Ruská stopa v slovenských dejinách

Politiku Arpádovcov a neskôr Anjouvcov voči západnej, to jest Haličsko-volynskej Rusi v 13. a 14. storočí z geografického hľadiska determinovala najmä skutočnosť, že Karpaty v priestore neskorších komitátov Spiš, Šariš a Zemplín sú v celom svojom priebehu najnižšie. 

Z historicko-právneho hľadiska ju však možno chápať ako priame a vedomé nadviazanie na predchádzajúce aktivity pápežstva a Mojmírovca Svätopluka I. v tejto časti Európy. 

Zahranično-politickým predpokladom vojenských výprav severovýchodným smerom bolo uzatvorenie Forchheimského mieru v roku 874. Mier medzi Svätoplukom a východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom na podnet pápeža Jána VIII. sprostredkoval pápežský legát Ján z Benátok. 

Pokoj zbraní okrem záujmov východofranského vládcu a vládcu moravských Slovenov teda zohľadňoval aj interes Rímskej kúrie. Ten spočíval v rozšírenom koncepte obnovenia západného Ilyrika. Svätopluk totiž nezískal len svojho vlastného panónskeho arcibiskupa, ale i formálne právo šíriť kresťanstvo do oblastí, ktoré do tej doby ešte neprijali Evanjelium. 

Vyššiu formálnu hodnotu tomuto záväzku už o šesť rokov udelili znovu apoštolské prahy. Stalo sa tak dvoma listami pápeža Jána VIII. a Štefana V. Svätoplukovi, známymi ako Industriae tuae (Tvojej horlivosti) a Quia te zelo fidei (Pretože si sa v horlení pre vieru). 

V oboch listoch pápeži významne docenili dovtedajší podiel Svätopluka pri šírení kresťanstva. Pápežská kúria si však už Svätopluka zobrala pod svoj osobitý patronát, a to ako svojho jediného syna (unicus filius). Spolu s ním aj jeho popredných ľudí. Osobitý svätopeterský mandát však zostal bez presnejšieho vymedzenia fyzických hraníc Svätoplukovej dŕžavy. Mohlo to však mať aj celkom praktický dôvod. Obnovené Panónske arcibiskupstvo svätého Metoda bolo v Ríme chápané ako misijné. 

V každom prípade, blízkosť dikcie oboch listov v jednej a tej istej téme osobitnej ochrany rímskeho pápežstva nad unikátnym kresťanským projektom je autentickým dôkazom vyhodnotenia serióznosti svätoplukovsko-metodovského programu a aj zhodnotením jeho praktického dopadu.

Osobitú dŕžavu Svätopluka podľa titulu rex Sclavorum, ktorým je označený v druhom z pápežských listov, možno pokojne nazvať Regnum Sclavorum, teda Kráľovstvo Slovenov. Zdôvodniť sa to dá aj tým, že obyvateľstvo, ktoré malo primárne spadať do tohto politického útvaru, hovorilo ešte jedným, navzájom si blízkym jazykom – praslovančinou. Tohto fenoménu si boli vedomí rovnako rímski právnici ako aj Svätopluk a svätý Metod so svojimi žiakmi. 

Svätoplukova osoba sa tak stala hlavným inštrumentom rímskej snahy o rozšírenie vplyvu v doteraz slabo pokresťančených alebo celkom pohanských oblastiach východno-strednej Európy. 

Záujmy Ríma pôvodne vychádzali z plánu na renováciu bývalej rímskej cirkevnej provincie Ilyrikum. Nová idea kresťanského Regnum Sclavorum v univerzalistickom koncepte Imperium Christianum však tento starší projekt geograficky i významovo začala prevyšovať.

Expanzia je jedna vec, druhá udržateľnosť nových územných výdobytkov. Rozširovanie politického vplyvu Slovenov od Dunaja sa tak nezaobišlo bez budovania nových politických, cirkevných i hospodárskych štruktúr. Staršia generácia historikov ich nazvala hradnými obvodmi. 

