V týchto dňoch sme sa vrátili z rodinnej dovolenky v Taliansku. Okrem príjemnej pláže a všadeprítomnej talianskej kultúry som bol týždeň odstrihnutý od slovenskej printovej tlače (niežeby som to ľutoval), ale mal som slobodný prístup najmä k nemeckým a anglosaským médiám. Ani tie už nie sú tým, čo bývali, ale to nie je dnešná téma.

Zhodou okolností aj v nich boli dôležitou témou rokovania aj nerokovania americkej vlády s partnermi o dovozných clách do USA a ich výsledky. Po návrate domov som si prečítal smutný článok Jaroslava Danišku o ponížení Európy v rokovaniach aj v reakcii na rokovania.

Prvú príčinu v smutnom výsledku vidí Daniška v nízkej až v hanebnej úrovni európskej vládnucej elity. Dnešná európska elita nemá vyššiu víziu pre svoju politiku, chce len zachovať existujúci systém a svoje postavenie v ňom.

Nuž, možno o tom Jaro Daniška nevie, ale v tomto sa zhoduje s ruskými diskutérmi v rôznych médiách, sťažujúcimi sa na nízku úroveň európskych elít. Sťažujúcimi sa, pretože so slabými partnermi sa ťažko dosahujú racionálne výsledky pri rokovaniach, výhodné pre obe strany. Takmer s nostalgiou spomínajú ruskí publicisti na oponentov z čias studenej vojny ako generála de Gaullea, Adenauera, Willyho Brandta, Helmuta Kohla, Margaret Thatcherovú, ešte aj Angelu Merkelovú.

Napriek búrlivému rozvoju jadrových a raketových zbraní menovaní, ich spojenci na Západe a oponenti na Východe udržali mierový svet, uzavreli stabilizujúce politické zmluvy. Dodávam: kto zo súčasných západných ministrov zahraničia dosahuje úroveň Sergeja Lavrova? Alebo: porovnajte Vladimira Putina a Donalda Trumpa.

Druhú a hlavnú príčinu vidí Daniška v tom, že Európska únia stratila svoj cieľ. Jej predchodcovia po vojne boli reakciou na vnútroeurópske vojny, prvú a druhú svetovú a chceli zabrániť ďalším. Vlastne boli úspešní. Nemecko a Francúzsko sú dnes spojenci a nehrozí medzi nimi vojna, ktorá by zatiahla aj ďalšie štáty. Ale na skúsenostiach s prekonávaním vlastných európskych občianskych vojen (nemecký historik Ernst Nolte) sa Európa presvedčila, že sama ich nedokáže zvládnuť a potrebuje spojencov. V 1. svetovej vojne to boli Spojené štáty, v 2. svetovej vojne Spojené štáty aj Sovietsky zväz.

A sme pri koreni súčasného problému. Existujúci spoločenský systém v najširšom zmysle sa vyvinul z výsledku 2. svetovej vojny aj studenej vojny. Hlavný podiel na jeho sformovaní mali americké vojenské lietadlá a sovietske tanky a kaťuše a vojaci v nich, jadrové zbrane, čo aj len v skladoch, väčší než literatúra, hudba, kultúra, ekonomika. Čo starší si pamätáme ako v auguste 1961, po začiatku stavby berlínskeho múru, v Berlíne na Friedrichstrasse pritiahli proti sebe sovietske a americké tanky na hranicu pôvodných okupačných sektorov. Stáli od seba asi 200 metrov, mierili na seba, ale nevystrelili. Aj tak prebiehalo formovanie súčasného európskeho systému.

Európska únia bola úspešná a stále úspešne vyvoláva o sebe ilúzie. Spomeňme si na seba, ako sme v novembri 1989 vyvolávali, že chceme do Európy (stále ešte neľutujeme). Ukrajina ešte dnes posiela svojich ľudí zomierať a tvrdí, že preto, aby sa dostala do Európy.

Európsky systém, teraz už vlastne európsko-americký, dostal aj svoje označenie. Sám sa nazýva liberálnym systémom a označenie prijmime ako pracovný názov. Naozaj len ako pracovný. Veď známy liberál 18. storočia, Voltaire, má výrok, že s názorom iného hlboko nesúhlasí, ale bude bojovať, by ten iný mohol svoj výrok šíriť.