Čo by mala Európa pochopiť na Ukrajine

Štvrtý rok vojny na Ukrajine ukazuje, že Európa, najmä jej západná časť, má problémy so základmi logiky a zrelosťou v medzinárodnej aréne.

Dospievanie znamená osvojenie si niektorých základných životných poznaní. Jedným z nich je pochopenie mechanizmu, že všetko má svoje dôsledky, že po akcii prichádza reakcia. Alebo, že neexistuje nárok na splnenie našich želaní. Ak o niečo usilujeme, vychádzať musíme z reálnych možností, nie z vysnívaných predstáv.

Európski politici a početné médiá tento týždeň niekoľkokrát ukázali, že im pochopenie týchto základných pravidiel robí problém. Začnime hysterickou reakciou na slová ruského prezidenta Vladimira Putina o hrozbe vojny s Európou.

„Rusko je pripravené na vojnu s Európou,“ dočítali sme sa napríklad na titulnej strane britského Guardianu.

Generálny tajomník NATO Mark Rutte na tlačovej konferencii dostal novinársku otázku s nasledovným znením:

„Putin opäť hrozil Európe vojnou. Aký odkaz by ste mu dnes po týchto hrozbách odovzdali?“

Medzitým na Slovensku Ľubomír Jaško pre Aktuality píše o „agresívnom“ vyjadrení ruského prezidenta a tvrdí, že „slovenskí mierotvorcovia dostali výprask od Putina“.

V Týždni sme sa v komentári Maríny Gálisovej dočítali, že Putin pritvrdil a povedal, že ak Európania chcú vojnu, tak ju budú mať. „Kedy Putin napadne Európu?“ pýta sa pani Gálisová.

Ako to už pri európskych novinároch býva, zase je všetko naopak. Celý Putinov citát znie nasledovne: „Neplánujeme vojnu s Európou, ale ak Európa bude chcieť a začne, sme pripravení okamžite reagovať.“

Zvykom tiež býva, že komentátori opomenú dôležitý kontext. Ani teraz to nie je výnimkou. Ruský prezident totiž o hrozbe vojny hovoril deň po tom, ako európski diplomati vyzvali na agresívnejší prístup k Rusku. Predseda Vojenského výboru NATO admirál Giuseppe Cavo Dragone dokonca hovoril o možnom „preventívnom údere“ aliancie voči Rusku.

Putin teda reagoval na rétoriku Západu a reči o možnom preventívnom napadnutí Ruska. Lenže v Európe si kontinuálne zamieňame príčinu a dôsledok.

Tento mentálny klam stál už niekde na počiatku ukrajinskej katastrofy. Keď NATO v roku 2008 v Bukurešti dalo Ukrajine a Gruzínsku prísľub, že sa stanú členmi Aliancie, povzbudené Tbillisi napadlo Južné Osetsko, čiže ruského chránenca. Nasledoval protiútok Ruska. Ten bol západnými politikmi a médiami všeobecne interpretovaný ako dôkaz o vrodenej ruskej rozpínavosti a agresivity.

Aktuálnejším príkladom je budovanie ruských základní na hranici s Fínskom. Helsinki sa pripravujú na to najhoršie, dočítali sme v novinách o „agresívnej“ politike Moskvy voči svoju susedovi. Fíni reagovali na výstavbu ruských základní za ich hranicami. Tie pritom neboli ničím iným, než reakciou na vstup Fínska do NATO.

Aby nedošlo k omylu, nikto tu netvrdí, že Rusko vždy len reaguje, alebo že všetky jeho kroky sú ospravedlniteľné. Naposledy sme na to upozornili, keď ruské drony lietali na územie Poľska. Tento týždeň je však nad slnko zjavné, že v Európe si akciu a reakciu zamenili vedome a úmyselne.  

Nebude náhodou, že sa to kryje s Trumpovým tlakom na Zelenského, aby prijal jeho mierový plán. Zelenského spojenci sú práve tí politici a médiá, ktoré tento týždeň zabudli na základy logiky.

S neschopnosťou rozlišovať úzko súvisí spomenuté detinské presvedčenie, že očakávania môžeme stavať na snoch a nie na reálnych základoch.

Žiaľ, nejde len o Ukrajinu. V EÚ už ide o vzorec, akým sa tvorí politika našej Únie.

