Ako sa dnes pozerať zo slovenskej strany na svätého Štefana Kráľa

Po veľkých menách maďarskej historiografie 19. a 20. storočia (János Karácsonyi, Henrik Marczali, Gyula Szekfű, Bálint Hóman, György Bónis, György Györffy, Gyula Kristó, Pál Engel a tak ďalej) sa k téme svätého Štefana Kráľa znovu vrátila Nora Berendová vo svojej knihe Štefan I., prvý kresťanský kráľ Uhorska: Od stredovekého mýtu k modernej legende.

Kniha vyšla minulý rok v anglickom jazyku v Oxfordskom univerzitnom vydavateľstve.

Dôvodov je hneď niekoľko. A iste je medzi nimi aj ten aktualizačný, keďže naši južní susedia od roku 1990 vo veľkom štýle slávia práve 20. august ako Deň svätého Štefana Kráľa, ale zároveň je to aj Sviatok maďarskej ústavy a najvýznamnejší štátny sviatok. Poviem to už teraz, nech si tak robia. Je to ich vec.

My na tom, že sa z obnoviteľa kráľovstva na strednom toku rieky Dunaj stal v 19. a 20. storočí maďarský národný svätec, už nič nezmeníme. Môžeme však argumentačne na voľnom trhu myšlienok trochu opraviť maďarský vedecký historický výklad postavy svätého Štefana Kráľa. No a v neposlednom rade tiež môžeme zmeniť súčasný slovenský uhol pohľadu na tohto panovníka. A to sú naozaj dobré príčiny, pre ktoré stojí za to na uvedenú knihu reagovať.

Začnem však trochu zoširoka. Ako si pozorný čitateľ iste všimol, už v titule knihy sa objavuje Slovákom známy mýtoborecký motív. Pozri napríklad knihu Mýty naše slovenské, ktorá vyšla v roku 2005 a v roku 2013 po druhý raz. V druhom vydaní mimochodom s obálkou, ktorá už reaguje na sochu kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade.

Niežeby to bola až taká múdra kniha, že o nej treba hovoriť. Ale v jej prípade, rovnako ako v tom terajšom maďarsko-anglickom, ide o aplikáciu určitého trendu či metódy nazerania na problém bytia a dejinného procesu. Tento trend sa nazýva dekonštruktivizmus a vniesol ho sem francúzsky mysliteľ Jacques Derrida († 2004).

V európskom a svetovom myslení je prítomný zhruba od posledných desaťročí minulého tisícročia. Jeho aplikovanie na historickú vedu v skratke znamená najmä pozeranie sa na dejiny ako na príbehy. Príbehy, ktoré boli napísané za určitým cieľom. Upozorňuje sa pritom, že ich interpretácia je veľmi selektívna. Zdôrazňuje sa však najmä to, že sa tak deje v prospech určitých súčasných myšlienkových konceptov. Pod týmito konceptami sa pritom najčastejšie myslí „predstava“ o existencii národných dejín. Úlohou historikov preto má byť nielen dekonštrukcia, ale aj dekonceptualizácia takýchto národných historických naratívov, ktoré sú pokladané za účelovo vymyslené myšlienkové konštrukcie. S tým pochopiteľne súvisí aj kritické nazeranie na národné historické symboly. Celý tento postup dekonštrukcie milovníci tejto metódy nazývajú „búraním národných mytológií“. Dodám, že celkom nepresne a v protiklade s chápaním mýtu.

Dnes už vieme, že vybraným slovenským historikom sa ich pokus o demytologizáciu slovenských dejín nepodaril. Ich kritike mýtických základov koncepcie slovenských dejín chýbalo to hlavné. Žiaden dominantný naratív o vlastných dejinách totiž Slováci k dnešnému dňu nevyvinuli. Bolo niekoľko pokusov, ale žiaden z nich neuspel (pozri môj článok v Štandarde Čo s dejinami našimi?).

Ba sme na tom ešte horšie. Nemáme spracované ani to, z čoho by sa tá mytológia dala vyrobiť. Už niekoľko desaťročí sa totiž v slovenskom historickom ekosystéme nedarí systematickému vydávaniu prameňov k našim dejinám (česť niektorým výnimkám). A to aj napriek tomu, že je tu jeden ústav pri jednej akadémii vied, ktorá sa neviem prečo ešte volá „slovenská“, ktorého pôvodnou náplňou práce bolo práve vyhľadávanie a následne edičné sprístupňovanie takýchto textov.

