Výrok, že štáty sa udržujú ideami, z ktorých vznikli, sa u nás pripisuje Masarykovi, vo svete iným autorom, ale to nie je to podstatné. Dôležitejšie je, že to nie je pravda.

Štát je organická entita, ktorá sa vyvíja, keď bol založený napríklad otrokármi alebo krvavými vojvodcami, neznamená to, že toto zakladateľské bremeno s jeho ideami nemôže prekonať.

Je to presne naopak. Dôkazom z opačnej strany je, že umelý štát, bez ohľadu na to ako vznikol, poľahky zanikne, pôvodná ideológia mu je nanič. Stačí si spomenúť na Sovietsky zväz.

Trochu inak je to s medzištátnymi organizáciami. Tam hrá rolu zakladajúca politická dohoda a zmluvy, a keď organizácia neplní svoje ciele, stane sa zbytočnou. Nemusí hneď zaniknúť, prežíva celý rad nefunkčných organizácií, ale môže.

Keď človek počas uplynulých dní sleduje, ako neuveriteľne je ponižovaná naša Európska únia, pichá z toho pri srdci.

Ursula von der Leyenová a Maroš Šefčovič reprezentovali počas rokovaní s Trumpovou administratívou ľudnatejšiu a hoc ekonomicky chudobnejšiu, predsa bohatú entitu. Nezmohli sa na veľa.

Hoci eurofilná tlač vidí úspechy, v skutočnosti prijali pre Európu nevýhodné podmienky a ešte za to prejavili vďaku. Pozerať sa na to bolo ponižujúce. Všetky európske tovary exportovaná do Ameriky budú mať clo 15 percent, oceľ 50 percent, americké tovary importované do Európy nulu.

Von der Leyenová bola podobne ponížená v Číne, už prijatím na letisku, kde sa k nej správali ako k úradníčke, a nie najvyššej politickej reprezentantke EÚ. Obchodné vzťahy EÚ s Čínou sú ďalšia blamáž.

Máme tu dve poníženia vedľa seba.

Ponižujú nás iní a ponižujú sa politici EÚ sami.

Ponižujúce je správanie európskych politikov, ktorí sa zastávajú Izraela a prehliadajú alebo dokonca podporujú jeho politiku v Gaze, ale ponížení boli aj tí európski politici, ktorí podporili uznanie Palestínskeho štátu. Najmä Macron, keď na jeho slová reagoval Trump, že na nich nezáleží.

EÚ práve zažíva smutné obdobie svojich dejín.

Európski politici sa ponižujú najmä sami. Všetky tie cesty do Sýrie, kde si podávali ruku s niekdajším zástupcom Al-Káidy hneď potom, ako rovnaký prístup zvolil Trump. Ponižujú sa správaním k vojne na Ukrajine, kde sa Rutte s Merzom, ale aj ďalšími tvária, že Európa preberie financovanie vojny, hoci na to nemá. Ponížení boli samitom NATO, kde prikyvovali na cieľ 5 percent HDP na obranu, hoci – ak nie všetci, tak väčšina – vedia, že je to nezmysel, ktorý poškodzuje ich vlastné štáty, obyvateľstvo, rozvoj, všetko. Osobitne sa ponížili v Slovinsku, kde zdvihli hlavu, aby sa následne veľmi rýchlo zohli.

Európski politici reagujú vždy rovnako: prehltnú a znova sa nadýchnu.

Čím to je?

Je to priama reakcia na to, že Amerika sa začala správať ako impérium. Stala sa ním už dávnejšie, ale s druhým príchodom Trumpa sa tak začala naplno správať.

Huntington v svojej poslednej knihe Kam kráčíš, Ameriko? (česky 2005) očakával, že Amerika sa bude musieť rozhodnúť, či si zvolí nacionalistický projekt, teda že sa uzavrie pred svetom a bude sa snažiť ostať americkou, alebo si zvolí imperiálny projekt, že bude meniť svet v svojej zóne vplyvu na americký.

