Čo Fico nedopovedal: NATO už nie je záruka bezpečnosti, ale bremeno

Fico predsa nepovedal nič provokačné ani radikálne. Zopakoval, že má strach z vojny. A nechce, aby bolo Slovensko zaťahované do bojov pre nejaký článok päť NATO.

Ficove slová dvihli zo stoličky PS, SaS, KDH a dokonca aj exprezidentku Čaputovú. Alebo zahraničných partnerov. Sú v strese, lebo Fico vraj spochybnil záväzky Slovenska.

Ich nárek je prehnaný. Povedať, že nechceme riskovať vojnu, do ktorej by nás hnali záväzky v NATO – to sa ešte hádam smie, nie? Alebo si chceme zakazovať akékoľvek reči, ktoré by boli – predstavte si tú nehoráznosť – proti vojne?

Mimochodom, podobne ako Fico sa vyjadril aj český premiér Babiš. Varoval, že cesta, po ktorej kráča svet, nevedie k bezpečnosti, ale „k bránam pekla“. A k tretej svetovej vojne.

Slovenská aj česká vláda takúto cestu odmietajú. A v tom si zaslúžia podporu. Hra na vojnových jastrabov sa môže skončiť katastrofou, na ktorú by v prvej línii doplatila východná Európa. Ako jadro bojiska. Také sú geopolitické reálie.

Čaputová namietala, že práve spochybňovanie obranných záväzkov oslabuje spojencov – a zvyšuje riziko útoku na Alianciu. Iste, iste… Znie to pekne. Lenže je to neaktuálne.

Sedelo by to len v prípade, že NATO by bol obranný blok. Tak ako to bolo krátko po jeho založení… A to už neplatí.

Polemiky o záväzkoch v rámci NATO sú povrchné. Mieria mimo podstaty veci. Základná otázka totiž znie, aká je dnes povaha a podstata NATO. Až potom môžeme riešiť, k čomu sa v Aliancii zaväzujeme. A k čomu už nie. K obrane členských štátov? Alebo k vojnám mimo NATO, ktoré sa môžu zvrhnúť na veľkú vojnu v Európe?

Lebo to je zásadný rozdiel.

Keď sme sa pripravovali na vstup do NATO, počúvali sme dlhý rad pekne znejúcich slov. Hlavnou tézou bolo, že NATO je vraj obranný blok, ktorý sa snaží predchádzať vojnám a zaručovať bezpečnosť v Európe.

Nakoniec vidíme opak.