Ako sa situácia na Ukrajine zhoršuje – vojensky, ekonomicky aj politicky – a podpora USA pomaly vysychá, európski lídri, ktorí stavili svoju reputáciu na zabezpečenie ukrajinského víťazstva, sa snažia nájsť riešenia, ktoré by mohli zabrániť najhoršiemu možnému výsledku. V súčasnosti je už dobre známe, že ani USA, ani Európa nemajú dostatočné vojenské výrobné kapacity na to, aby poskytli Ukrajine to, čo potrebuje na obranu pred pokračujúcim ruským postupom na bojisku a vo vzduchu. A už dlho je známe, že Ukrajina čelí kríze ľudských zdrojov – skupiny verbovačov ťahajú neochotných mužov z ulice a potom ich bez dostatočného výcviku posielajú na frontovú líniu. Naproti tomu Rusko od februára 2022 postavilo svoju ekonomiku na vojnový základ a zvýšilo svoju vojenskú výrobu na úroveň, aká tu nebola od čias studenej vojny, zatiaľ čo jeho motivačné náborové úsilie – v populácii, ktorá je štyrikrát väčšia ako na Ukrajine – postupne doplnilo jeho sily o dostatočne vycvičených mužov.

Z hospodárskeho a politického hľadiska je kontrast podobný. Ruskí lídri boli sami prekvapení, ako dobre sa darí ich ekonomike pod lavínou západných sankcií, zatiaľ čo Ukrajina je zasa čoraz viac závislá od západnej pomoci, a to nielen vojenskej, ale aj finančnej. A západná pomoc sa čoraz viac vyčerpáva. Z politického hľadiska sa prezident Zelenskyj – kedysi považovaný za osobnosť podobnú Churchillovi – stáva čoraz menej populárnym doma aj v zahraničí, zatiaľ čo prezident Putin – napriek nekonečným predpovediam o opaku – sa naďalej teší bezprecedentnej popularite doma a dobrým vzťahom s väčšinou nezápadných lídrov v zahraničí. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je ťažké pochopiť, prečo snahy prezidenta Trumpa vmanévrovať Putina do prímeria zlyhali, ani prečo sa vedúci predstavitelia USA chcú od situácie odpútať, ani prečo sú európski lídri – napriek velikášstvu – v zákulisí údajne zúfalí.

Svetoznámy profesor ekonómie Jeffrey Sachs má dobré predpoklady na to, aby túto čoraz krehkejšiu a nebezpečnejšiu situáciu objasnil a prenikol do jej podstaty. Osobne poznal a radil mnohým európskym lídrom – vrátane prezidentov Ukrajiny, Ruska, Poľska a ďalších krajín bývalého východného bloku, keď sa v 90. rokoch minulého storočia snažili prebudovať svoje ekonomiky po studenej vojne. Odvtedy napísal množstvo kníh a pôsobil na rôznych významných postoch, z ktorých viaceré zastáva dodnes – vrátane postu riaditeľa Centra pre udržateľný rozvoj (CSD) na Kolumbijskej univerzite, predsedu Siete riešení OSN pre trvalo udržateľný rozvoj (SDSN) a akademika Pápežskej akadémie spoločenských vied vo Vatikáne. Pred pôsobením na Kolumbijskej univerzite bol viac ako dvadsať rokov profesorom ekonómie na Harvardovej univerzite. V rokoch 2001 až 2018 pôsobil ako osobitný poradca troch po sebe nasledujúcich generálnych tajomníkov OSN: Kofiho Annana, Pan Ki-muna a Antónia Guterresa. Naďalej udržiava osobné kontakty s mnohými súčasnými svetovými lídrami a sám bol dvakrát na zozname 100 najvplyvnejších svetových lídrov časopisu Time. Viac informácií o ňom si môžete prečítať tu.

Keďže profesor Sachs je dôsledným a otvoreným kritikom zahraničnej politiky USA – najmä pokiaľ ide o cieľové oblasti amerického intervencionizmu, ako sú Ukrajina, Čína a Blízky východ – chcel som si vypočuť, čo hovorí o súčasnej nestabilnej situácii na Ukrajine a ako sa podľa neho skončí. Keďže sa osobne pozná s mnohými európskymi lídrami, chcel som od neho počuť aj to, prečo sú mnohí z nich ochotní podriadiť európske záujmy cieľom amerického zahraničnopolitického establišmentu. Na záver som sa ho opýtal aj na zdanlivo neobmedzenú americkú podporu vojen Izraela, na to, prečo je Čína vnímaná ako nepriateľ, a na jeho názor na nového pápeža. Rozhovor prebehol cez email.

Čo si myslíte o nedávnom oznámení prezidenta Trumpa, že USA teraz pošlú na Ukrajinu niektoré zo svojich najúčinnejších a najsofistikovanejších zbraní prostredníctvom ich kúpy Európou?

Zlou správou je, že USA sú pripravené pokračovať v dodávkach nástrojov smrti namiesto toho, aby zintenzívnili diplomaciu, ktorá je skutočne potrebná. Dobrou správou je, že Európa má na tieto zbrane malú kúpnu silu, mnohé krajiny už od ich nákupu odstúpili a USA majú v arzenáli len málo voľných prostriedkov. Skrátka, myslím si, že Trump rád predáva zbrane – to je významná – povedal by som, že idiotská – úloha každého amerického prezidenta – ale v praxi to asi veľa nezmení.

