Keď ťa veľmoc opúšťa

Stane sa, že sledujete politika veľmoci, ktorý o čomsi uisťuje druhého politika z menšej krajiny. Sľubuje tomu politikovi z menšej krajiny podporu pre jeho krajinu, pre jeho vládu. Nikdy vás neopustíme. Robte toto a toto, lebo je to správne, a my vás budeme podporovať. Dokiaľ to len bude potrebné. Môžete sa na nás spoľahnúť. Zvíťazíte. Spolu zvíťazíme.

Vidíte tie prejavy podpory v televízii. Stále a stále. Normálny rituál. Budeme vás podporovať, dokedy to len bude potrebné!

Máte pocit, že politici tej veľmoci predsa nemôžu to slovo porušiť. Že predsa veľmoc nemôže vládu tej menšej krajiny nikdy opustiť. Najmä nie vtedy, keď veľmoc zaviedla tú menšiu krajinu do obrovských ťažkostí.

Hovoríte si, veď si všetci pamätajú tie sľuby, tie prísahy vernosti, tie stisky rúk. Objatia a povzbudenia. Choďte do toho, my sme stále s vami. Svet si to predsa musí pamätať! Ak tá veľmoc slovo poruší, strápni sa naveky! Taká zrada sa jednoducho nestane.

Ale stane. Stane.

Tá zrada, to opustenie tej menšej krajiny, respektíve jej vlády veľmocou napriek sľubovaniu vernosti, to všetko sa stať môže. Aj sa to stáva.

A veľmoci to prejde. Z viacerých dôvodov. Po prvé, ľudia majú slabú pamäť. Zabúdajú v tom zhone, lebo svet nestojí, stále niekam ide.

Po druhé, iní ľudia síce majú pamäť nie najhoršiu, ale zase politiku toho sľubovania vernosti podporovali, verili jej, obhajovali ju. A keď zrazu vidia, že tá veľmoc tú menšiu krajinu opúšťa, neradi si priznávajú, že sa zmýlili. Tak odvrátia zrak.

Po tretie. Čo keď politici tej veľmoci pochopia, že priviedli tú menšiu krajinu do takých ťažkostí, že sa jej už nedá pomôcť? Aký zmysel má potom poskytovať takú pomoc menšej krajine, keď to tej menšej krajine vôbec nepomôže, ale ju to privedie do ešte väčších problémov? Potom politici veľmoci usúdia, že treba sa záväzku voči tej menšej krajine zbaviť. A potom sa ide ďalej. Bez bremena. Lebo je to síce hanba, ale to prehrmí a je to stále lepšie ako ďalej vliecť bremeno.

Nedodržanie záväzku je uľahčené tým, že v čase ide síce o tie isté dve krajiny, ale nie o tých istých politikov, či tie isté vlády. Lebo politici a vlády sa striedajú.

Napríklad jeden politik veľmoci zavedie tú druhú krajinu do problémov, ktoré ešte ale nevidno. Jeho nástupca už tie problémy vidí, ale stále udržiava ilúziu, že všetko bude dobre a sľubuje, že tú menšiu krajinu neopustí. Až potom príde nástupca nástupcu a ten pochopí, že tá druhá krajina je stratená a že jemu neostáva iné, len tú druhú krajinu ponechať jej osudu a trápi ho už len to, ako to urobiť tak, aby to čo najmenej bilo do očí. Musí predsa myslieť na tú svoju krajinu, na veľmoc.

Ktorý z tejto postupnosti politikov sa viac previnil? Ten, čo sľuboval a nevidel budúce problémy? Ten, čo ich už videl, ale sľuboval ďalej, čím problémy menšej krajiny ešte zhoršil? Alebo ten, ktorý rozhodol, že menšia krajina bude opustená?

A menia sa i politici a vlády tej menšej krajiny. Na začiatku vládnu tí, čo sa nechali zviesť sľubmi politikov veľmoci. Neskôr ich vystriedajú iní, ktorí za chyby svojich predchodcov nemôžu, ale nie je im to nič platné. Bremeno chýb predchodcov niesť musia.