Presnejšie by som však povedal, že šlo o vytváranie kostolno-hradskej sústavy. V Živote svätého Metoda to jeho autor vyjadril vetou: „Keď ho (svätého Metoda) prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, odovzdal mu všetky chrámy (kostoly) a duchovných na všetkých hradoch.“ 

Ide o striktný odkaz poukazujúci na existujúci model svetskej a cirkevnej moci. Možno si ho demonštrovať príkladom Ducové – Kostolec pri Piešťanoch. Ide tu o cirkevnú stavbu rotundovitého typu s drevenou stavbou rezidenčného charakteru. 

Analogická situácia sa črtá aj viac na severe, a to v historickom Visliansku, Lendzansku s centrami ako Krakov, Višlica, Premyšl (dnes Przemyśl). Podobne v priestore známom ako Červenské hrady v priestore dnešného juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny (napríklad lokalita Sąsiadka-Sutejsk). Ale nielen tam.

Takýto systém však musel niekto živiť. Najjednoduchší spôsob, akým nová moc vedela vstúpiť do miestnych výrobných vzťahov a efektívne na nich „parazitovať“, bolo vytvoriť si vrstvu miestnych ľudí, ktorí na presadení sa a trvaní novej moci majú svoj vlastný záujem. 

Nie je jasné, kde elity Slovenov od Dunaja prišli k metóde, podľa ktorej nechali miestnym obyvateľom vyberať spomedzi seba desiatich a títo potom volili svojich stotníkov. Isté je, že takouto voľbou boli generovaní zástupcovia domácich, ktorí spolu s novou mocou rozhodovali v právnych a ekonomických veciach hradného obvodu. Najmä však o výške a vôbec o možnostiach výberu lokálnych daní. 

Udržateľnosť rovnováhy medzi potrebami nevýrobnej a výrobnej vrstvy v dominantnom výrobnom systéme, pri ktorom každým rokom polovica pôdy ležala úhorom, sa z hľadiska budovania interaktívnych sociálnych väzieb napokon ukázalo byť najdôležitejším prvkom tvorby novej územnej správy. 

Akokoľvek „citlivo“ pristupovali prví mocní k exploatácii miestneho obyvateľstva, aj tak neboli v stave efektívne vyživovať len z vlastnej produkcie rozsiahlejší vojensko-byrokratický systém a k tomu čoraz početnejší neproduktívny stav kléru. 

Ak chcel Svätopluk politiku hradných obvodov a kostolov úspešne zavádzať do praxe v rozsiahlych priestoroch obývaných ešte stále slobodným obyvateľstvom, bol nútený potrebný nadprodukt získať niekde inde. Napríklad „zobrať“ si ho od susedov. Nebol jediný. Taký bol prosto dobový európsky štandard. 

Pre každú expanziu je však dôležité aj konsolidovanie vnútorných pomerov. Aj tu Svätoplukovi pomohol Forchheimský mier, ktorý neznamenal len medzinárodnú akceptáciu jeho domáceho postavenia, ale aj zvýšenie jeho ranku medzi moravskými elitami. K ďalšiemu vzrastu jeho osobnej moci však významne prispel aj nárast produkcie železa v okolí Nitry (aglomerácia Bojná). 

Napokon nie malým lákadlom expanzie za Karpaty bolo tiež priživovanie sa na transkontinentálnom obchode na trase Bagdad – Cordoba; ale tiež participácia na ňom. Napríklad predávaním nových zajatcov do otroctva. 

Jedna vec je krajinu dobyť, druhá efektívne ju začať riadiť a tretia včleniť ju do vlastného systému. Mechaniky integračných techník sa do dnešných dní len málo zmenili. Treba však vedieť, že ich spoločným cieľom zostalo i dnes ovládnutie mysle vojensky alebo inak podrobených obyvateľov. O tom, že to ide aj násilným spôsobom, celý svet presvedčil Karol Veľký u Sasov. 

Omnoho efektívnejšie sa však vždy ukázalo pracovať s osobitým vlastným atraktívnym kultúrnym modelom, s ktorým sa podmanené spoločenstvo samo začne identifikovať. Čo Svätopluk začínal zbraňami, dokončoval svätý Metod a jeho žiaci v každodennej misijnej a dušpastierskej praxi používaním staroslov(i)enčiny. 