Trump tiež pohrozil 100-percentnými sekundárnymi clami pre krajiny obchodujúce s Ruskom, ak sa do 50 dní neuzavrie dohoda. Ako si predstavujete, že to v skutočnosti dopadne? Prestane napríklad India naozaj kupovať ruskú ropu? Odradí to Rusko?

Neverím, že tieto takzvané sekundárne clá sú vynútiteľné alebo uskutočniteľné. Povedal by som, že sú to skôr reči, nie politika.

Vo vašom prejave v Európskom parlamente vo februári ste zdôraznili potrebu Európy ako celku mať vlastnú zahraničnú politiku – predovšetkým takú, ktorá je nezávislá od zahraničnej politiky USA. Ďalej ste zdôraznili, že európski lídri by mali rokovať so svojimi ruskými náprotivkami a že Európa by mala byť hlavným obchodným partnerom Ruska. Prečo je v záujme Európy dištancovať sa od zahraničnej politiky USA a vyvinúť maximálne úsilie na normalizáciu vzťahov s Ruskom?

Prvým pravidlom dobrej ekonomiky je vychádzať so svojimi susedmi. Rozpory studenej vojny poškodili všetkých na oboch stranách železnej opony. V skutočnosti sa celej studenej vojne pravdepodobne dalo predísť – aspoň podľa mnohých historikov a diplomatov, s ktorými súhlasím – keby USA akceptovali neutralitu a demilitarizáciu Nemecka namiesto remilitarizácie Nemecka v jadre NATO. Je absurdné, tragické a nebezpečné obnovovať novú železnú oponu, tentoraz vojnovým štvaním, diplomatickými chybami a prehnanými obavami Európskej únie.

EÚ odmieta uznať legitímny bezpečnostný záujem Ruska trvať na neutralite Ukrajiny a krajín južného Kaukazu, a nie na ich členstve v NATO. V tom spočíva zaslepenosť Európy. EÚ brojí proti Rusku bez toho, aby uznala svoje vlastné bezohľadné a provokatívne správanie – využitie NATO v roku 1999 na rozbitie Srbska na dve časti a následné zriadenie obrovskej základne NATO v Kosove; podporu násilného prevratu na Ukrajine v roku 2014; nepresadzovanie Druhej minskej dohody; trvanie (až dodnes!) na rozšírení NATO o Ukrajinu; a postavenie sa na stranu amerických neokonzervatívcov na každom kroku, dokonca aj keď USA destabilizujú bezpečnosť Európy opustením rámca kontroly jadrových zbraní.

Stručne povedané, takzvaná diplomacia EÚ je strašným zlyhaním. Je to len vojnové štváčstvo, nie skutočná diplomacia. Výsledkom je nová studená vojna, v ktorej Európa sama teraz trpí hospodárskym úpadkom aj rastúcou neistotou.

Prečo sa zdá, že USA už desaťročia dôsledne bránia akýmkoľvek úzkym hospodárskym vzťahom medzi Ruskom a Nemeckom alebo medzi Ruskom a Európou vo všeobecnosti?

Hlavnou stratégiou USA je globálna hegemónia. Táto honba za hegemóniou – alebo inými slovami dominanciou v celom spektre – sa opakovane potvrdzuje vo všetkých hlavných zahraničnopolitických a vojenských dokumentoch USA. Európska podpora americkej hegemónie je vrcholne hlúpa. Táto klamná honba za hegemóniou si priam koleduje o problémy.

Jednou z amerických stratégií je udržať Európu v podriadenosti vojensko-priemyselnému komplexu USA. To znamená, že USA podnikajú kroky na zabránenie úzkym hospodárskym vzťahom EÚ a Ruska. Žiaľ, EÚ – vrátane Nemecka, ktoré je najviac zasiahnuté – už dlho spolupracuje a dokonca mlčí o zničení plynovodu Nord Stream.

Prečo Trump – mierový kandidát – nemôže jasne povedať, aká bola úloha Spojených štátov pri vyvolaní a pokračovaní vojny na Ukrajine?

Trump je slabý prezident a nemá dostatočne jasný cieľ, výrečnosť vodcu a silu vízie, aby dokázal vzdorovať deep state (v doslovnom preklade takzvaný hlboký štát, sieť tajných služieb, Pentagónu a vplyvu, ktorá tvorí mocenský establišment a má často väčšiu silu, ako zvolený prezident, pozn. prekl.), ktorý tlačí do ďalšej vojny alebo aspoň proti skutočnej mierovej dohode.

Prečo sa krajiny ako Francúzsko a Nemecko, ktoré sa dlho snažili postaviť proti americkému avanturizmu na Ukrajine, nakoniec k nemu tak nadšene prihlásili? A to aj vtedy, keď to zjavne poškodzovalo ich vlastné záujmy – ako v príklade, ktorý ste práve spomenuli, mlčanie Nemecka v reakcii na zničenie Nord Streamu. Mnohých európskych lídrov poznáte osobne – čo za tým podľa vás je?

Myslím si, že v konečnom dôsledku si väčšina európskych politikov myslí, že nevydrží pri moci, ak bude otvorene vystupovať proti USA. USA veľmi tvrdo pracujú na presadzovaní proamerických politikov a na odstavení politikov, ktorí zastávajú nezávislú líniu.