Bystrý čitateľ už pochopil, že za tým sa skrýva aj konkrétny príbeh Ameriky a Ukrajiny. Len si oči pretierame, keď vidíme amerického prezidenta, ktorý hovorí, že vojna na Ukrajine nie je jeho vojna a on je vlastne rozhodca, ktorý ukončuje vojny svojho predchodcu. Lepšie by bolo, keby nehovoril o predchodcovi, ale o predchodcoch, lebo zatiahnutie Ukrajiny do jej katastrofy začalo oveľa skôr ako za Joea Bidena, skôr ako za Baracka Obamu. Siaha to do samitu NATO v Bukurešti v roku 2008 a ku snahe Georgea W. Busha rozšíriť NATO na Ukrajinu.

Amerika si už za zbrane pre Ukrajinu necháva zaplatiť od Európanov. Tomahawky nedá, Trump hovorí, že sama Amerika ich potrebuje. A Trump začína na Zelenského zvyšovať hlas. Amerika ešte Ukrajinu celkom neopustila, ale už ju začína opúšťať.

V istom zmysle je to však aj problém vzťahu USA a Európy. Lebo čo sa týka vojenskej a politickej sily, je USA veľmocou a Európa tou menšou entitou. Len si oči pretierame, keď nám americký prezident hovorí, že problém Ukrajiny by mali riešiť Európania. Predchodcovia Merza a Macrona predsa boli Merkelová a Sarkozy, ktorí sa snažili Bushovým zámerom oponovať. Problém spôsobili na začiatku Američania, nie Európania.

Áno, to, čo teraz prežívame, je fenomén cynizmu politiky. Ale nemýľme sa. Nie je to iba vec americkej veľmoci.

Nemyslime si, že fenomén opustenia menšej krajiny veľmocou je iba záležitosťou  USA. Opustiť menšieho spojenca, keď sa to hodí, je vlastnosť veľmocí ako takých. Príkladov je veľa. Poslúžme si príkladom Afganistanu. Vlastne dvomi príkladmi.

Brežnevov komunistický Sovietsky zväz uskutočnil v roku 1979 inváziu do Afganistanu, keďže sa mu nepozdával afganský vnútropolitický vývoj. Inštaloval tam pro-sovietsku vládu Babraka Karmala. Po čase Karmala Sovieti vymenili za Nadžibulláha. Prosovietska vláda by sa nebola sama ubránila pred náporom islamistických mudžahedínov, preto Sovieti desať rokov bojovali proti nim v krvavej vojne.

Po ére Brežneva, Andropova a Černenka prišiel k moci Gorbačov, ktorý usúdil, že Afganistan je stratený a Sovietska armáda Afganistan v roku 1989 opustila. Nadžibulláh bol ponechaný svojmu osudu. Udržal sa ešte dva roky pri moci. Taliban ho zavraždil o niekoľko rokov neskôr.

S Afganistanom sa neskôr prihodilo Američanom to isté, čo sa prihodilo Sovietom. Snaha Američanov potrestať Taliban za to, že prechovával organizátora útokov z 11. septembra 2001 Usámu bin Ládina, bola správna, ale neskoršie rozhodnutie prezidenta Busha budovať v Afganistane parlamentnú demokraciu európskeho strihu bolo chybou, lebo znamenalo dvadsať rokov občianskej vojny.

V roku 2021 americký prezident Biden rozhodol, že americká armáda Afganistan opustí. Odchod Američanov bol potupný. Pro-americká vláda bola zanechaná napospas osudu. Na rozdiel od Nadžibulláha, ktorý vydržal bez sovietskej ochrany ešte dva roky, nevydržala ani dva dni. Prezident Ašraf Ghání si však zachránil život, lebo stihol odletieť do Uzbekistanu.

Pre spravodlivosť pripomeňme, že pro-americké afganské vlády v rokoch 2001-2021 sa správali civilizovanejšie, než Nadžibulláhova vláda, ktorá bola skutočnou krutovládou. Rovnako afganské civilné obyvateľstvo trpelo menej za americkej okupácie (asi 60 tisíc mŕtvych) ako za sovietskej okupácie (prinajmenšom milión mŕtvych).

Tak je to s veľmocami. Na tejto Zemi niet nikoho, kto by ich mohol súdiť. Preto sa nazývajú veľmoci.

Súdia ich len dejiny a Boh. Spravidla prísne.

Niekedy, napríklad v prípade Sovietskeho zväzu, je udelený najvyšší trest.