Esej o sv. Svoradovi a jeho vymanení z tieňa sv. Štefana

V postrímskej dobe, ktorú môžeme zhruba vymedziť 6. – 11. storočím, pôsobili na celom starom kontinente proti sebe permanentne odstredivé a dostredivé sily. Tlmiť ich, aj to iba v určitej miere a v určitom čase, vedeli iba životodarné sily odkazujúce na starý splendor Rímskeho impéria. V rámci európskeho Occidentu takými mocnosťami boli rímske pápežstvo a po roku 800 znovuzrodené latinské cisárstvo.

Prvé sa opieralo o univerzalistický odkaz kresťanstva. Druhé svoj globalistický program vedelo presadiť silou a staro-novými teóriami o postupnosti moci nových cisárov priamo od Boha. Concordancia medzi pápežstvom a cisárstvom v praxi existovala len zriedkavo.

V tejto konfigurácii svetskej a duchovnej moci sa postupne rodili aj ranostredoveké európske monarchie na východ od rieky Labe. Pričom v nich zväčša prevládol rímsky vektor.

Vo svojej podstate boli všetky spoločnosťami heterogénnymi. Platilo to v národnom (kmeňovom), náboženskom, jazykovom, kultúrnom, ekonomickom, ba i v právnom zmysle. Hoci to niekoho môže prekvapiť, vzťahovať to možno aj k Veľkej Morave, ktorú napríklad rakúsky profesor Herwig Wolfram nazýva „zlepencom kniežatstiev“.

Podobne tomu bolo aj pri počiatkoch kráľovstva, ktoré dnes poznáme ako Uhorsko, hoci na označenie seba samého používalo prvých sto rokov svojej existencie skôr termín Panónia. Odstredivé a zároveň dostredivé sily kráľovstva tu reprezentovali dve hlavné línie Arpádovcov – preddunajská a zadunajská, pričom jedna aj druhá strana sa vo svojom zápase o hegemóniu v kráľovstve podľa potreby vedela oprieť o sebe lojálnu časť Cirkvi.

Orbis latinus, teda kultúrny a hodnotový systém Európy, ku ktorému sa i dnes hrdo hlásime vznikal len postupne a ťažko. Jedinou ideovou silou, ktorá bola schopná pôsobiť integračne, bolo kresťanstvo. Pred jeho nositeľmi však stála úloha generovať proti divergentným silám mechanizmy zabezpečujúce vnútornú stabilizáciu nových politických subjektov.

Magická moc charizmatického vládcu, alebo dynastie odvodzujúcej samú seba od nadprirodzenej udalosti, na túto úlohu už nestačili. Bolo načim nájsť iné, mocnejšie povrazy zabezpečujúce vnútornú jednotu nových spoločenstiev. Ako kedysi na príklade merovejskej (svätý Martin, svätá Radegunda) i premyslovskej (svätý Václav) spoločnosti dokázal český historik František Graus, jedným z najefektívnejších nástrojov pre vytvorenie jednotnej a vnútorne koherentnej kultúrnej identity, inak heterogénneho spoločenstva, sa ukázal kult dynastických svätcov.

Viac ako sila zbraní totiž európske vojvodstvá, kniežatstvá i kráľovstva stabilizovala a integrovala sila svätosti najkrajších výhonkov ich vlastných vládnucich rodov.

Pravda, nie každý dynastický svätec urobil takú priamočiaru „kariéru“ ako svätý Václav, ktorý sa z rodinného svätca pražských Premyslovcov, stal svätcom družiny Čechov, neskôr českým krajinským a napokon aj národným svätcom nášho západného suseda. Ale o tom ešte inokedy.

Aplikáciou myšlienky o integračnej úlohe figúry dynastického svätca v širších európskych pomeroch a u nás sa zaoberal na sklonku predchádzajúceho storočia Gábor Klaniczay. Vo svojich komparatívnych prácach upozornil najmä na význam a funkciu kultu svätých uhorských kráľov Štefana a Ladislava, kráľoviča Imricha, či svätých arpádovských princezien (svätá Alžbeta či Margita Uhorská, alebo aj svätá Kunigunda).

Čo v prácach maďarského historika chýbalo, ale chýba aj v našej historiografii, je adekvátne zhodnotenie významu kultu svätých Svorada-Andreja a Benedikta. V žiadnom prípade ich totiž nemožno odbaviť zjednodušeným tvrdením, že ich uctievanie malo len miestny charakter, ako to v jednom zo svojich článkov uviedol vyššie spomenutý budapeštiansky profesor.

