Jedinečný duch strednej Európy

Medzinárodné vzťahy sa akosi dávajú do pohybu. Ktosi zavtipkoval, že vraj prestane platiť aj Vestfálsky mier (1648), ktorý ukončil Tridsaťročnú vojnu v strednej Európe. Bude potrebné nové vymedzenie strednej Európy, veď sme si na ňu zvykli a napriek všetkým problémom, vyhovuje nám (a často nevyhovuje ostatnej Európe). Dovolím si tvrdiť, že uzavrieť medzinárodné zmluvy o strednej Európe by nemalo zmysel, uvádzať kultúrne diela, ktoré tu vznikli ešte ako-tak, hospodárske hodnoty minimálne. Ponúkam preto na malé zamyslenie vybrané historické udalosti, ktoré pre mňa stelesňujú jednotu strednej Európy.

V roku 1990 navštívil Prahu nový maďarský minister zahraničných vecí Géza Jeszenszky. Aj v Budapešti už nastúpila nekomunistická vláda a nový minister podnikal „predstavovacie“ návštevy v okolitých krajinách. V Prahe navštívil kolegu ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, tuším aj prezidenta Václava Havla, ale potom išiel na Staromestské námestie a tam pri radnici položil veniec na mieste, kde v roku 1621 popravili jeho prapredka Jána Jesenského-Jeseniusa.

Ján Jesenský pochádzal zo šľachtického rodu v Turci na dnešnom Slovensku, vyštudoval filozofiu a medecínu na rôznych univerzitách. Prednášal na Karlovej univerzite v Prahe a tu v roku 1601 vykonal prvú pitvu na sever od Álp. Stal sa rektorom Karlovej univerzity.

Keďže pochádzal z Uhorska, v roku 1618 vystúpil na uhorskom sneme v Bratislave a presviedčal uhorskú šľachtu, aby nezvolili Habsburga Ferdinanda II. za uhorského kráľa. Po porážke v bitke na Bielej hore patril medzi 27 českých pánov, ktorých na Staromestskom námestí popravili. Jána Jesenského popravili najkrutejšie, pretože ho považovali za ideológa českého odporu proti Habsburgom. Najskôr mu zaživa vyrezali jazyk, potom odsekli ruku, potom hlavu a po smrti ho rozštvrtili.

Veniec maďarského politika Gézu Jeszenszkého ten historický oblúk a previazanosť po stáročiach pripomenul.