PS so Smerom? Pellegriniho „veľká hra“ je zúfalý omyl
Prezident prišiel s nápadom, ako by sa mohol udržať v paláci ďalších päť rokov. Nie je to plán, ale vidina.
Prezidentovi treba uznať, že vie prekvapiť. Jeho nápad spájať progresívcov so Smerom do jednej vlády vyvoval mierny šok. Hlavne v PS. Médiá aj opozícia si lámu hlavu, či tým chce rozkladať opozičný tábor. Alebo to myslí vážne.
Konšpiračné vysvetlenia sú v tomto prípade celkom zbytočné. Pellegriniho motívy sú veľmi jednoduché. A veľmi osobné.
Spojenie PS so Smerom je jedna z možností, ako by sa Pellegrini mohol udržať vo funkcii aj po ďalších prezidentských voľbách. Parlamentné voľby sú o rok (2027). Tie prezidentské budú o dva roky neskôr (2029). Ak by prezident dokázal spojiť PS so Smerom do spoločnej vlády, mohol by byť prijateľný pre oba tábory.
Naopak, ak by sa zákopová vojna Smeru a PS ďalej vyostrovala, progresívci by potrebovali vlastného kandidáta. A Smer možno tiež – ak by si Pellegrini v konflikte nevybral stranu. Ak by si ju vybral (myslíme Fica, iné možnosti by nemal), išiel by do rizika, že bude neprijateľný pre väčšinu.
Hra na dve strany – obľúbený šport prezidenta – by bola neschodná. Preto prichádza s trúfalým alchymickým nápadom na spojenie vody a ohňa. A nemusí sa pri tom ani veľmi pretvarovať. Ako líder Hlasu rátal so zbližovaním s progresívcami. A zároveň bol držiteľom rodného listu zo Smeru.
Želanie Pellegriniho je zrejme úprimné. A zároveň je kompletne mimo relity. Aj pre PS, aj pre Smer je spoločná vláda no go zóna. To isté platí pre ich voličov.
Dôvody už nie sú len politické. Sú hlbšie: geopolitické.
Politické bariéry, akokoľvek drsné, bolo možné prekonať pragmatickým rozhodnutím. Dobrým príkladom bola Dzurindova SDKÚ. Ponúkala sa do vlády s Mečiarom. Vtedy to ešte bolo možné. V obchodnom pozadí SDKÚ sa dokonca zvažovala koalícia Smer – SDKÚ ako jedna z krajných možností, ktorá by zabránila nacionalistickej vláde.