Toto tvrdenie je totiž nepresné. S kultom svätého Svorada-Andreja sa okrem Nitry samotnej stretávame v Malopoľsku, Sliezsku, na Morave i Chorvátsku. A navyše je aj zjednodušené. Neodpovedá totiž ani na otázku: Prečo ich kult predbiehal kanonizáciu svätého Kráľa Štefana, jeho syna Imricha a svätého biskupa Gerharda?

Názor o obmedzenom význame svätého Svorada-Andreja vyvracia najmä skutočnosť, že bol rodinným svätcom nitrianskej línie dynastie Arpádovcov, a to spolu so svojím žiakom, svätým Benediktom.

O rodinnej úcte nitrianskej línie Arpádovcov k svätému Svoradovi bezprostredne hovorí aj autor legendy, päťkostolský biskup Maurus (sám neskôr svätec): „Polovicu tej reťaze (z tela svätého Svorada), ktorú som od toho opáta (Filipa zo Zobora) vypýtal a podnes opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého prosbu, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol.“

Načo však najkresťanskejšiemu vojvodovi bola polovica medenej reťaze z tela svätého Svorada?

Reťaz je relikvia. A relikvie svätcov, od čias rímskeho cisára Konštantína Veľkého, vždy posväcovali, teda legitimizovali svetskú moc. Iste, boli relikvie a relikvie. K tým prvostupňovým svojou dôležitosťou patrili tie, ktorých pôvod sa mohol odvádzať od samotného Krista Spasiteľa. Sem patrila Svätá Kristova Krv, Drevo Svätého Kríža, či Sväté Tŕne z tŕňovej koruny Ježiša Krista.

Vážnosť relikvií sa ďalej odvádzala od blízkosti ľudí okolo Krista, v poradí svätá Panna Mária-Bohorodička, svätý Ján Krstiteľ, svätí apoštoli, etc.

Svätá reťaz z tela svätého Svorada v takejto hierarchii bola až niekde na samom jej konci. Jej význam musel spočívať v niečom inom. Musel prameniť priamo z výnimočnosti osoby, do ktorej tela sa počas pustovníckeho života zarezávala stále hlbšie a hlbšie.

V strategickej komunikácii medzi päťkostolským biskupom Maurom a nitrianskym kniežaťom Gejzom šlo najmä o symbolické gesto, za ktorým možno vidieť myšlienku podobnú tej, ktorú v 13. storočí vložili do inej hagiografickej pamiatky poľskí tvorcovia Života svätého Stanislava, krakovského biskupa. Tento svätec, mimochodom, je dodnes hlavným patrónom Poliakov. Ako sa telo tohto svätca, rozsekané na rozkaz kráľa Boleslava II. Štedrého (11. apríla 1079) zázrakom scelilo, malo sa zjednotiť aj rozdrobené Poľsko.

Celá medená reťaz z tela svätého Svorada-Andreja v rukách najkresťanskejšieho vojvodu Gejzu teda symbolizuje politickú doktrínu zjednotenia kráľovstva. Pochopiteľne pod vládou Nitrancov.

O pôvode tohto svätca nie je známe skoro nič, alebo len veľmi málo. Zo samotnej Legendy biskupa Maura o svätom Svoradovi a Benediktovi (spísanej údajne niekedy 1064 – 1070, podľa Richarda Marsinu) sa možno dozvedieť len to, že v časoch kráľa Štefana svätý Andrej-Svorad prišiel z Poľska.

Väčšia legenda svätého Štefana z konca 11. storočia potom dopĺňa, že z Poľska prišli vlastne obaja svätci, teda aj Benedikt (prišli aj iní dvaja z poľskej krajiny). Odhliadnuc od toho, či tomu tak skutočne bolo, alebo nie, treba pripomenúť, že v Poľsku (napríklad Tropie v Malopoľsku a inde) je dodnes živý aj ich kult (najmä Svorada).

Výklad tejto pasáže sa rôzni. V zásade až na jednu výnimku, ktorú reprezentuje americký historik poľsko-maďarského pôvodu Imre Boba, ktorý chcel, aby svätý Svorad-Andrej mal chorvátsky pôvod, sa však historici zhodujú na tom, že svätý Svorad-Andrej pochádzal z Poľska (Vislianska), alebo z dnešného Slovenska.

