7 dní v kocke: Fico sa pripravuje na pobyt v opozícii. Aj novelou ústavy

Dnes o novele ústavy, ktorá má zaviesť „ľudové hlasovanie“ o predčasných voľbách; o prípravách na možnú mobilizáciu v Rusku; o hystérii a prehrievaní PS, čo zrejme bude pokračovať až do volieb; a o žalobe Slovenska proti novým pravidlám EÚ o geneticky modifikovaných potravinách.

V stredu mala vláda riešiť novelu ústavy, ktorá by umožnila referendum o predčasných voľbách. Minister tvrdil, že je to sľub Roberta Fica.

Nakoniec sa však ukázalo, že je to viac ako len sľub. Vyzeralo to skôr ako zbraň. Zbraň pre budúcu opozíciu.

Konkrétne: o predčasných voľbách by sa nehlasovalo v referende, ale v takzvanom plebiscite, ľudovom hlasovaní. Významovo je to to isté. Lenže v návrhu ministra Suska sa rátalo s tým, že na platnosť „ľudového hlasovania“ o nových voľbách by nebola potrebná nadpolovičná väčšina všetkých voličov. Stačila by účasť 60 percent z tých, ktorí prišli k parlamentným voľbám. A ktorí chcú zvolený parlament „odvolať“.

V praxi by to znamenalo, že na platnosť plebiscitu by stačilo zhruba 40 percent zo všetkých voličov. Možno aj menej, ak by bola účasť v parlamentných voľbách nižšia.

Zmena by sa týkala budúcej vládnej väčšiny. A hlavne budúcej opozície. Mala by v rukách veľmi silnú zbraň proti vláde.

Je zrejmé, že Smer sa pri kreslení ústavy pripravuje na možnosť, že skončí v opozícii. Ak by rátal s pokračovaním Ficovej vlády, zrejme by si vystačil s jednoduchšími nápadmi na zmenu ústavy. Napríklad s takými, že o predčasných voľbách sa môže rozhodnúť v referende.

Suskov návrh zatiaľ neprešiel ani len cez vládu. Zablokoval ho Hlas, návrh posiela na koaličnú radu. A dobre urobil. Zásadná zmena poriadku a pravidiel hry nie je varietná šou. Minister nemôže vyťahovať z klobúka prekvapenia, o ktorých nikto nič nevedel.

Princíp je pritom dobrý. Každá zložka moci by mala byť odvolateľná. Aspoň v krajnom prípade. Vládu môže zosadiť nahnevaný parlament. A poslancov parlamentu by mohli zosadiť nahnevaní voliči. Povedzme referendom – ak by to ústava konečne umožňovala.

Že by to bolo pri súčasnom nastavení referenda ťažké? Áno, bolo. No tak by to malo byť. Konzervatívny prístup je spravidla lepší ako experimentálny.

Zosadenie parlamentu voličmi by mala byť krajná možnosť. Nie bežná voľnočasová aktivita opozície a jej voličov. Asi nechceme, aby po voľbách bežne nasledovali „plebiscity“, ktoré sa výsledok volieb pokúsia zrušiť.

Samozrejme, je možné, že Fico to cez Suska len skúša. A otázku kvót pre plebiscit nepovažuje za prioritu. Inak by to mal predsa prerokované s partnermi a časťou opozície. Nakoniec mu zrejme bude stačiť jednoduchá zmena ústavy. A možnosť vynucovať si nové voľby referendom.

Aj to by bola pre budúcu opozíciu pomerne silná zbraň.

Napokon, pre budúcnosť je dôležité hlavne to, aby mala opozícia zaručené primerané postavenie a ochranu. Myslíme tým opozíciu v najširšom zmysle, aj v mediálnom a verejnom.

Dôležité je aj to, aby mala spoločnosť ústavnú možnosť zosadiť vládnu moc. Napríklad vtedy, ak by hnala Slovensko do vojny. A tým aj do vojenskej režimovej politiky, kde by boli opozičné, kritické hlasy prenasledované. A zaháňané do karantény.

