Čomu slúžia Šimečkove reči o spájaní opozície

Je to pomerne zvláštne, no jedným z hlavných výstupov zo snemu Progresívneho Slovenska, ktorý sa konal ešte 27. marca, bola výzva na spojenie ostatných opozičných strán. Samozrejme, nie všetkých, len SaS, KDH a Demokratov.

Od snemu prešli tri týždne, KDH aj SaS výzvu opakovane odmietli, no Michal Šimečka ju napriek tomu stále verklíkuje. Uplynulý víkend jej venoval pomerne značný priestor v jednej z diskusných relácií, kde ju navyše dosť nepochopiteľne spojil s výsledkom parlamentných volieb v Maďarsku. A potom ju zopakoval aj na tlačovke v pondelok.

Pritom maďarské voľby ukázali, že recept na víťazstvo je úplne opačný, ako ponúka Šimečka. Nie je ním široké spojenie, ktoré nevyšlo v maďarských voľbách v roku 2022, ale nájdenie ideologicky podobného kandidáta, ktorý predchádzajúcu neúspešnú (progresívnu) opozíciu vymaže.

Nechajme bokom Šimečkove zvláštne politologické úvahy. Hlavnou otázkou je, prečo to vlastne Šimečka robí. Obzvlášť, ak KDH, SaS aj Demokrati mu už sľúbili vernosť a stali sa jeho vazalmi.

Matematicky to veľmi zmysel nedáva. Je totiž veľmi nepravdepodobné, že by PS stačil na vytvorenie vlády len jeden koaličný partner. Za celú históriu existencie samostatnej Slovenskej republiky sa niečo také podarilo len raz. Bolo to v rokoch 1992 až 1994, čiže hneď v prvej vláde, ktorú zostavilo HZDS s SNS, no ktorá fungovala s tichou podporou SDĽ a ktorá bola pozostatkom ešte z federálnych volieb.

Z celkového počtu dvanástich vládnych koalícií, ktoré sme tu od vzniku samostatnej SR mali, bolo totiž šesť takých, v ktorých by boli menej ako štyri strany. Štyri z nich pritom zložil Robert Fico (jedna bola jednofarebná, v jednej bol premiérom Pellegrini) a dve dal dohromady Mečiar. Odporcom Fica a Mečiara sa niečo také nikdy nepodarilo a vždy skladali koalíciu minimálne zo štyroch strán.

Samozrejme, politologické zákonitosti nie sú fyzikálne zákony a počet koaličných partnerov sa môže meniť. No ani aktuálne prieskumy nenasvedčujú tomu, že by PS stačil len jeden koaličný partner. Dôvod vidíme, keď sa pozrieme na výsledky posledných parlamentných volieb, v ktorých sa niečo také nepodarilo dvojici Smer a Hlas, aj keď mali veľmi dobré výsledky (23 a takmer 15 percent) a dokopy získali takmer 40 percent hlasov. A nepodarilo by sa im to, ani keby sa SNS nedostala do parlamentu, lebo v tom prípade by mali spolu len 74 mandátov (Smer 45, Hlas 29).

PS by teda pri súčasných preferenciách potrebovalo, aby sa prípadná koalícia SaS, KDH a Demokratov dostala na hranicu blížiacu sa k dvadsiatim percentám. To je síce súčet aktuálnych preferencií týchto strán dokopy, no v realite to takto jednoducho nefunguje. Ideologicky rôznorodá koalícia, v ktorej by hrali prím Gröhling, Naď a Majerský, by zrejme zaznamenala aj odchod niektorých názorovo vyhranených voličov a v tom lepšom prípade atakovala hranicu desiatich percent.

Navyše, príbeh Kiskovej Za ľudí a Procházkovej Siete ukazuje, že väčšinou je spojenie „konzervatívcov“ a liberálov, ktorých jediným cieľom je poraziť Fica, skôr blízke päťke ako pätnástke.