Životopisec svätého Metoda o spolupráci svetskej a cirkevnej moci píše takto: „Od toho dňa (keď žiaci svätého Metoda dostali kostoly na všetkých hradoch) veľmi začalo učenie Božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a od svojich bludov sa odvracať. Tým viacej aj moravská oblasť (Svätoplukovo kráľovstvo) rozprestierať sa začala na všetky strany a nepriateľov bez váhavosti premáhať, ako aj sami vše hovoria.“

Niečo o tom, kam až dosiahla táto misia, hovoria Kyjevské zlomky (listy). Dnes sú pokladané za vôbec najstarší súvislý literárno-liturgický text napísaný v staroslov(i)enčine najarchaickejšou formou okrúhlej hlaholiky. Ich samotná existencia dosvedčuje vyššie načrtnutú schému. 

Obsahujú 38 modlitebných formúl, ktoré vychádzajú z Rímskeho misálu. Síce ide len o zlomok textov používaných v každodennej liturgickej praxi, treba však podčiarknuť, že vychádzajú z rímskej, nie z byzantskej tradície. Na lexikálnej úrovni je pre Kyjevské zlomky potom typické používanie takzvaných veľkomoravizmov. Je to eufemistický výraz pre slovakizmy.

Ako sa neskôr ukázalo, nový bohoslužobný jazyk a naňho naviazané písmo sa stali vôbec najefektívnejším nástrojom rozšírenia veľkomoravského kultúrneho vplyvu. Aj vďaka tomuto mocnému kultúrnemu inštrumentu sa z projektu obnovenej provincie Ilyrikum stávala čoraz viac a viac nová kresťanská provincia S(c)lavonia. 

Úspech využitia nového cirkevno-politického a hospodárskeho modelu na severovýchodných okrajoch Svätoplukovej ríše prispel k tomu, že prvú fázu šírenia kresťanstva na územiach budúcej Rusi možno jednoznačne datovať medzi roky 874 – 885. To napokon vysvetľuje, akú váhu tomuto dejinnému obdobiu pripísal autor najstaršej kroniky starej Rusi známej tiež ako Povesť dávnych liet. 

Autor tejto kroniky, takzvaný Nestor, v jej najstaršej časti spojil počiatky šírenia Kristovho učenia na svojom území s témou dunajských Slovenov. Na viacerých miestach pritom spomenul aj kongeniálne písmo, ktoré bolo zjavené svätému Konštantínovi-Filozofovi. Systematicky ho nazýval slov(i)enským. 

Rovnaké meno dal aj jazyku, ktorý hlaholika zaznamenávala. Moderným spôsobom povedané, jazyk a písmo pokladal za samotný základ svojej osobitej náboženskej, kultúrnej, a tým aj národnej identity: „Bol totiž jeden slov(i)enský ľud: Slov(i)eni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých zaujali Uhri, i Morava a Česi i Ľachovia a Poľania, ktorí sa teraz volajú Rusmi. Týmto (Slovenom) boli totiž po prvý raz preložené knihy (na) Morave a to písmo sa nazývalo slov(i)enským a toto písmo je v Rusku aj u dunajských Bulharov (podnes). [...] A slov(i)enský i ruský ľud je jedno, lebo od Varjagov sa nazvali Rusmi, ale prv boli Slovenmi. Hoci sa aj Poľanmi volali, no reč (mali) slov(i)enskú. Poľanmi boli prezývaní preto, že, sa usadili v poli; ale jazyk slov(i)enský mali jeden. 

Zakotvenie pôvodnej cyrilometodskej formy kresťanstva na perifériách vtedajšieho sveta po krátkom čase narazilo na reakciu nového pápeža Štefana V. Ten nebol ochotný v trende, ktorý nastolili predchádzajúci pontifikovia Hadrián II. a Ján VIII., pokračovať. 