Paradox chcel, že Trump vyhral voľby s nacionalistickým projektom, ale robí politiku impéria.

Už v nej nejde o planetárnu hegemóniu, ale o hegemóniu v hraniciach západného sveta, to znamená NATO (mínus Turecko), EÚ, Austrália, Japonsko, Kórea.

Nikto nie je vo väčšom predklone, ako politici EÚ.

Bruno Maçães, bývalý portugalský minister pre Európu a dnes publicista píšuci pre New Statesman a jeden z najsystematickejších kritikov izraelskej genocídnej politiky v Gaze, pripomenul, ako veľmi sa za pár rokov zmenila situácia.

Keď Trump v toku 2018 pohrozil zavedením ciel na európske autá a keď potom zaviedol clá na oceľ a hliník, vtedajší šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker zareagoval, že EÚ pripravila clá na americký bourbon a motorky Harley-Davidson. Pôsobilo to trochu ako luxemburský vtip, ale z ciel napokon nič zásadné nebolo.

Teraz je situácia iná. Trump pritvrdil a Európa pokľakla. Položme si otázku, prečo je to tak.

Napadajú mi dve odpovede.

EÚ dnes riadia ľudia, ktorí už pripomínajú našich členov komunistickej strany po roku 1968. Len málokto verí v komunizmus (v našom prípade v ideály, pre ktoré vznikla európska integrácia), väčšina z nich verí najmä v seba, svoje kariéry a svoje platy. Predstavujem si to tak, že keď sa ponížení politici EÚ vrátia večer domov, už prehltli a nadýchli sa, povedia si, „u mně dobrý“, a na druhý deň opäť vyjde slnko.

To však nie je celá odpoveď.

Máme tu hlbší problém ako len kádre. Európska únia má problém napĺňať ciele, pre ktoré vznikla, ktoré jej dávali a stále dávajú zmysel. Masaryk by povedal, že sa prestáva udržovať ideami, z ktorých vznikla.

Aby sme si rozumeli, oni tie myšlienky a pôvodné ciele európskej integrácie stále zmysel majú, stále sú dôležité, stále ešte patria k EÚ, ale Brusel sa od nich začína odkláňať. Riedi ich inými vecami, občas dokonca nahradí protikladom.

Najlepší príklad je spojenie mieru a obchodu.

Európska integrácia vznikla ako dôsledok dvoch svetových vojen, mala byť stelesnením politiky, že Európa môže fungovať tak, aby predchádzala vojnám, aby sa rivalita mocností zmenila na spoluprácu. Kľúčový faktor bol obchod a vzájomná závislosť, dôležitú rolu hrala aj prítomnosť Ameriky cez NATO, ktorá pacifikovala spory medzi európskymi štátmi (a zároveň vytvárala závislosť na Amerike).

Desaťročia to fungovalo. Postupne však začala narastať byrokracia a regulácie, ktoré sa zmenili na problém sám o sebe, ale ešte stále to fungovalo, dovnútra aj navonok.

Až prišla Ukrajina.

EÚ pôvodne inšpirovala Ukrajincov, práve pre sen o EÚ vyšli na prelome rokov 2013/2014 na kyjevský Majdan, ale rýchlo sa to celé preformátovalo na Ameriku a rozširovanie NATO („F.ck the EU“). Príbehy EÚ a NATO išli na Ukrajine dlhší čas povedľa seba, až kým jeden aktér nezačal určovať muziku.

EÚ bola pri tom a zlyhala.

Európski ministri boli vtedy v Kyjeve, reprezentovali to, po čom túžili Ukrajinci, navyše téma obchodu dokázala v tom čase spájať Rusov, Nemcov, Holanďanov a ďalších, ale stačila jedna dekáda 2014 až 2024 a všetko je v troskách.

Najväčšiu zodpovednosť za zlý vývoj majú samotní Ukrajinci, najväčšiu vinu majú dve veľmoci (Rusko a Amerika), ale najväčším „lúzrom“ je Európa.