Už dávnejšie si v Bruseli vysnívali, že Európa sa môže zmeniť na multikultúrnu spoločnosť bez toho, aby ohrozila svoju bezpečnosť a spoločenské zriadenie. To, že precedensy na prosperujúce multikultúrne demokracie neexistovali, neprekážalo. My to – slovami Angely Merkelovej – ako prví v histórii zvládneme.

Ďalším európskym snom pretaveným do bolestivej politiky je snaha zastaviť globálne otepľovanie. Tak, že si emisnými povolenkami predražíme a teda zredukujeme (časom možno zlikvidujeme) priemysel. Bruselu neprekáža, že EÚ zodpovedá za iba šesť percent svetovej produkcie CO₂. A keď potom zistí, že pokles európskych emisií celosvetovo prevýši nárast tých z Ázie, nepresvedčí ho to. Naopak, v roku 2028 chceme ešte pritvrdiť, a za emisie donútiť platiť aj domácnosti.

Iba v Európe je vďaka tejto politike možné, aby niekoľkoročnú zástupnú vojnu proti Rusku sprevádzal štvorročný kontinuálny pokles priemyselnej výroby v jej najväčšej ekonomike – Nemecku. Napriek tomu sa však európski politici bijú do pŕs, že podporou Ukrajiny Rusko porazíme tak zásadne, že Moskva bude platiť reparácie a obmedzí veľkosť svojej armády.

Zúfalosť z neschopnosti priznať si realitu nepociťujeme len my na Slovensku, vidieť ju aj v Amerike. Donald Trump sa tento týždeň vyjadril, že podmienky mierovej dohody budú pre Ukrajinu teraz oveľa horšie, ako by boli v čase jeho februárového stretnutia so Zelenským.

„Povedal som, že nemáte žiadne karty. Bol to správny čas na dohodu... Ale oni sa vo svojej múdrosti rozhodli tak neurobiť. Teraz majú proti sebe veľa vecí,“ povedal americký prezident.

Je to len jeden z mnohých signálov, že Američania strácajú s Ukrajinou a Európou trpezlivosť. Minister zahraničných vecí Marco Rubio sa v stredu nezúčastnil samitu NATO v Bruseli, čo bolo ďalším prejavom pohŕdania Washingtonu voči Európanom.

Do tretice spomeňme vyjadrenia amerického ministra financií Scotta Bessenta, ktorý povedal, že Američania by zvyšné krajiny NATO pred Ruskom nebránili.

„Putin začal teraz zasahovať do hraníc NATO. Jediné, čo vám môžem povedať, je, že USA sa do toho nezapoja vojskami ani ničím podobným. Predáme Európanom zbrane,“ vyhlásil Bessent.

Tu treba pripomenúť ďalšiu mylne rozšírenú predstavu Európanov – tú o spoločnej obrane NATO.

Adenauer kedysi v začiatkoch NATO dlho neveril, že by Američania boli ochotní použiť zbrane na obranu vtedy Západného Nemecka. Presvedčil ho Kissinger. Pochybnosti mali aj iní západní politici.

To boli časy Sovietskeho zväzu, globálneho rivala USA. Západní politici si pamätali, čo je to vojna a čo znamená zomierať za niekoho iného.

Odvtedy sa zmenili dve veci. Rozpadol sa Sovietsky zväz, Rusko nie je globálnym rivalom USA a na Západe vládne úplne iná sorta politikov. Pars pro toto, generála de Gaullea nahradil Macron.

Dá sa dnes spoliehať na článok 5?

Po roku 2001 bol použitý a Európa Amerike pomáhala v Afganistane. Táto lekcia veľmi aliancii neprospela.

Toľko citovaný článok 5 Severoatlantickej zmluvy je v skutočnosti skôr slabšou zárukou, ako to kedysi odhalil aj odpočutý rozhovor poľského ministra Sikorského. Spojené štáty by nikdy nepodpísali ani neratifikovali zmluvu, ktorá by ich zaväzovala vstúpiť do vojny. To hegemóni po poučení z prvej a druhej svetovej vojny neradi robia. Do značnej miery výsledok ovplyvňuje osoba prezidenta.

Článok hovorí, že členovia aliancie sa zaväzujú pomôcť napadnutému štátu „okamžitým prijatím individuálnych a spoločných opatrení s ostatnými stranami, ktoré považujú za potrebné, vrátane použitia ozbrojených síl“.

