7 dní v kocke: Šimečka sa poklonil Naďovi. A predstavil „novú vládu“

Progresívne Slovensko sa rozbehlo do novej vlny protestov – a s novou politickou mapou. Šimečka ukázal prstom, ako má po voľbách vyzerať progresívna vláda. Trojicu registrovaných partnerov PS, SaS a KDH tentoraz doplnili aj Naďovi Demokrati.

Naď už, na rozdiel od Matovčia, nie je v kúte. Progresívci ho chytili za ruku a politicky rehabilitovali. Ako novú posilu.

Dôvodom tohto malého obratu je – paradoxne – veľké zlyhanie Šimečku a PS. Ich plány vyrásť na dominantnú stranu a zhltnúť voličov menších strán (vrátane Demokratov) nevyšli.

Presnejšie: progresívcom na čele so Šimečkom nevychádza vôbec nič. PS je jedna z mála európskych strán, ktorá v opozícii nedokáže ani trochu podrásť. Ostáva zaseknutá tam, kde skončila po prehratých voľbách 2023. Zhorela aj v prezidentských voľbách 2024. A ani po dvoch rokoch Ficovej vlády nenaberá nových voličov.

Iste, „volebné modely“ PS občas prifúknu z 18 na 20 percent, no to na pomeroch síl nič nemení. Progresívny tábor sa veľmi nehýbe. Nezaberá masívna mediálna podpora. Nezaberá ani podpora aktivistov a mimovládok (ktoré stáli za protivládnymi protestmi začiatkom roka). Nezaberajú kampane proti Ficovej vláde a strašenie o izolácii Slovenska. Nezabral Korčok, ktorý mal priniesť aspoň zopár nových voličov a posunúť PS do stredu.

Projekcie, ako sa progresívci na protivládnej vlne vypracujú na hegemóna a jasného víťaza ďalších volieb, sa zrútili. Nepôjde to.

Šimečka sa už nepokúša obrať Naďa o voličov. Namiesto toho ho víta v klube. Samozrejme, so všetkými rizikami. Demokrati sú drobná mimoparlamentná strana, no s premnoženými „atlantickými kádrami“, kde sa 30 ľudí vidí v pozícii nového ministra.

Slovom, Naďovi Demokrati sa presadili ako víťaz roka. A stačilo im na to smiešne málo. Nerozpustiť to a prežívať na štyroch percentách.

Takže – ako to priamo priznal Šimečka na protestoch – kostrou novej vlády majú byť PS, SaS, KDH a Demokrati.

Šimečka len zabudol dodať, že ani rozšírený formát nemôže stačiť. Je to len presúvanie starých krabíc a sčítavanie percent, ktoré sú menšinové. Na vidinu väčšiny budú potrebovať aj Matoviča. A zrejme aj Hlas ako posilu z druhého brehu (ktorý je pre Matoviča neprijateľný).

Šimečka môže – čisto hypoteticky – hovoriť o novej progresívnej vláde. No len ťažko môže hovoriť o novej „stabilnej vláde“. Na to opozícia nemá.

Dôvody sú makropolitické. Skúsenosti zo sveta ukazujú, že progresívci a ich spojenci už nie sú na víťaznom pochode, ktorý z nich mal urobiť „vedúcu silu v spoločnosti“. Naopak, sú v kríze a prechádzajú do defenzívy. Dôvera progresívnych strán a progresívnych médií už nie je len obmedzená. Je mizerná. Ich ukričaný hysterický tábor sa zmenšuje. A dopredu sa derú tí, ktorí mali podľa pôvodných plánov skončiť v izolácii – národné a konzervatívne sily.

Je to tak v Spojených štátoch, kde demokrati vo voľbách zažili debakel. Je to tak v západnej Európe, kde progresívne a atlantické kádre vládnu so žalostne nízkou verejnou podporou. Podobne to vyzerá v Česku.

Progresívci a ich neokonzervatívni sluhovia narážajú na vážnu nepríjemnosť – pomaly vychádzajú z módy. Jadro ich tábora už nerastie. Naopak, zužuje sa, zakopáva sa, je zmätené. A radikalizuje sa.

Jednou z príčin, prečo novodobí zväzáci vychádzajú z módy, je to, že ich „pravdy“ sa ukázali ako bludy. Ich politický a mentálny svet bol krivý, pomýlený, chorý…

Vojny proti terorizmu – a za šírenie „demokracie“ – nepriniesli viac poriadku, ale viac chaosu a krvi. Vítanie imigrantov neprinieslo novú inkluzívnu spoločnosť, ale spoločenský konflikt a rozvrat. Zápas za transrodové „práva“ neviedol k novým právam, ale k novým diagnózam a duševným chorobám mladých ľudí.

