Od obete cez bolesť k pokoju

V doterajšom živote mi pomohlo v raste zopár inšpirujúcich myšlienok. Čakali na mňa v knihách, filmoch, v prednáškach či rozhovoroch.

Hneď pocítite, že toto je myšlienka pre vás a že ste na ňu pripravení, zrelí. Bez týchto dvoch podmienok sa totiž myšlienka ako kvalitná mena nerozmení na drobné vo vašom živote. Chcenie a tlaky z okolia nepomáhajú a môžu byť akokoľvek motivujúce. Sú totiž motivujúce pre nich, nie pre vás. 

Z množstva myšlienok spomeniem v tomto texte nasledovné tri: 

Prvou je, že cítiť sa nešťastne, nepochopene, odmietaná a nedocenená, čiže ako obeť, je len stav mojej mysle. Do chvíle, kým som sa v týchto pocitoch a stavoch sama utvrdzovala a sťažovala, dovtedy som sa tak cítila. Pocit obete som v sebe „kŕmila“. Až som pred mnohými rokmi začula vo filme myšlienku, že tú obeť si sama a slobodne „pestujem“ vo svojej mysli. Uvedomila som si, že hnojivom sú moje sťažnosti a následne reakcie ako smútok, hnev, stres a plač. A, samozrejme, ako následok virózy, zápaly a bolesti. Uvedomením si tejto myšlienky, až do dna DNA, sa začal pocit obete vo mne rozpúšťať. 

Samozrejme, deštruktívna časť mysle spolu s emóciami sa aj dnes, v ťažších situáciách, pokúšajú vo mne reštartovať program Obete. Možno aj nejakú update verziu? Ale ten pocit ľútosti a bezmocnosti, ktorý sa mi zľahka pripomenie ako odtlačok z čias obete (a obetovania sa), ma hneď vylieči. Hru na obeť s poďakovaním odmietnem. 

Myšlienka druhá: 

Začalo to záujmom o psychoneuroimunológiu, ktorá sa dnes už vyučuje na lekárskych fakultách. Knihu od biochemičky Candace Pertovej Molekuly emócií som hltala a zhlboka dýchala v snahe uvoľniť silnú bolesť v drieku a v pravej nohe, na ktorú nezaberali ani najsilnejšie analgetiká. Bolesť silnela najmä v noci. Od špecialistu k špecialistovi, diagnózy v zdravotnej kartotéke sa množili a ja som bola z toho turné už taká unavená...