Napriek chabej argumentačnej prieraznosti textov v knihe Mýty naše slovenské, vychádzajúcej zo slabej vedeckej heuristiky, o erudícii niektorých autorov ani nehovoriac, však práve tento zborník textov poslúžil ako základ pre vytváranie novej antislovenskej historickej mytológie. Pritom je možné, že autorom tejto knihy pôvodne úplne ušlo, že sami reprezentujú to, proti čomu bojujú. Vytváranie mýtu, ale aj antimýtu nie je totiž len otázkou dôb dávno minulých. Je to každodenný proces, ktorý sa odborne volá mythopoeia. Ako vidíme v praxi, netýka sa to len vedeckej fantastiky. Aby vôbec existovala, musí mať dostatočný počet recipientov. Overiteľnosť dát v postfaktuálnej dobe totiž nehrá žiadnu rolu.

Dôležitejšia je technológia regrutovania „nových veriacich“. Stačí, že archeológ Vladimír Turčan v uvedenej knihe Mýty naše slovenské napíše nezmysel v štýle: „Cyrilometodská tradícia sa nededila, lebo ju jednoducho nemal kto odovzdávať mladším generáciám. Objavila sa až v období národného uvedomenia, keď sa v historických prameňoch hľadali argumenty proti maďarskému nacionalizmu. Pravdepodobne prvý zakomponoval do dejín pojem cyrilometodská ,tradíciaʽ Juraj Papánek (1738 až 1802). Nevychádzal pritom z historického vedomia Slovakov. Naopak, bola to konštrukcia bez reálnej obsahovej náplne...“

Následne sa táto „vedomosť“ o cyrilometodskom dedičstve medzi Slovákmi ako o oživenom umelom konštrukte objaví v blogoch „uznávaných autorít“, ako napríklad uinvestigatívneho žurnalistu Petra Morvaya, alebo renomovaného historika Miroslava Lysého v hodnotových denníkoch. Ďalším krokom je dostatočný počet trollov a základná dogmatika antimýtu je na svete. Priemernému veriacemu v Maďarsku aj na Slovensku, a tak je to aj po celom svete, dnes rovnako ako v minulosti, stačia fakty duševné, mentálne. Tie sa osvojujú a stávajú súčasťou nášho vedomia nie na základe empirického overovania, ale cez emócie stáda. A keďže nie je nič ľahšie, ako sa stať vyznávačom nuly, to jest slovenské dejiny vlastne neexistujú, nemožno sa čudovať, že aj nemenovaná slovenská politička po letmom nahliadnutí do obsahu spomínaných denníkov má prinajmenšom v tejto vo veci jasno: „My sme národ, ktorý nemá dlhú históriu, nemáme veľmi veľa veľkých osobností.“ Ale prečo?

Detská otázka – prečo sa veci podávajú tak, ako sa podávajú a prečo nie inak, je však základom každej dobrej dekonštrukcie. Už z tohto dôvodu mi nenapadne popierať zmysel tejto metódy. Smeruje totiž k odhaleniu esencie bytia skrytého v behu sveta aký bol, je a bude, pokiaľ bude svet svetom. Nespočíva vo viere v to, ako nám otázky kontinuity nášho života niekto podáva. A už vôbec nestojí na predstavách o tom, aký by sme ho chceli mať.

Dekonštrukcia je v podstate správny a legitímny postup, ktorý nám môže pomôcť získať iný, niekedy lepší, inokedy horší, veľmi často však aj pravdivejší pohľad na dejiny. Stačí si ich znovu rozobrať a pozrieť sa na nich z iného uhlu, a uvidieť ich inak, ako sme zvyknutí.

Ilustrujem to jedným príkladom, ktorý sa na prvé prečítanie bude možno zdať niekomu neobvyklý. Pri návšteve bojiska pri Moháči (29. augusta 1526) sa ma moja vtedy malá dcéra opýtala, či tu sme vyhrali? Odpovedal som jej, ako som bol naučený, že nie, tu sme prehrali a na tie územia, ktoré vidí okolo seba, padlo turecké jarmo a my sme na Slovensku 150 rokov žili v permanentnom osmanskom ohrození.

Následne som však začal o tom uvažovať hlbšie. A v mysli si to rozobral. Kto tu naozaj vyhral? A odpoveďou, ktorú nikomu nenanucujem, mi bolo, že novodobé maďarstvo. Od druhej polovice 16. storočia totiž sledujeme prvý nástup maďarčiny vo funkcii lingua sacra, teda jazyka bezprostrednej komunikácie človeka s Bohom. V rámci reformácie si totiž veľká časť prevažne maďarsky hovoriacej šľachty v Sedmohradsku zvolila za svoju konfesiu kalvinizmus.