Ako vo svojom staršom komentári pripomenul Peter Hitchens: „Ak si to pozorne prečítate, znamená to, že ak člen NATO „nepovažuje“ použitie ozbrojených síl za potrebné, môže namiesto toho zaslať protestnú nótu alebo predniesť ostrý prejav v OSN.“

Niektoré Bessentove, Trumpove a Rubiove prejavy pritom signalizujú, že Američania by vstup do vojny automaticky nepodporovali. Alebo by to záležalo od štátu. Newt Gingrich sa tak vyjadril už pred mnohými rokmi, v odpovedi na otázku o obrane pobaltských štátov.

Sikorského obava hovorila o tom istom, ani on neveril, že by Američania boli ochotní zomierať za Poľsko.

Otázka znie, čo s tým.

Realista by v tejto situácii očakával, že Európa otvorí s Ruskom vlastné rokovania a pokúsi sa nájsť spoločný modus vivendi. Primerané by bolo prebrať zodpovednosť za priestor od Lisabonu po Vladivostok a správať sa podľa toho. A tiež sa vrátiť k overenému receptu na prosperitu, ktorý pozostával z lacného spotrebného tovaru z Ázie (Číny) a lacných energií z Ruska.

Nič také sa nedeje a ani na to nie sú vyhliadky.

Šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová v stredu triumfálne vyhlásila, že do roku 2027 euroblok utne všetok dovoz (lacného) plynu z Ruska. Nazvala to „energetickou nezávislosťou“, no keďže EÚ nie je energeticky sebestačná, v skutočnosti to znamená závislosť od všetkých ostatných, najmä od Američanov.

Aby ekonomickú mizériu Únii ešte prisolila, von der Leyenová opäť vyzvala členské štáty na vyzbieranie sumy 90 miliárd eur pre Ukrajinu. Túto záležitosť Komisia nazýva „reparačnou pôžičkou“, lenže aj v tomto prípade názov klame. V skutočnosti môže ísť o konfiškáciu ruských štátnych aktív, ktoré Ukrajina nikdy nesplatí.

Je nepravdepodobné, že plán Bruselu prejde. Belgicko, kde sa väčšina týchto peňazí nachádza, sa stavia proti. Znášalo by totiž riziká žalôb a odvetných opatrení. Belgický premiér Bart De Wever, vzácny prípad lucidity v západoeurópskej politike, keď ide o ruské aktíva a budúcnosť vojny, sa tento týždeň vyjadril nasledovne: „Ale kto naozaj verí, že Rusko na Ukrajine prehrá? Je to bájka, úplná ilúzia. Nie je ani žiaduce, aby prehrali a aby v krajine, ktorá vlastní jadrové zbrane, zavládla nestabilita.“

Lenže Európa si spôsobuje ťažké ekonomické škody už len diskusiou o skonfiškovaní ruských peňazí. Arabom a Číňanom do budúcnosti stačí vedieť, že v Bruseli sú o takejto možnosti čo i len schopní uvažovať. Zákonite to bude viesť k poklesu dôvery a investícií do Európy, čo je scenár, pred ktorým varuje aj šéfka depozitáru Euroclear.

Čoraz relevantnejším sa preto stáva žartík bývalého gréckeho ministra financií Jannisa Varoufakisa, ktorý vyhlásil, že ak chce Brusel naozaj oslabiť Rusko a dostať ho na kolená, mal by ho prijať do eurozóny.

Keď si to zhrnieme: Zatiaľ čo Američania po výmene Bidena vytriezveli, Európa sa ako nekontrolovaný alkoholik vo svojom sebadeštruktívnom nastavení rúti do priepasti. Je to nastavenie, ktoré ovládajú predstavy a sny, ale ktoré s realitou nemá nič spoločné. Bohužiaľ, pri alkoholikoch zvykne platiť, že sa prebudia až vtedy, keď narazia na dno.

A predpokladom obratu je nahlas vyslovená veta, ktorú poznajú anonymní alkoholici po celom svete. V našom prípade znie, že Ukrajina vojnu prehrala a Amerika sleduje svoje, a nie európske záujmy. A tiež to, že vzťahy s Ruskom a bezpečnosť v Európe, sú zadaním pre nás, a nerobia sa cez Washington.