Keď nastupoval k moci Donald Trump, bola tu šanca na politiku zdravého rozumu. A na obrat od provojnovej politiky k mierovej. Dlho to nevydržalo. Ukázalo sa, že Trump – napriek istej osobnej snahe – na rázne prekopanie bezpečnostnej politiky nemá páky. Počas prvého roka jeho vlády Američania vojensky zasahovali v Iraku, Sýrii, Iráne, Jemene, Somálsku, Nigérii…

Najnovšie končí s hlavou na kláte aj Venezuela s jej prezidentom Madurom. Američania vykonali ŠVO. Špeciálnu vojenskú operáciu.

Zatiaľ bola bezvýsledná. Venezuela po údere odmieta pokľaknúť a stojí za Madurom. 

A bola nevyprovokovaná. 

Madurovi a Venezuele sa dá vyčítať veľa, no určite nie to, že by ohrozovali národnú bezpečnosť Spojených štátov.

Spojené štáty sledovali jednoduchý cieľ – regime change. Zosadenie vlády, ktorá sa im nepáčila. Lebo bola spojencom Iránu, Číny, Ruska. A hlavne: sedela na zdrojoch ropy, ktoré sú považované za najväčšie na svete.

Keď nezabrali obchodné sankcie a ekonomické ničenie Venezuely, nastúpila hrubá sila. Bez vyhlásenia vojny, bez informovania Kongresu, bez pokusov urobiť dohody alebo otvoriť problém na pôde OSN. Tieto staromódne zvyklosti už do nového storočia nepatria.

21. storočie zatiaľ nepatrí medzi vydarené éry ľudstva. Starý poriadok je prekonaný a nefunkčný. Nový sa ešte nepresadil. Sme v šedej zóne, v ktorej rozhoduje sila. Americká, ruská, izraelská, čínska…

Pre krehkú Európu a malé štáty ako Slovensko to nie sú dobré správy. V časoch, keď prestáva platiť právo a poriadok, sme zraniteľní.

Treba spresniť, že americký úder na Venezuelu nie je ničím prevratným. Podobné metódy sa predsa uplatňovali roky. Afganistan, Irak, Sýria, Líbya… Spojené štáty boli zvyknuté zasahovať a vynucovať si regime change vojenskou silou.

Nové je to, že úder prišiel v čase Trumpových pokusov o bezpečnostnú stratégiu, ktorá má stáť na rešpekte a mocenskej rovnováhe. A prišiel v čase pokusov ukončiť vojnu v Európe, s ktorou sa to zvrháva proti Ukrajine. Aj proti jej západným spojencom.

Agresívna politika Trumpovej vlády zasahuje aj do informačnej vojny, v ktorej uviazli Západ a Európa. Prekresľuje morálne siločiary. A prekresľuje ich v neprospech Západu. A v prospech Ruska.

Západ si roky nahováral, že má nespochybniteľnú morálnu prevahu. Propaganda opakovala zaklínadlá o boji dobra so zlom. Alebo dokonca o boji síl svetla so silami temnoty.

Tí bystrejší asi chápali, že takéto čiernobiele leporelá a démonizácia jedinej strany konfliktu nesedia. No teraz sú bez spoľahlivého kompasu aj tí najskalnejší konzumenti mediálnych kampaní.

Nevyprovokovaný vojenský útok na Venezuelu musí byť satisfakciou pre Putinovu vládu. Už nie je jediná, ktorej sa za posledné roky vyčíta vojenský útok na suverénny štát… A musí byť studenou sprchou pre tých, ktorí v Spojených štátoch videli vzor pre svet.

Sú to tvrdé lekcie z geopolitiky, ktoré potvrdzujú, že svet je o niečo zložitejší ako jeho obraz v progresívnej tlači.

A zároveň potvrdzujú, že bližšie k pravde a spravodlivosti mali a majú realisti. Tí realisti, ktorí radili pred súdením vypočuť aj druhú stranu.

Tí realisti, ktorí varovali, že zhabať ruské aktíva alebo vyhadzovať hráčov KHL z reprezentácie je krátkozraké. Lebo podľa tejto príšerne krivej „logiky“ – a príšerne plytkej „morálky“ – by sme časom museli lustrovať a hnať do karantény aj športovcov, ktorí pôsobili v Izraeli, Británii či Spojených štátoch. A to, samozrejme, odmietame.