7 dní v kocke: Zvrhlo sa to. Trump žiadal o pomoc Čínu, Rusko aj NATO

S vojnou proti Iránu sa to zvrhlo do čierneho scenára. Západu, špeciálne Európe hrozí, že sa bude topiť v hospodárskej a cenovej kríze. Po iránskej blokáde Hormuzu sa prekročili ďalšie červené čiary. Izrael zaútočil na iránske plynové ložiská. Irán v odvete udrel na najväčšie exportné plynové zariadenia v Katare. Ceny ropy vyskočili na ďalšie rekordy. Spolu s nimi prudko rastú ceny plynu.

Trump medzitým ukázal úplné zúfalstvo. Požiadal o pomoc Rusko (telefonoval s Putinom a žiadal ho, aby dohovoril Iránu). Potom sa obrátil na Čínu, aby pritlačila na otvorenie Hormuzu. Nakoniec žiadal o pomoc s vojenskou ochranou Hormuzu krajiny NATO.

Na pozadí údajne prebiehali americké pokusy ponúknuť cez sprostredkovateľov Iránu prímerie. Irán odpovedal raketovými údermi. Odkázal, že o konci vojny nerozhodnú Američania s Izraelom (ktorí ju začali), ale Irán. Jeho zámerom je vyčerpávať americkú a izraelskú raketovú muníciu. A zvýšiť cenu vojny na maximum – aby sa už neopakovala.

Trumpova „diplomacia“ stroskotala. Bola to paródia na skutočnú diplomaciu. Rusko s Čínou a Iránom predsa začiatkom roka, vo februári, spustili spoločné vojenské cvičenia zamerané na blokádu Perzského zálivu. Dnes vidíme, že to mysleli vážne. Rusku energetická kríza vyhovuje. Čína sa stihla pripraviť, na americké prosby nereaguje. A Irán rozohral v rámci odvety vabank.

Trumpov plán B – vrhnúť do Zálivu sily NATO – takisto narazil. Európske krajiny nemajú motív vstupovať do vojny, o ktorej neboli informované. A ktorá Američanom rýchlo prerástla cez hlavu.

Vojna prebieha podľa núdzového plánu, na ktorý sa pripravili Irán, Rusko a Čína. Kríza bude dusiť západné ekonomiky a západné peňaženky. Nie východné.

Svoje vojenské ciele sčasti napĺňa aj Izrael – štát, ktorý útoky na Irán naplánoval a zatiahol do nich Spojené štáty. Izrael oslabuje Irán a jeho ozbrojené sily. Súbežne s tým spustil pozemnú inváziu v Libanone, ktorá má zdecimovať sily Hizballáhu. Na druhej strane, v Spojených štátoch a v Európe rastie nervozita.

A bezradnosť.

Ukázalo sa to aj pri najnovšej vlne útokov, ktoré boli namierené na plynové ložiská. Útok na iránske plynové zariadenia naplánoval a vykonal Izrael. Podľa portálu Axios boli o plánoch Izraela informované aj Spojené štáty. Útok na iránske plynové kapacity mal vraj dotlačiť Irán, aby otvoril Hormuzský prieliv.

Irán však odpovedal rovnako tvrdo. V odvete zaútočil na katarské plynové zariadenia – najväčšie exportné kapacity LNG plynu na svete. A pridal útoky aj na energetiku Spojených arabských emirátov a ďalších exportérov z Perzského zálivu.

Trump po tejto prestrelke vyhlásil, že o izraelských útokoch na iránsku energetiku nevedel. A sľúbil, že pritlačí na Izrael, aby sa to neopakovalo.

Útoky na iránske aj katarské ložiská boli obmedzené. Boli to vzájomné odkazy, varovania. Výmena názorov. No skončilo sa to demonštráciou sily Iránu.

A predovšetkým: hneď vo štvrtok to viedlo k ďalšiemu rastu cien ropy aj plynu. Iránska ruka (podporovaná spojencami z Ruska a Číny) zovrela hrdlo Západu.

Popri tom sa Američanom ďalej vo veľkom míňajú zásoby rakiet do systémov protivzdušnej obrany. Prišli o tisíce striel do Patriotov a ďalších obranných systémov, ktoré majú chrániť Izrael a spojencov v regióne.

Len za prvé dni vojny s Iránom Američania minuli viac rakiet protivzdušnej obrany, ako dali od roku 2022 do roku 2026 Ukrajine.

Priame náklady na vedenie vojny sa odhadujú na približne 20 miliárd dolárov za 20 dní. Konečný účet po započítaní všetkých škôd bude násobne vyšší.

Agentúra Bloomberg varuje, že účet za vojnu bude enormný. Podľa agentúry AP Pentagón žiada dodatočných 200 miliárd dolárov na vojenské výdavky (časť pôjde zrejme na doplnenie muničných a raketových zásob). Vojna s Iránom je pre Američanov extrémne drahá.

Jej výsledkom budú zmarené ľudské životy, rast agresivity a napätia na Blízkom východe. A neúnosné ceny energií pre západné ekonomiky.

