Veľká noc v čase hegemónov

Pýtam sa, či je možné prežívať, ako kresťan, tohtoročný Veľký týždeň a hlavne veľkonočnú nedeľu a necítiť sa pritom hlboko v srdci zasiahnutý, ba priam skúšaný vo svojej viere krutosťou nášho súčasného sveta.

Pýtam sa, či – a ako – je možné zúčastňovať sa na slávnostných liturgiách, vdychovať vôňou kadidla, počúvať biblické čítania o Bohu, ktorý zachraňuje, recitovať dlhé liturgické modlitby k Bohu, ktorý oslobodzuje či spievať piesne o Ježišovom víťazstve na smrťou a pritom nebrať vážne – opakujem: vážne! – situáciu, v ktorej sa nachádza svet.

Áno, tento náš dnešný svet, ktorý sa stal javiskom arogantnej nadvlády silnejšieho nad slabším; okázalej svojvôle tých, ktorí rozhodujú o živote a smrti jednotlivcov i národov; cynického plánovania prítomnosti i budúcnosti bez akéhokoľvek záujmu o hodnoty ako spoločné dobro, solidarita či sociálna spravodlivosť; javiskom, na ktorom vystupujú ako hlavné postavy hegemóni, čo majú v hlave a v srdci iba jedno: túžbu po zisku, po stále väčšom zisku. Hegemóni, ktorým už vôbec nevadí, že ich vidíme, ako sa potácajú zo strany na stranu a držia pritom deň a noc v ruke fľašku s nálepkou „MOC“.

Pýtam sa, či je možné prežívať Veľký týždeň ako kresťania bez toho, aby sme necítili v srdci ťarchu zásadných otázok: kto vlastne vládne tomuto svetu; kto má v rukách osudy dnešnej spoločnosti, európskej a planetárnej? Kto to – či už ľsťou, alebo silou – tak úspešne tlačí celé národy do priepasti vojny, chudoby, morálnej a duchovnej biedy, oberajúc ich o nádej na budúcnosť?

Sú to otázky, ktoré provokujú, pichajú v srdci a vyzývajú k odvážnym úvahám, aj keď hľadanie odpovede nie je vôbec jednoduché. Už aj preto, že hegemóni, ktorí milujú moc a sú ňou opití, radi manipulujú svedomie ľudí a verejnú mienku taktiež. Či nepočuť čoraz častejšie, že červené (ako krv) je biele, že vojna je vlastne cesta k mieru, že okupácia je iba spôsobom kontroly, že fyzické a psychické násilie je forma prevencie proti násiliu, že zabitie malého dieťaťa je prevenciou pred nárastom terorizmu?

Problém je, ako zosúladiť pohľad na takto perverzne „fungujúci“ svet so slovami, ktoré zaznievajú v chrámoch, kde sa slávia veľkonočné sviatky, kde zaznieva radostné „aleluja, aleluja, aleluja...,“ kde vidíme vystavené obrazy alebo sochy vzkrieseného Krista. Ako...?

Zoči-voči tomu, čo sa deje blízko a ďaleko okolo nás je ešte na mieste, aby sme brali vážne, realisticky posolstvo veľkonočnej liturgie, jej modlitieb a spevov? Má dnes slávenie utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša nejaký význam pre život „dospelého kresťana“, teda človeka, ktorý má triezvy, realistický prístup k udalostiam vo svete (a následne vo vlastnom živote)? Nie je snáď celý Svätý týždeň, a zvlášť oslava Vzkriesenia umučeného a zabitého Krista, len akousi „náboženskou uspávankou“ vhodnou na to, aby sme sa my kresťania upokojili, zavreli oči, vypli kritické myslenie a vošli do ríše snov, kde sa dá spievať bez mihnutia oka a z plných pľúc, že „smrť bola porazená“, lebo „Boh zvíťazil“?

Priznávam, že ako mnohí iní, aj ja žijem ponorený do týchto otázok. Sú ako plachty, do ktorých bol zavinutý Lazár v hrobe, a teraz obopínajú moju myseľ. A predsa, práve v týchto dňoch vo mne silnie aj iné vedomie, aj iné presvedčenie. Týka sa Ježiša, jeho osoby a poslania.