Historik Letz: Vojtaššák nacizmus a fašizmus jasne odmietol

„Podarilo sa mi nájsť článok v denníku Slovák z roku 1933, ktorý sa volá ,Modla národnosti’. V ňom Vojtaššák reaguje na nemecký nacizmus a taliansky fašizmus. Obidve ideológie a politické smery úplne rezolútne a jasne odmieta a tento jeho názor sa podľa môjho názoru nezmenil,“ hovorí v rozhovore o živote a diele biskupa Vojtaššáka historik Róbert Letz.

Pri pohľade na médiá a sociálne siete sa môže zdať, že blahorečenie biskupa Vojtaššáka je snahou o blahorečenie nacistu a ľudia, ktorí sa oň snažia, sú akísi pohrobkovia fašistov. Skúsme otočiť tento negatívny naratív. Prečo majú ľudia v úcte biskupa Vojtaššáka?

Dôvodom úcty k biskupovi Vojtaššákovi je výrazný rozvoj Spišskej diecézy od jeho vysviacky v roku 1921. Biskup Vojtaššák sa zapísal do povedomia Slovákov taktiež ako symbol odporu voči komunistickému systému. Katolícka cirkev bola ako prvá na rane a úder na ňu dopadol najsilnejšie. Symbolizuje ju proces s takzvanými vlastizradnými biskupmi z roku 1951, kde bol Vojtaššák dosadený ako hlava; súdený bol spolu s biskupmi Gojdičom a Buzalkom.

Vojtaššák dostal trest dvadsaťštyri rokov väzenia, a to mal už vtedy sedemdesiattri rokov. Máme veľa svedectiev, ktoré hovoria o tom, že bol veľmi trpezlivý a statočný v znášaní utrpenia. Aj napriek trýzneniu a prísnym podmienkam sa dokázal rozdeliť o jedlo, nereptal na zložitú situáciu a keď si myslel, že mu naozaj veľmi krivdia, tak tomu čelil. Málo sa vie, že vo väzení držal hladovku, ktorú jeho väznitelia prerušili tak, že mu dali jesť násilím, pomocou nejakých trubíc.

Prečo držal hladovku?

Bol trestaný za to, že si robil poznámky do knihy z väzenskej knižnice. Bola to kniha, ktorá sa týkala histórie, a on nesúhlasil s niektorými tvrdeniami, ktoré tam komunistický autor použil.

Tu by som dodal, že jeho utrpenie bolo známe. On zo seba nepotreboval robiť martýra, väzni to videli na vlastné oči a sami mu pomáhali, keď sa ocitol v ťažšej situácii. Bol už naozaj starček a normy pri driapaní peria a pri všetkých väzenských prácach nestačil plniť, hoci sa skutočne snažil.

Na príbehu biskupa Vojtaššáka je zaujímavé, že bol prepustený z väzenia a potom sa tam musel vrátiť. Prečo?

Išlo o prerušenie výkonu trestu. K tomu došlo v roku 1956 a súviselo to s uvoľnením celkovej politickej atmosféry vo vtedajšom Československu. Bolo to po Dvadsiatom zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, po kritike kultu osobnosti. Biskupi Vojtaššák a Buzalka však neboli úplne prepustení, ale internovaní v Děčíne v západných Čechách, aby boli čo najďalej od Slovenska.

Keď sa potom pod taktovkou Antonína Novotného situácia opäť vyostrila, Vojtaššák ako človek, ktorý aktívne korešpondoval s kňazmi svojej diecézy a prijímal návštevy, bol opäť v roku 1958 poslaný do väzenia. Štátna bezpečnosť vtedy rozbehla akciu, ktorá sa volala Sever a ktorej úlohou bolo rozbiť sieť ľudí, ktorí dochádzali za biskupom Vojtaššákom a uznávali ho za autoritu. Bol to kňaz Viktor Trstenský a ďalší, ktorí boli potom postavení osobitne pred súd a odsúdení na dlhoročné väzenia.

Prečo za ním títo kňazi dochádzali?

Lebo si ho ctili ako biskupa. On bol totiž nasilu unesený zo svojej diecézy. Dňa 15. septembra 1950, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, bol podvodom počas akcie Štátnej bezpečnosti vylákaný a prevezený do obávaného väzenia v pražskej Ruzyni. Po jeho odstránení bol zásahom komunistickej moci dosadený do Spišskej Kapituly prorežimný vikár Andrej Scheffer, ktorý si do značnej miery uzurpoval právo biskupskej moci.

Mnohí kňazi však stále uznávali Vojtaššáka ako legitímneho biskupa, a teda využili každú možnosť, aby sa k nemu dostali. Vieme, že aj po prepustení z väzenia v roku 1963, keď bol Vojtaššák znova internovaný, písal svojim kňazom aj tajné pastierske listy.

Bol to mučeník na dlhé trate. Zažil aj generáciu tých kňazov, ktorí sa ocitli vo väzeniach v druhej vlne perzekúcie katolíckej cirkvi koncom päťdesiatych rokov. Stretol sa tam napríklad aj s neskorším kardinálom Korcom a s ďalšími, ktorí tiež vydávajú o ňom svedectvo. Tí všetci vnímali Vojtaššáka ako symbol trpiaceho, ale súčasne aj nezlomeného slovenského katolicizmu, ktorý trpí, ale znáša to pokorne vo vedomí, že nastanú pre cirkev lepšie časy.

