolo odjakživa jasné. Čo si však nepripúšťame, pred čím zatvárame oči, je skutočnosť, že história umiera zaživa, v nás, ktorí sme jej pamätníkmi, ba dokonca jej aktérmi.