Volič PS by na to povedal „ha, ako v Rusku“. Nie. Ako na Slovensku za Naďa s Hegerom a Ódorom, keď sa tu spisovali čierne zoznamy vnútorných nepriateľov. Keď sa vypínali médiá. Keď sa na sieťach cenzurovali hlasy, ktoré kritizovali rozširovanie NATO. Keď policajné komandá rozkopávali dvere zástupcov opozície. A hnali ich do preventívnej väzby za to, že nepekne hovorili o Kiskovi…

Dnes, v ére zbrojnej a vojnovej horúčky, strachu a bezpečnostných manévrov je práve prežitie budúcej opozície výzva pre slobodnú spoločnosť. O tom však viac v druhom bode prehľadu.

V Rusku zakázali kandidovať strane Jabloko. Je to jediná otvorene protivládna strana v Rusku. Formálne podala podnet jedna z radikálnych strán. S argumentom, že Jabloko je napojené na financovanie a podporu z Európy. Reálne zrejme na vyradenie „proeurópskej opozície“ zatlačil Kremeľ.

Je to ďalšia ukážka, ako v čase vojny zvyšky slobody ustupujú bezpečnostnej politike. Ako upozornil Peter Števkov v samostatnom článku, je to problém nielen vojnového Ruska, ale aj vojnovej Ukrajiny. A čoraz viac aj Európy, ktorá je až po krk v proxy vojne s Ruskom.

Hlavné dôvody, pre ktoré mohol Kremeľ zakročiť proti „proeurópskej opozícii“, sú dva.

Prvým je fakt, že Rusko nie je len vo vojne s Ukrajinou. Čoraz viac je vo vojne s krajinami NATO a predovšetkým s EÚ. Po páde Bidena sú motorom vojny s Ruskom hlavne Londýn a Brusel.

EÚ ďalej odmieta priame mierové rokovania s Ruskom. „Riešenie“ vidí v eskalácii, v masívnom vyzbrojovaní a financovaní Ukrajiny. Krajiny EÚ dodávajú Ukrajine drony a muníciu, ktorými bombarduje Moskvu a Petrohrad. Rusko s tým stráca trpezlivosť a hrozí odvetnými údermi.

Realita je taká, že krajiny EÚ ukrajinskými rukami ostreľujú a bombardujú územie Ruskej federácie. Európa je pre Rusko bezpečnostnou hrozbou. Nie v symbolickom význame, ale v skutočnom.

V tejto situácii je pre Kremeľ ťažko prijateľné, aby toleroval „proeurópske sily“ priamo v Dume.

Je to rozpore s princípmi demokracie a slobody, lenže tak to v čase vojny chodí. Prvoradá je národná bezpečnosť. Kým budú na Moskvu padať európske bomby a rakety, proeurópske strany budú v Rusku potláčané.

Keď sa strieľa, sloboda musí počkať.

Platí to univerzálne. Ukrajina pritvrdila v režimovej, bezpečnostnej politike už po roku 2014. Obmedzovala ruské menšiny, ruský jazyk, ruské médiá. Natvrdo zakázala ruské médiá a strany. Prioritou bola cesta do NATO a zlomenie proruského (alebo etnicky ruského) Donbasu silou. Armádnou operáciou ATO…

To bolo napokon jednou z príčin veľkej vojny. A ďalšieho obmedzovania slobody a kritických hlasov.

Druhým dôvodom, pre ktorý je Jabloko odstavené, môžu byť mobilizačné plány Putina. Ruský postup na fronte je pomalý. Vojna sa preniesla na ruské územie. Ruské vedenie bude pod tlakom, aby siahlo po tom, čomu sa vyhýbalo – po čiastočnej mobilizácii.

Netvrdíme, že Rusko čaká mobilizácia záloh. Je však zrejmé, že Putin to potrebuje ako jednu z možností.

V takom prípade nechce mať v parlamente stranu, akokoľvek malú a slabú, ktorá bude podkopávať rozhodnutia vlády.

Jednoducho, Rusko sa pripravuje na eskaláciu, na možnú mobilizáciu a na pokračovanie vojny s Ukrajinou a Európou.

Vnútorné politické pomery v Rusku či na Ukrajine nás však nemusia priveľmi trápiť. Horšie je to, že eskalácia, do ktorej sa rozbehla Európa, dopadne aj na nás. Európsko-ruský konflikt má dva konce.

Čím viac bude Európa stupňovať vojnu proti Rusku, tým viac bude aj v EÚ sloboda ustupovať bezpečnostnej (režimovej) politike. A politike tajných služieb.

Už sa s tým začalo. A plazivo sa to stupňuje.