K tým, ktorí tvrdia, že bol Slovákom, rád pridám ešte jeden argument. Podľa uhorského kronikára Šimona z Kézy aj Svätopluk, bájny vládca Panónie, pochádzal z Poľska (princeps quidam Polonia). O Svätoplukovi I. však pozitívne vieme, že svoju kariéru začal v Nitriansku (regnum Sventibaldi z Fuldských análov). S Nitrou je navyše spojená aj jeho najvlastnejšia tradícia – biela svätoplukovská legenda, o ktorej tu ešte trochu bude reč. Ak ale podľa najneskôr na konci 13. storočia koncipovanej uhorskej tradície mal Svätopluk byť pôvodne poľským kniežaťom, ktorým ale v skutočnosti bolo slovenské Nitriansko, potom je viac ako pravdepodobné, že aj iná uhorská tradícia o pôvode svätého Svorada z Poľska bola postavená na tej istej historickej predstave. Totiž, že dobové Nitriansko v očiach najstarších uhorských kronikárov bolo pri obnovovaní kráľovstva na Dunaji okolo roku 1000 chápané ako súčasť Poľska.

Takýto výklad totiž umožňuje politický status Nitrianskeho kniežatstva za vlády Boleslava I. Chrabrého a jeho vnuka Boleslava II. Štedrého. Formálne síce bolo súčasťou Panónskeho kráľovstva, ale jeho osobitý právny status garantovalo Poľsko. Ako také teda mohlo byť nazerané zo strany Zadunajska, či Potisia, alebo Sedmohradska, ako súčasť Poľska. Svätopluk I. a ani Svorad-Andrej teda nepochádzali z Poľska, ale z Nitrianska. Ako na to poukážem nižšie, potvrdzuje to aj úzka previazanosť slovenského územia vo všeobecnosti, mesta Nitra a hory Zobor osobitne, s kultiváciou pamäte o oboch týchto osobnostiach.

Ostatky svätého Svorada-Andreja a jeho žiaka svätého Benedikta sa i dnes nachádzajú v Katedrále svätého Emeráma na Nitrianskom hrade. Obaja svätci sú neodmysliteľnými spolupatrónmi tejto Matky slovenských kostolov. Na ich cenu pre dejiny Slovákov teda odkazuje ich samotné centrálne uloženie a skutočnosť, že pretrvali všetky dejinné kataklizmy, ktoré toto mesto postihli. Napríklad aj roztavenie drahocenného zlatého relikviára, v ktorom boli uložené ostatky svätého Svorada-Andreja, uhorským kráľom Ferdinandom I. Habsburským, ako to vo svojom liste so žiaľom spomína Mikuláš Oláh, neskorší uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup.

Pre vysvetlenie zdrojov tejto neobyčajnej úcty je však nutné ešte trošku hlbšie načrieť do hĺbky našich dejín.

Nitrianske kniežatá „najkresťanskejší“ Gejza i svätý Ladislav sa na centrálny kráľovský stolec presadili v konfrontácii s právoplatným dedičom trónu Šalamúnom v pamätnej bitke pri Mogyoróde 14. marca 1074.

Dalo by sa očakávať, že v momente, keď pre seba získali ústredný stolec kráľovstva, svätí Svorad-Andrej a Benedikt sa z patrónov Nitrianskeho kniežatstva stanú celokrajinskými patrónmi. Namiesto toho prišlo k spochybneniu ich svätosti.

Malo to svoje oprávnené dôvody. Nitra v čase prvého rozkvetu kultu svätých Svorada-Andreja a Benedikta síce mala svojho opáta, ale nemala biskupa, ktorého vôľa bývala pre takýto kanonizačný akt v danom období rozhodujúca.

Navyše o samotnej kanonizácii svätého Svorada-Andreja niet žiadnej dobovej zmienky. Retrospektívne k roku 1083 sa o kanonizácii oboch svätcov zmieňuje len Život svätého Ladislava kráľa. Ten však vznikol až na konci 12. storočia. V tejto hagiografickej pamiatke sa zdôrazňuje, že pre kanonizáciu Štefana, jeho syna Imricha, čanádskeho biskupa Gerharda, rovnako ako Svorada-Andreja a Benedikta bola rozhodujúca vôľa svätého Ladislava. Okolnosti kanonizačného aktu svätých Svorada-Andreja a Benedikta teda vyzerajú aj z dnešného pohľadu netransparentne.