Trump v rámci ďalšej služby Izraelu zjavne precenil svoju veľkosť. A podcenil veľkosť súperov.

Pokiaľ ide o Európu, tú nedusí len vojna vyprovokovaná Izraelom a Američanmi a následná energetická kríza. Má svojho vlastného škrtiča – Zelenského. Ukrajina pokračuje v blokáde ropovodu Družba, ktorý do januára zásoboval Maďarsko a Slovensko.

Zelenskyj už takmer vôbec neskrýva, že skutočným dôvodom sú protiruské sankcie v réžii Ukrajiny. Nie poškodenie ropovodu údajnými útokmi Ruska.

Ukrajinský prezident odkázal Európe, že jej tlak na otvorenie Družby by sa rovnal uvoľneniu protiruských sankcií. Varoval, že sa nenechá vydierať.

Ukrajine treba uznať, že má právo rozhodovať o vlastných sankciách namierených proti Rusku. Od roku 2014 je vo vojne s proruským Donbasom. Od roku 2022 je vo vojne aj s Ruskom. V čase, keď Rusko útočí na energetiku Ukrajiny, môže Ukrajina reagovať odvetne – vypínaním rúr pre ruskú ropu alebo ruský plyn. Tak to vo vojnách chodí. V ukrajinskej aj iránskej…

Lenže – Ukrajina nemôže porušovať platné kontrakty s európskymi partnermi. Pri plyne obchodné zmluvy vypršali minulý rok. Pri rope nie. Platia ďalej. Ukrajina nesmie svojvoľne porušovať dohody a chrliť hlúpe výhovorky o poškodenom ropovode, ktorý sa vraj nedá opraviť ani za dva mesiace… Nemá právo vodiť členské štáty EÚ za nos. A zakazovať im, aby na miesto poslali inšpekčné tímy.

Napriek tomu to Ukrajina robí. Pretože jej spor sa týka len Maďarska a Slovenska, nie veľkých štátov Únie. Zelenského hru ticho podporuje Brusel.

Do februára mal na to vlastné dôvody. Zelenského politika urýchľovala plány EÚ na úplnú blokádu ruských energetických zdrojov. Brusel mohol tvrdiť, že ruské dodávky palív pre Európu sú nespoľahlivé a treba ich natvrdo zakázať. Tak, ako to predpokladá sporné nariadenie EÚ o „energetickej bezpečnosti“ (o ktorom má ešte rozhodovať súd).

Po februári a kríze zásobovania z Blízkeho východu sa európski lídri ešte viac zakopali v starých pozíciách. A v starých omyloch. Opakujú, že kríza nesmie spochybniť protiruské sankcie Únie. Vraj treba vydržať.

Obnovenie dodávok ropy cez Družbu by dnes bolo pre európske kádre a ich progresívnych sekundantov pohromou. Ukázalo by sa, že ruské zdroje sú pre Európu spoľahlivejšie než tie alternatívne. Sporné nariadenie EÚ o zákaze dovozu palív z Ruska by bolo vecne aj právne napadnuteľné.

Navyše, práve Slovensko a Maďarsko (Fico a Orbán) by sa vyslobodili z ropnej krízy. A išli by príkladom pre európske štáty, kde sa platí za liter benzínu 2,20 eura. Spustilo by to domino efekt. Centrálny tranzit ropy by mohol zásobovať aj Rakúsko, Česko, Taliansko, časť Nemecka… Tak ako v minulosti, keď sa EÚ zameriavala na prosperitu, poriadok, slobodu. Nie na cenzúru, politiku zákazov a prehraté vojny.

Pozícia Únie je tupá, ale zväzácky odhodlaná: radšej nijaká ropa ako ruská ropa…

Platí to aspoň nateraz, kým má Európa ropné rezervy.

Slovensko a Maďarsko pokračovali v tlaku na Brusel, aby rešpektoval záujmy členských štátov Únie, platné výnimky na dovoz ropy a kontrakty. Vedenie Únie odmietlo návrh, aby bola zmienka o Družbe v záveroch samitu. Predseda Európskej rady Costa a šéfka eurokomisie Leyenová pristúpili iba na to, že Zelenskému pošlú list.

Poslali.

Úctivo požiadali Zelenského, aby Úniu informoval o problémoch s Družbou a o riešeniach. Lebo v čase krízy by bolo treba stabilizovať energetický trh.

Zelenskyj si list prečítal a zopakoval to, čo povedal už pred dvoma týždňami. Ukrajina vraj potrebuje aspoň šesť týždňov. V poradí je to asi tak dvadsiate presúvanie sľubovaných termínov. Hoci Zelenskyj by mohol namietať, že nič neposúva, je konzistentný. Každý mesiac povie, že potrebuje šesť týždňov.

Po liste Costu a Leyenovej sa veľa zmenilo. Ukrajina už nevodí za nos Slovensko s Maďarskom. Ukrajina vodí za nos Slovensko s Maďarskom a Európskou úniou (ktorej to veľmi neprekáža).