Vojna o Ukrajinu a rozširovanie NATO nevedie po jedenástich rokoch k strategickej porážke Ruska, ale k rozkladu Ukrajiny. A k bezpečnostnej kríze v Európe.

Jednoducho, plány globalistov na expanziu a nový svetový poriadok padli. A ich služobníci – „majitelia pravdy“ – sú čoraz viac skrivení vlastnými omylmi, protirečeniami. A popieraním reality.

Mimochodom, v tomto sa PS a Demokrati našli. Sú to dva kone z tej istej stajne. Oba vynikajú v plnení bojových úloh. Bez toho, aby si kládli otázky, či tie úlohy sú, alebo nie sú v slovenskom záujme. Prípadne či sú, alebo nie sú celkom pomýlené… Dôležité je počúvať, čo kážu autority. Vlastne authorities, aby sme boli presní.

Demokratom s PS treba uznať, že mentálne a politicky patria k sebe.

A KDH so SaS? Tí ich majú vhodne napodobňovať a dopĺňať.

Na protestoch sme videli ešte jednu vec, ktorá stojí za zmienku. Aj keď len za krátku. V dave demonštrantov postával aj Vít Rakušan. Český minister vnútra a vicepremiér.

Bol to mimoriadne trápny obraz.

Nebýva zvykom, aby vicepremiér obišiel svojich kolegov – zástupcov susednej krajiny. A aby namiesto toho behal s mávadlom na protivládnom proteste (straníckom, nie občianskom). Nie je to slušné. Odporuje to diplomatickým pravidlám.

Otázne je, o čo vlastne Rakušanovi išlo. Prečo to divadlo? Aký bol zámer, motív a pointa?

Odpoveď: novodobí komsomolci sú už raz takí. Ich inštinkty sú triedne. Presnejšie kmeňové. Táborové. Slúžia internacionále. Vlády, národné vlády zastupujúce väčšinu, ktoré sa opovážia vybočiť z internacionály, nepovažujú za partnerov hodných rešpektu. Sú to nepriateľské vlády.

O Rakušanovi na proteste šimečkovcov medzi prvými informovala stránka Aktuálne o Ukrajine. Áno, dobre vidíte, Aktuálne o Ukrajine. Veď o to predsa ide, o vojnu na Ukrajine, nie? Jej motto: „Stránka, ktorá sa zaoberá dianím na Ukrajine a vyjadruje jej podporu v boji za slobodu.“

Z diania na Ukrajine sme sa teda dozvedeli, že na Slovensku na proteste PS bol vicepremiér z Česka menom Rakušan. Nie, nechceme to ironizovať. Je to príznačné a ukazuje to na podstatu veci. Geopolitickú podstatu veci.

Bratia v boji, hrdinovia, synovia Dobra opäť spojili sily. Proti „kolaborantom“ a „zradcom“ ako Babiš a Fico.

Tak vyzerá ich logika. Je obmedzená a prostá. Vojensky prostá: nepriateľa treba poraziť, Ukrajina zvíťazí.

Keď týchto ľudí vyrušíte – pravdou, faktami, realitou – okamžite končíte na zozname nepriateľov. Ten je na Slovensku aj v Česku dlhý. Je na ňom väčšina spoločnosti. V Česku napríklad podporuje Fialovu (a Rakušanovu) vládu len 19 percent ľudí.

Ľudia ako oni neznesú, keď niekto naruší pokoj ich myslí. Alebo keď má niekto pochybnosti o výsledkoch (katastrofálnych výsledkoch) ich „svätého zápasu“.

Napokon, bola to práve téma vojny na Ukrajine, ktorá rozdelila českú a slovenskú vládu. Až tak, že Česi v marci 2024 jednostranne a s pohoršením ukončili tradíciu spoločných medzivládnych rokovaní.

Slovensko síce aj po nástupe Ficovej vlády podporovalo Ukrajinu, no Čechov nahnevalo, že Blanár sa stretol s Lavrovom. Blanár nerešpektoval zaklínadlá, ktoré hlásali, že mierové rokovania a dohody s Ruskom sú zakázané – a konflikt sa vraj musí vyriešiť silou.