Na druhej strane je tu však živá tradícia ich kultu. Z obsahu zachovanej Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi, teda v Maurovom skrátenom variante ich oficiálneho života (vita), sú doložené zázraky s ním spojené, už v 60. rokoch 11. storočia. Slávnostné Elevatio – vyzdvihnutie ich relikvií, následné translatio – prenesenie, ako aj ich nové rituálne uloženie – depositio v hlavnom chráme Nitrianskeho kniežatsva, v Kostole svätého Emeráma, museli prebehnúť ešte pred týmto dátumom.

Na tejto, podľa všetkého spektakulárnej akcii, ako to bývalo aj inde zvykom, sa museli zúčastniť nitriansky opát, aktuálne nitrianske knieža i celý ľud, teda všetci poprední Nitrania. V uvedenom čase muselo prísť aj k spísaniu dnes stratenej Väčšej legendy svätého Svorada-Andreja a Benedikta.

Svätí Svorad-Andrej a Benedikt spolu so svätým Vojtechom-Adalbertom tvoria najstaršiu vrstvu patrónov Panónskeho kráľovstva spred roku 1083. Podľa všetkého nie celkom náhodou, boli všetci traja pôvodom Slovania.

K tomu treba tiež dodať, že popri Panne Márii, bol práve svätý Vojtech-Adalbert od počiatku hlavným svätcom Ostrihomskej katedrály. Tým činom sa tento Slavníkovec stal aj nebeským protektorom Ostrihomskej arcidiecézy, ktorej územie sa zväčša krylo s územím Nitrianskeho údelu prvých Arpádovcov, teda s väčšinou dnešného Slovenska.

Svätý Vojtech-Adalbert bol okolo roku 1000 aj plánovaným patrónom provincie Sclavinia obnoveného Rímskeho cisárstva v časoch vlády Ota III. Preto sa netreba čudovať, že osobné vlastné meno Vojtech, v podobe Belo, sa stalo aj rodinným menom nitrianskej línie Arpádovcov. Nie inak ako meno Andrej (Ondrej). S presadením sa oboch nositeľov týchto mien na kráľovský stolec sa jedno i druhé meno stalo menom kráľovským.

Ak však v zápase o kráľovský trón mala nitrianska línia Arpádovcov za sebou svojho rodinného svätca, svätého Svorada-Andreja a patróna svojho územia svätého Vojtecha-Adalberta, logicky sa natíska otázka, načo Ladislavovi I. ešte bolo svätorečenie kráľa Štefana, jeho syna Imricha a biskupa Gerharda?

Stačilo predsa, ako som naznačil, rodinných svätcov preniesť na celokrajinskú úroveň. Konečne, veď práve tak to urobili pražskí Premyslovci so svätým Václavom, ktorého kult inštalovali v jednom z centier odstredivých síl Českého kniežatstva, v moravskom Olomouci.

Svätorečenie kráľa Štefana I. Ladislavom I. vyzerá z tohto pohľadu nelogické. Navyše starým otcom Ladislava I. bol nitriansky Vazul. Ten istý, ktorého nechal Štefana I. oslepiť, do uší mu naliať olovo a následne uväzniť v Nitrianskej veži, kde zomrel. Sám Štefan teda niesol priamu zodpovednosť za násilný spôsob „odstavenia“ bratranca Vazula z následníckej postupnosti na ústredný trón vládcu Panónie. Rovnako to bol práve on, kto spôsobil mnohoročné vyhnanstvo Vazulových synov Ondreja, Bela a Leventeho v Čechách, Poľsku a na Kyjevskej Rusi, ako sa o tom možno dočítať u dobových spravodajcov.

Ako ukázali neskoršie dejiny, svätorečenie Štefana, Imricha i Gerharda, malo svoje vnútorné opodstatnenie.

Jazykovo, kultúrne i politicky rozdrobenej krajine medzi Tatrami a stredným Dunajom a Tisou zmietanej v desaťročiach rodinných vojen medzi nitrianskou a zadunajskou líniou Arpádovcov prinieslo dlho očakávaný mier.

Z hľadiska Nitrianska cena za tento mier bola vysoká. Po roku 1083 možno totiž otvorene hovoriť o strate jeho politickej osobitosti. Nešlo teda len o to, že jej svätci boli odstavení na druhú koľaj. Celé je to však komplexnejšia téma, o ktorej sa pokúsim napísať v niektorom z budúcich článkov.