Smrť biskupa Vojtaššáka je tiež zahalená tajomstvom. Hovorí sa, že mohol byť otrávený. Neviete, či sa táto hypotéza potvrdila alebo vyvrátila?

Známy je dokument od pátra Františka Ludvíka. Bol to český katolícky kňaz, ktorý žil s Vojtaššákom v Senohraboch v charitnom domove, kde biskup dožíval posledné dni svojho života.

Jeho svedectvo sa našlo v Ríme, v archíve Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda. On hovorí, že Vojtaššák bol v pomerne dobrej kondícii, ale zrazu sa situácia dramaticky zhoršila a podľa neho jeho smrť nenastala prirodzene. Tvrdí, že sa tam muselo udiať niečo nekalé. Toto svedectvo je zaujímavé, pretože nazýva Vojtaššáka mučeníkom.

Ludvík bol trpiteľom v období nacistického režimu, napísal aj knihu o utrpení českých kňazov a katolíckej cirkvi v Protektoráte Čechy a Morava. Je zaujímavé, že veľa českých kňazov, ktorí trpeli v období protektorátu, bolo priateľmi biskupa Vojtaššáka.

Osobitne treba poukázať napríklad na pražského arcibiskupa Josefa Berana, ktorý bol väzňom koncentračného tábora v Dachau a s ktorým si Vojtaššák rozumel. Spoločne išli aj na púť na Mariánsku horu v Levoči v roku 1948 a potom sa stretli ešte aj v internácii. Ťažko si pritom predstaviť, že by si prívrženec fašizmu a veľký kolaborant takto dobre rozumel s českým arcibiskupom, ktorý má za sebou príbeh, aký mal Beran. Jednoducho si museli mnohé veci vydiskutovať a išli na jednej línii.

Obdobie Slovenského štátu preberieme samostatne. Ešte predtým by som však chcel, aby sme si povedali niečo aj o tom, čo ho formovalo, a dokreslili tak obraz jeho života ako celku. Čo vieme o Vojtaššákovom detstve a živote v období Uhorska?

Uhorské obdobie bolo pre neho dôležité. Jeho otec bol kostolníkom v Zákamennom. Kľúčové bolo, že do Zákamenného prišiel ako kaplán Andrej Hlinka. Bol to vtedy mladý, vitálny kňaz, ktorý veľmi imponoval ľuďom. Myslím si, že to bol jeden z momentov, prečo sa Ján Vojtaššák rozhodol, že sa stane kňazom.

V Stankovanoch zas pôsobil ako kňaz brat jeho matky. Vojtaššák tam chodil cez prázdniny vypomáhať a práve tam sa stretol so slovenskou literatúrou a časopismi. Aj keď prostredie bolo maďarizačné, Vojtaššák mu nikdy nepodľahol práve vďaka svojmu slovenskému rodinnému prostrediu, ktoré ho formovalo.

Skúste opísať to maďarizačné prostredie. Čo to znamená?

Znamenalo to napríklad, že študenti gymnázia museli plynulo ovládať maďarčinu a nesmeli sa ani rozprávať po slovensky. Boli napomínaní za to, ak povedali nejaké slovenské slovo alebo vetu. Profesori alebo spolužiaci sa im vysmievali, keď hovorili po slovensky, že je to nižší jazyk, nižšia kultúra, niečo primitívne.

Slováci boli vysmievaní ako národ, ktorý nemá perspektívu a v podstate ani nie je národom. Keďže sme v tom čase – až na Spolok svätého Vojtecha a Slovenskú muzeálnu spoločnosť, ktoré však tiež mali veľmi limitovanú činnosť – nemali žiadne kultúrne inštitúcie, Slováci boli považovaní za materiál vhodný na maďarizáciu.

Zrejme sa s tým spájalo aj zamedzenie kariérneho rastu.

Áno, presne tak, a to aj v rámci cirkvi. Ako kaplán bol Vojtaššák často prehadzovaný z jedného miesta na druhé. V priebehu jedného roka zažil štyri alebo päť preložení na inú farnosť. Dávali mu tie najhoršie farnosti, kde musel chodiť veľa kilometrov pešo alebo na koni, v nečase, aby išiel zaopatriť veriacich a tak ďalej. Bolo to veľmi ťažké. V tom čase sa vedel uvoľniť cigaretou. Bol tuhý fajčiar, dokonca raz kvôli tomu skoro aj vyhorel, ale potom s tým úplne skoncoval.

Aj napriek tomu sa snažil aj po cirkevnej línii počas maďarizácie udržať slovenské národné povedomie. Keď ako mladý kňaz videl, že je tu potreba slovenského katolíckeho časopisu, začal redigovať časopis Svätá rodina, ktorý vydával viac rokov a kde mala svoje miesto aj úcta k svätým Cyrilovi a Metodovi. Nebola náhoda, že v roku 1918 bol v Martine, keď sa schvaľovala Martinská deklarácia. Čiže patril medzi slovenských deklarantov, zakladal Československú republiku na Slovensku.

Mal nejaké vyššie vzdelanie?