Vždy, keď sa vraciame z dovolenky, pýtam sa celej rodiny na najsilnejšie tri alebo päť zážitkov z cesty. Majú byť čo najužšie, ak jedlo, tak jedno konkrétne jedlo, ak mesto, tak konkrétna pamiatka alebo tak.

Rumunsko pred odchodom na dovolenku nevyvolalo veľké nadšenie, ale po ceste domov mladším ani starším nestačilo tri ani päť najobľúbenejších momentov, každý menoval sedem až desať. Rumunsko prekvapilo.

Prvá vec je, že Rumunsko je veľká krajina. Na pohľad banálna vec, 240-tisíc štvorcových kilometrov je takmer päťkrát naše Slovensko. Ale veľkosť človek pochopí, až keď sa hýbe, chodí, cestuje. Často sme absolvovali štvor- až päťhodinové presuny, všade veľa áut, najmä keď sme išli z Bukurešti.

Keď už sme pri tých autách, štatistika voľným okom hovorí, že autá sú pre Rumunov dôležité, asi pätinu tvoria lepšie modely lepších značiek (najmä nemecké). Zjavne majú dôvod kúpiť si lepšie auto, presný opak Talianov. Ale vidieť aj opak, na kopcovitých cestách stoja staršie autá pri ceste s otvoreným kufrom a zrejme vyvretou vodou, niečo, čo u nás už nevidieť. Videli sme aj kočovných Cigánov s vozmi, kde bolo všetko.

Podobný kontrast charakterizuje celé Rumunsko. Je to až neuveriteľne bohatá krajina, ťažia zemný plyn, ropu, zlato, majú úrodnú zem, more, prístav, krásne hory, veľa zvierat, ľuďom sa chce pracovať. Súdim tak podľa tých, ktorí robili cez deň na slnku alebo do noci v stánkoch. Kontrastom je chudoba. Vidieť ju všade, je jej stále veľa.

Keď občas počúvate od rozumkárov, že už aj Rumunsko nás predbehlo, je to nezmysel. V každom bežnom ohľade je Rumunsko zaostalejšie. Nezaslúžene.

Potom, ako tamojšie orgány zrušili najprv víťazstvo v prvom kole a potom aj kandidatúru Călina Georgescua (ročník 1962), mi jeden znalec Rumunska ponúkol kľúč k tomu, čo sa tam deje: „Rumunsko je príliš dôležitá a príliš bohatá krajina na pobreží Čierneho mora, aby si vládla sama,“ povedal. Dojem posilnil jeden z bývalých riaditeľov SIS, keď povedal, že z vlastnej skúsenosti vie, že keď potreboval poslať odkaz do Washingtonu, najrýchlejšie to bolo cez Bukurešť.

Rumunsko je skrátka až príliš dôležité. Keď na Vianoce 1989 odsúdili a okamžite popravili diktátora Ceaușesca, boli za tým rumunské tajné služby. Bol to ich odkaz a ponúknutá ruka smerom na Západ. Ruka bola prijatá. Američania tu začali budovať vojenskú základňu ešte pred vstupom do NATO, dnes sa jedna zo základní zväčšuje tak, že bude onedlho väčšia ako Ramstein. Aj keď raz skončí vojna na Ukrajine vytlačením Západu, Amerika zostane na pobreží Čierneho mora prítomná. Táto realita je dôležitejšia ako vyhlásenia JD Vancea alebo Trumpa, ktoré verbálne odsudzovali prístup rumunských orgánov k domácim voľbám, pričom výsledok prijali. Rumuni sú príliš dôležitá krajina na pobreží... veď vieme, čo to znamená medzi riadkami.

Navštívili sme mesto Oradea, po slovensky Veľký Varadín, mestečko Sighișoara, bývalé hlavné mesto Curtea de Argeș, hlavné mesto Bukurešť, Konstacu na pobreží, Hunedoaru s krásnym hradom Jána Huňadyho, mestečko Deva a Temešvár. Prešli sme aj dve cesty cez Karpaty – Transfăgărăşan a Transalpina. Všetci, ktorí o týchto cestách píšu v superlatívoch, majú pravdu.

Začnime ale v Bukurešti. Žije tam asi 1,8 milióna ľudí (s okolím o polmilióna viac), čo robí z Bukurešti 8. najväčšie mesto v EÚ (Bratislava je číslo 57). Mesto vibruje, veľa ľudí, veľa zábavy, všetko je tu veľké – od obrovského komunisticko-neoklasicistického parlamentu, ktorý má byť najťažšou stavbou na planéte, cez centrum, bulváry, parky, všetko. Ceaușescu mal vkus, o tom čosi hovorí jeho vila (aj keď prekombinovaná zlatom, s menším rozpočtom by bola krajšia), ale bol to hlavne krutý tyran. Lenže pre nás (ďaleko od jeho vlády) je zaujímavý jednou inou vecou – že v roku 1968 sa nepridal ku všetkým ostatným štátom Varšavskej zmluvy a Rumuni nás nenapadli. Vyše 30-tisíc Rumunov padlo pri oslobodzovaní nášho územia na konci druhej vojny, ale v roku 1968 hranicu neprekročil ani jeden.

Dôvodov na pestovanie vzťahov s Rumunskom bolo kedysi veľa, nielen Maďari (Malá dohoda), historické väzby boli silné, kedysi o tom písal Milan Hodža. Odkedy padol komunizmus sme si nepochopiteľne vzdialení. Pritom je to ku nám najbližšia krajina s ťažbou ropy a plynu, ktorá nemá spojenca, čelí pohŕdaniu a posmechu. Potešilo ma, že som kde-tu videl aspoň lekárne slovenskej Penty Dr. Max, aspoň nejaká prítomnosť a možno aj ekonomické väzby.

Bukurešť v sebe tiež nesie silný kontrast: potraviny, kaviarne, niektoré reštaurácie, zmrzlinárne sú na dobrej úrovni, ale domy v centre sú zastreté pletivom a plachtami, aby na ľudí nepadala omietka. Prenajali sme si na dve noci byt v centre, pekný a útulný, ale dom vyzeral zvonku tak znivočene, že sme najprv ostali v šoku. Veľa vecí je tiež stále robených lajdácky, vedenie potrubí cez chodbu, nedbanlivé omietky či výplne medzi dlaždicami, starosť o verejné priestranstvo zaostáva aj za tým našim. Presnejšie: zaostáva veľmi ďaleko.

Prekvapia aj ceny. Rumuni nemajú euro, ktoré sa vždy spája so zdražením, ale ceny sú dosť často vyššie od našich. Mzdy sú podľa internetu vyššie ako u nás (medián vraj 1800 eur), minimálna mzda by mala byť rovnaká, aj keď Rumuni mi hovorili, že u nich je o 200 eur nižšia. Na pohľad vyzerajú Rumuni od nás chudobnejšie, viac sa žobre, viac vyberajú koše, väčšiu biedu vidieť v mestách, ešte viac na vidieku. Centrá miest stále čakajú na systematickú obnovu, zato sú všade po krajine pekne opravené kostolíky a kostoly.