Nový pápež v inkriminovanom liste Quia te zelo fidei Svätoplukovi v roku 885 používanie staroslov(i)enčiny vo svätej liturgii zakázal. Súc si vedomý potreby tohto jazyka v dušpastierskej praxi ju však povolil pri výklade Písma svätého, v kázňovej praxi: „S výnimkou, že ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu, akže výklad Evanjelia či Apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame a napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho.“ Pre Svätopluka, ale najmä žiakov svätého Metoda, tým vyvstala otázka, ako ďalej postupovať v nastúpenom diele. Ako je známe z ďalšieho vývoja udalostí, Svätopluk sa rozhodol v prospech latinčiny a nového, západného chápania otázky Ducha svätého v Najsvätejšej Trojici. 

Práve tu vidím onen paradox avizovaný v podtitule. Pre svojich nástupcov tým vytvoril situáciu, že museli bojovať proti tomu, čo sám so svätým Metodom vytvoril. 

Pravda, na budúcej Rusi trvalo ešte storočie, kým svätý Vladimír prijal kresťanstvo aj oficiálne a sám začal budovať cirkevné štruktúry. Slovo však neprijal v latinskej a ani byzantskej forme, ale v slov(i)enskej. Teda v podobe, ktorú vyznávala aj jeho babka, svätá Oľga-Helena. Tá vraj bola „najmúdrejšia so všetkých“. 

Bol to tento Vladimír, ktorý v Kyjeve postavil prvý centrálny kresťanský kostol zasvätený Panne Márii. Bol to tento kostol, ktorý do dejín starej Rusi vstúpil pod menom Desiatkový kostol (Desjatinnaja cerkov), teda kostol, ktorý žije z desiatkov, ktoré mu odvádzajú jeho farníci. Na prvom mieste so samotným kniežaťom. 

Prečo o tom hovoriť? Lebo desatinný a stotinný systém je práve ten spôsob organizovania obyvateľstva, ktorý nová vojensko-byrokratická vrstva zavádzala pri riadení chodu hospodárstva v najstarších hradných obvodoch, ako som o tom hovoril vyššie. 

V prvom centrálnom kostole Rusi navyše svätý Vladimír uložil relikvie svätého pápeža Klementa. Sväté ostatky toho istého pápeža, ktorého počas svojej misie k Chazarom na Chersone objavili (inventio) svätý Konštantín Filozof a jeho brat svätý Metod a neskôr ich odniesli (translatio) do Ríma. 

Aký význam to malo pre uznanie staroslov(i)enčiny je na dlhšie rozprávanie. Tu ešte o tom, že v Kostole Usnutia Panny Márie vnuk Vladimír nechal pochovať aj svoju babku – Oľgu, budúcu sväticu a matku všetkých kniežat i cárov Rusi. Tú svätú Oľgu-Helenu, ktorá sa odvážila dať škandinávskemu Rurikovcovi bitematické meno Svätoslav (Svjatoslav). Bolo to nielen meno kniežacie, ale aj osobitne mojmírovské, a to vzhľadom na skutočnosť, že na prvom mieste má uvedené meno zložku -svät (-*svęt) preslávenú menom Svätopluk.

Svätoplukovo kráľovstvo (Regnum Sclavorum) sa v polovici 80. rokoch deviateho storočia vyvinulo na prvú suverénnu kresťanskú monarchiu na východ od Franskej ríše uznávanú cisárstvom i pápežstvom. Svätoplukovi, svätému arcibiskupovo Metodovi a ľuďom okolo nich tak pripadla jedinečná historická úloha definovať východiská, spôsoby i siločiary budúceho vývoja v priestore na severovýchod od staršieho rímskeho limesu a za Karpatami. Všetky úsilia panovníkov, ktorí vládli na južnej strane Karpát v ďalších storočiach, preto museli nadväzovať na Svätoplukov model suverenity kresťanského monarchu, ktorého moc bola garantovaná nástupcami svätého Petra. 

Tento nárok u nástupcov Svätopluka z dynastie takzvaného Arpáda sa uplatňoval v rôznych formách a mal rozmanitú intenzitu. Kulminoval v časoch panovania uhorského kráľa Ondreja II. (1205 – 1235). Vtedy bol tiež reformulovaný v novom slovnom spojení časti jeho intitulatúry, ktorá znela Rex Galiciae et Lodomeriae, to jest „kráľ Haličska a Vladimírska“.