Všimli ste si, že sa opäť buduje európsky superštát?

Minulý týždeň napísal Vladimír Palko text o tom, že s členstvom Ukrajiny v NATO to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, lebo okrem oficiálneho členstva existujú aj iné možnosti. Napríklad byť de facto členom NATO, aj keď nie de iure, alebo byť v kvázi NATO, a ešte v niečom, čo nazval „iné NATO“, lebo skratiek, akými sa NATO tlačí na Ukrajinu, je skutočne veľa.

Jeho text spomínam preto, lebo uplynulé dni ukazujú, že podobne ako s NATO je to aj s projektom európskej federalizácie. V ňom ide, zjednodušene povedané, o to, že jednotlivé štáty EÚ postupne splynú natoľko, až v Európe možno vzniknú Spojené štáty európske, ktoré napodobnia Spojené štáty americké.

Pred pár rokmi sa to zdalo s európskou federáciou odpískané. Imigračná a po nej kovidová kríza posilnili štáty (na úkor centra), Briti z EÚ vystúpili (a armagedon sa nekonal), no a predtým všetkým EÚ neprijala európsku ústavu.

Dnes je opäť posilňovanie centra na programe dňa. EÚ cielene vytvára európske dlhy, prijíma geopolitické rozhodnutia a súdy sa správajú, akoby mali nahradiť to, čo nedokázali politici.

Hlavný rozdiel oproti pôvodnej vízii EÚ ako únie štátov a federácie nie je v názve, ten sa nemení, rozhodujúce je to, kde sídli moc. Zatiaľ čo v pôvodnej organizácii EHS ju mali štáty, neskôr v kvázi-konfederácii je moc delená s centrom, pričom jej dôležitá časť je stále v rukách jednotlivých štátov, vo federácii by ju už mala bruselská byrokracia.

Ak sa pozrieme na vývoj uplynulých dvoch týždňov, zdá sa, že centrum moci sa z Bratislavy akosi presunulo do Bruselu. Za tento krátky čas totiž v Bruseli proti našej vôli schválili návrh na povinné sledovanie komunikácie na internete s názvom Chat Control, vydali nariadenie, že všetky štáty musia uznávať homosexuálne manželstvá, a dali nám vedieť, že od novembra 2027 už nemôžeme nakupovať ruský plyn a ropu, ktoré sú pre našu ekonomiku extrémne dôležité.

K tomuto výpočtu by sa dalo pripísať aj pohrozenie, že Európska komisia začne voči nám konania pre novelu našej ústavy. A ak sa obzrieme dozadu ešte o trochu viac, mohli by sme spomenúť aj potvrdenie spustenia systému obchodovania s emisnými povolenkami ETS 2, kde sme po veľkom tlaku spolu s ostatnými krajinami vyrokovali odklad účinnosti nariadenia len o jeden rok.

Obzvlášť drzo Brusel znásilnil našu národnú suverenitu v prípade ruských fosílnych palív, ktorých zákaz využívania prestal označovať ako sankcie, kde by sme inak mali právo veta, a spravil z nich nariadenie EÚ, kde právo veta nemáme. Viac o tom písal Dag Daniš.

Podobne Brusel koná pri nanútení homosexuálnych manželstiev všetkým štátom EÚ, kde obchádza národné parlamenty a skrze svoje súdy vytvára nové zákony. Takto obchádza nielen demokratický proces, ale aj prístupové zmluvy, ktoré sme my aj všetky ostatné štáty podpísali pri vstupe do EÚ, kde sa hovorí veľa o jednotnom trhu, no ani jedným slovom sa tam nespomína zasahovanie do hodnotových vecí.

Treba pripomenúť, že zo strany bruselských elít to nie je nič nové. Myšlienka federalizácie EÚ vo verejnej debate vždy prehrá, no v praxi sa aj tak pomaly uskutočňuje. Bolo to tak, keď vzniklo euro, bolo to tak, keď sa prijímala Európska ústava, ktorá bola napokon schválená pod názvom Lisabonská zmluva, alebo keď sme zachraňovali Grécko pôžičkami, za ktoré ručila EÚ ako celok.

Nové je len to, že táto „salámová metóda“ sa už presadzuje bez vonkajšej fasády verejnej diskusie a v posledných rokoch sa výrazne zrýchlila.

Platí to obzvlášť od nástupu Ursuly von der Leyenovej na pozíciu predsedníčky Európskej komisie, ktorá sa neobťažuje diskusiami, ale koná s razanciou, akú si jej predchodcovia nevedeli predstaviť. Zatiaľ čo Barroso alebo Juncker boli skôr „bruselskí úradníci“, von der Leyenová vystupuje sebavedomo, podobne ako premiér hociktorej vlády.

Je to spôsobené tým, že Komisia si počas jej pôsobenia vyhradila právo zastavovať eurofondy štátom, ktoré podľa nej porušujú princípy právneho štátu. To je vágny pojem, pod ktorý sa dá schovať všeličo, ktorý jej dáva možnosť využívať túto právomoc na sebavedomé vystupovanie a donútenie vlád prijať jej pravidlá hry.

Rovnako je to spôsobené nárastom agendy, ktorej implementáciu má na starosti von der Leyenovej komisia. Tou je napríklad Green Deal alebo Plán obnovy, kde komisia buď tlačí na dosiahnutie klimatických cieľov a zasahuje do hospodárstva krajiny, alebo sa stavia do úlohy „učiteľky“, ktorá posudzuje, či štáty dostanú miliardy z Plánu obnovy podľa kvality projektov a ich plnenia.

No a do tretice, Komisia tak robí tým, že vydáva veľké množstvo delegovaných či implementačných aktov, pri ktorých sa tvári, že len konkretizuje, alebo vykonáva rámcovú legislatívu. No a to presúva veľa praktických rozhodnutí z politickej debaty, teda z Európskeho parlamentu a najmä Rady, priamo na Komisiu.

Podobný vývoj je viditeľný aj v Európskom parlamente, ktorého úloha bola výrazne posilnená Lisabonskou zmluvou. Odvtedy sa stal súčasťou rozhodovacieho procesu v ďalších 40 oblastiach, kde predtým rozhodovala len Európska rada tvorená premiérmi a ministrami.

Európsky parlament takisto získal právomoc nad rozpočtom EÚ a pri skladaní Komisie a výbere predsedu, čo predtým robila len Európska rada. No a keďže europarlament je dlhodobo tvorený najmä progresívcami rôznych farieb a odtieňov, aj on nás vedie podobnou cestou do nevoľníctva, ako von der Leyenovej komisia.

Výsledky tejto politiky nás v uplynulých týždňoch doslova prevalcovali. A hoci je projekt Spojených štátov európskych de iure mŕtvy, de facto sa k nemu akosi nebezpečne rýchlo približujeme.

Z toho všetkého však vyvstáva viacero nepríjemných otázok. Napríklad tá, či sa chceme prizerať tomu, ako sa okliešťuje naša suverenita. Ak nie, čo s tým vieme spraviť. A napokon, či s tým malý štát ako Slovensko vôbec vie niečo spraviť.