Maďarčina sa najmä vďaka stavovským povstaniam neskôr stala jedným z identifikačných znakov tejto šľachty a symbolom odporu voči Habsburgovcom v jej zápase za náboženskú toleranciu. Uhorský politický národ – natio Hungarica sa tak postupne začal meniť na natio Magyarica. Iste, išlo o dlhodobý proces, ktorý sa zavŕšil až niekedy po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ale základ a dôvod tejto revolučnej zmeny ležal niekde inde. Len na pripomenutie oficiálnym jazykom uhorskej kráľovskej kancelárie v stredoveku bola latinčina a od Žigmunda Luxemburského († 1437), počas vlády Mateja Korvína a najmä za Jagelovcov aj čeština.

Kardinálna otázka tu teda znie nasledovne: Komu vlastne vyhovovalo mať ideový vplyv na bojové spoločenstvo, ktoré bolo vďaka prijatiu jednej z najradikálnejších foriem protestantizmu ostentatívne negatívne naladené voči cisárskemu dvoru v katolíckej Viedni? A pre koho bolo najvýhodnejšie, že toto spoločenstvo hovorilo jazykom, na ktorý žiaden panovnícky rod v Európe dovtedy nebol zvyknutý? Choďte do múzea a pozrite sa, ako rýchlo sa sedmohradská maďarsky hovoriaca šľachta preorientovala na moslimskú istanbulskú módu obliekania. Započúvajte sa do hudby, ktorú začala nielen počúvať, ale aj hrať a spievať?

Na tieto otázky nech si odpovie čitateľ sám. Faktom je, že práve v osmanských prameňoch po roku 1541, teda v časoch, keď padol Budín, sa pre Uhorsko začal po prvý raz používať termín Macaristan (Magyaristan), „Krajina Maďarov“, teda Maďarsko. Názov, ktorý sa dovtedy v žiadnom písanom prameni nevyskytol. Dovtedy sme boli Uhorsko. Do stredovekej ústavy nášho kráľovstva postavenej na slávnej vete zPonaučenia kráľa Štefana svojmu synovi Imrichovi: „Kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“, ktorá zabezpečovala rovnováhu kultúrnych, jazykových aj náboženských rozmanitostí v monarchii, bol zvonku vložený prvok, ktorý mal tendenciu narúšať zaužívané poriadky. Ako sa stával dominantným, začal ho aj rozkladať. Na konci tohto procesu cisársky obľúbenec, sochár Alojz Štróbl († 1926), Lipták slovensko-sliezskeho pôvodu, odleje sochu svätého Štefana Kráľa, ktorú si na svoju obálku zvolila oxfordská historička.

Stalo sa tak v roku 1906, keď ju aj slávnostne odhalili na Budínskom hrade. Mileniárne oslavy to síce už neboli, ale aj 1010. výročie príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny bolo k tomu tiež vhodnou príležitosťou. Rozumej starouhorskej kmeňovej konfederácie, ktorej kmeň Magyar bol zhodou historických okolností tiež členom, do Panónskej panvy. Z kráľa Panóncov, ako sám seba najpravdepodobnejšie tituloval Štefan (k čomu nižšie), sa pri tejto príležitosti stal konečne národný kráľ Maďarov.

Ako z uvedeného príkladu vidno, dekonštrukcia stereotypného pohľadu na dejinný proces má v písaní a rozprávaní o dejinách svoj význam. Je však prirodzené, že nutne naráža na zaužívaný názor vyznávačov jediného (ortodoxného) správneho videnia histórie. Na druhej strane ani dekonštrukcia ako historická metóda sama o sebe nie je spásonosná. Ak neprináša novú optiku v rozbore známej faktografie, jej originálnu a osviežujúcu interpretáciu, stáva sa samoúčelná. A tu je načim vrátiť sa k textu neortodoxnej oxfordskej historičky Nory Berendovej o svätom Štefanovi. Jej text totiž nie je ničím iným, len hyperkritickou sondou do paradigmy historickej pravovernosti pestovanej okolo figúry svätého Štefana Kráľa v maďarskom vedeckom, ale aj laickom svete. Sondou preto, že ani zďaleka nevyčerpáva potenciál tejto problematiky. Ale poďme na to postupne.

Profesorka Berendová, tak ako všetci jej predchodcovia, už na začiatku svojho diela uznala, že k téme svätého Štefana ako panovníka existujú len skromné dobové historické pramene. A keďže prameňov je málo a „sú fragmentárne, ťažko sa interpretujú“, kontrastuje to zaiste s tým, aké miesto je svätému Štefanovi Kráľovi v bývalej uhorskej historickej a súčasnej maďarskej tradícii pripisované. Logický rozpor medzi ohromnou a živou tradíciou (choďte 20. augusta do Budapešti) a písomne zachovanými dokumentami potom komentuje slovami: „Štefanovo ústredné postavenie v historiografii teda prevyšuje jeho význam v dejinách.“

Ako je teraz všetkým jasné, svätoštefanskú tradíciu musel niekto v Uhorskom kráľovstve vytvoriť dodatočne. Nora Berendová v tom má jasno. A aj ja s jej nasledujúcimi závermi úplne súhlasím. S cieľavedomým budovaním svätoštefanského kultu sa začalo až približne o pol storočie po jeho smrti († 1038), v časoch panovania kráľa Ladislava I. (1077 až 1095).

Jeho základom sa stal pokus o jeho svätorečenie. Dnes už nikto, vrátane oxfordskej historičky, nepochybuje o tom, že tento panovník sa v uvedenom čase netešil nijakej povesti svätosti potrebnej k začatiu beatifikácie. Podľa všetkého chýbali aj ďalšie atribúty potrebné na jeho svätorečenie, ako je jeho telo, absentovali zázraky potenciálneho svätca. Preto bolo potrebné spísať jeho oficiálnu legendu. Stala sa ňou takzvaná Legenda Maior, teda Väčšia legenda o svätom Štefanovi.

Keďže sa asi, prinajmenšom podľa môjho názoru, veľmi nepodarila, bolo potrebné spísať ďalší text, ktorý by dopĺňal chýbajúce články potenciálneho svätca a tým bola Legenda Minor, Menšia legenda o svätom Štefanovi kráľovi.

Ani s touto legendou však ešte nepanoval všeobecný súhlas a tak, pravdepodobne už za vlády nástupcu svätého Ladislava, Kolomana Knihomila (1095 až 1116), vznikla tretia legenda o svätom Štefanovi, známa tiež ako Hartvikova legenda, dnes zväčša pokladaná za oficiálny text o tomto svätcovi. Do úvah o tom, ako sa dnes dívame na svätého Štefana Kráľa by sa však mala brať aj štvrtá verzia jeho legendy, spracovaná v časoch vlády uhorského kráľa Ondreja II. (1205 až 1235) na dvore jeho prostredného syna Kolomana Haličského († 1241), kráľa Haličska, z Božej milosti kráľa Rusov a Slovenov a vojvodu celej Sclavonie obsiahnutá vUhorsko-poľskej kronike. Ten však maďarská historička z Oxfordu ignoruje. O tom však niečo málo nižšie a niečo viac nabudúce.

Ako je zrejmé, uviesť Štefana do epicentra rodiacej sa tradície o počiatkoch Uhorského kráľovstva nebolo ani zďaleka také jednoduché, ako sa nám to dnes zdá. A nezaobišlo sa to bez zjavných paradoxov a vnútorných protirečení. Veď v čase, keď sa s týmto začalo, ešte žili potomkovia obetí, ktoré museli zomrieť, aby sa medzi Karpatmi a Dunajom naplnila dobová predstava o centrálne riadenej kresťanskej monarchii.

Platilo to aj o Ladislavovi, neskôr tiež vyhlásenom za svätého, ktorého starému otcovi nitrianskemu kniežaťu Vazulovi, podľa najstarších, dnes už nezachovaných dynastických gest Arpádovcov, rozkázal Štefan do uší naliať olovo, oslepiť ho a následne ho nechal umrieť vo väzení v jednej z veží na Nitrianskom hrade.

Celým textom Nory Berendovej sa teda prepletá najmä kritika a spochybňovanie aktuálneho maďarského národného historiografického naratívu okolo prvého kráľa monarchie, ktorá najprv vošla do dejín pod menom Panónske kráľovstvo a neskôr sa preslávila ako Kráľovstvo uhorské. Jej dekonštrukcia je však tiež zacielená na niektoré súčasné národné symboly Maďarov vychádzajúce z historických tradícií spojených s kraľovaním Štefana. Naschvál píšem k niektorým, lebo napríklad korunovačný plášť svätého Štefana Berendová veľmi nespochybňuje.

Po pravde tu asi niet ani čo spochybňovať. Hoci stretol som sa aj s názorom, že niektoré grécke písmená na tomto plášti majú skôr cyrilské ako grécke prevedenie. Keby tomu však aj nebolo tak, potom je tu ešte ďalší artefakt spájaný tradíciou so Štefanom, takzvaný mešec svätého Štefana, dnes uchovávaný v Cisárskej pokladnici vo Viedni. Ten cyrilské nápisy má. A je pozitívne datovaný do 11. storočia. Ale o ňom sa Nora Berendová ani nezmieňuje.

Podobne sa nezmieňuje omeči svätého Štefana, ktorý je dnes uchovávaný v Pokladnici pražského arcibiskupstva. A to by mala. Už len preto, že so všetkou pravdepodobnosťou bol vyrobený skôr, ako sa vôbec Vaik (Viačeslav?), po pokrstení Štefan, narodil.