Štát opäť horí

Vládnutie vždy prináša problémy, platí to pre každú vládu. Prekvapivé však je, že problémy politicky skúseného Roberta Fica sa v niečom ponášajú na problémy jeho neskúsených predchodcov. 

Keď v lete roku 2020 kraľoval prieskumom Igor Matovič a Peter Pellegrini zakladal vlastnú stranu, zdalo sa, že prichádza koniec Ficovej éry a strany Smer. Potvrdzovali to aj následné prieskumy, v ktorých sa Ficova strana po viac ako dvadsiatich rokoch prvýkrát ocitla pod desiatimi percentami.

Prišla katastrofálna skúsenosť s vládou Matoviča a Hegera a zrazu bolo všetko inak. 

Fico vyhral voľby hlavne preto, že okrem zmeny kurzu v zahraničnej a ideologickej politike štátu predstavoval stabilitu v schopnosti riadiť štát a istotu v udržaní sociálneho štandardu obyvateľstva.

Čo z toho platí dnes?

V zahraničnej politike slávi Fico úspech. Potvrdila ho aj čerstvá návšteva amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia, predtým stretnutia s prezidentmi USA, Číny, Ruska či Francúzska. To, že sa Fico vyhýba chybám politických špičiek EÚ – či už ide o ďalšie financovanie vojny na Ukrajine alebo formovanie koalície ochotných – je ďalší zahraničný úspech Fica.

To je, samozrejme, veľký rozdiel oproti politikom ako Ódor, Heger, Matovič či predtým Radičová a Dzurinda (poslední dvaja navyše ani náhodou nečelili porovnateľne vážnym problémom vo svete).

V ideologickej oblasti taktiež nedochádza k excesom typu Lengvarského zmeny pohlavia na požiadanie, či cenzúre internetu. Naopak, Fico dokázal presadiť novelu ústavy v témach, kde má na svojej strane väčšinu spoločnosti.

Keď sa však pozrieme na domácu politiku, zdá sa, že Ficova vláda nielenže nedokáže vyriešiť problémy z predchádzajúceho obdobia, ale prehlbuje ich až do takej miery, že sa začína na tú Hegerovu v niečom podobať.

Prešetrenie pandémie sa zmenilo na frašku, v ktorej nie sú stíhaní tí, ktorí počas pandémie zarábali na plošných opatreniach a výteroch nosov alebo porušovali práva občanov, ale vládny splnomocnenec, ktorý to mal vyšetriť.

Vojna policajtov nie je ani po viac ako dvoch rokoch ukončená. Naopak, čurillovcom a ich advokátovi sa darí systematicky zosmiešňovať ministra vnútra Šutaja Eštoka, ktorý vo svojom rezorte pôsobí podobne dezorientovane ako svojho času Mikulec s Hamranom. 

Omnoho lepšie nevyzerá ani nezrelý šéf tajnej služby Gašpar, ktorý neobnovil rešpekt k SIS.

Vláda sa navyše dostáva do konfliktu so stále väčšou časťou ostatných zložiek štátu. Posledné mesiace je to zbytočný a permanentný konflikt s generálnym prokurátorom Žilinkom. Jemu môžeme vyčítať, že je účelovo aktívny (predtým účelovo pasívny), ale kritika stavu vyšetrovania korupcie a reorganizácie policajného zboru mu vyšla. 

Po Ficovej reakcii na rozhodnutie ústavného súdu vo veci prílepku týkajúceho sa kajúcnikov sa navyše zdá, že premiér sa rozbieha do konfliktu aj s ústavným súdom.

Ten tiež ukazuje neschopnosť efektívne vládnuť v podaní Ficovho štvrtého kabinetu, keďže vládnu koalíciu stopol už v piatich prípadoch (novela trestných kódexov, infozákon, mimovládky, whistlebloweri, kajúcnici). Pritom sa zdá, že naň môže koalícia naraziť aj v prípade zmien v štátnej televízii a rozhlase a aj v prípade Benešových dekrétov.

Pri nich navyše ide o ďalšiu nepochopiteľnú novelu Trestného zákona, ktorá nič nevyriešila a všetko zhoršila – viď konflikt s Maďarskom a naša nešťastná pomoc Péterovi Magyarovi v predvolebnej kampani.

To, že vládna koalícia má problémy s riadením štátu, ukazuje aj vývoj v parlamente, kde si už viac ako dva roky musí pomáhať prílepkami (naposledy to boli platy zdravotných sestier v zákone o bankách), nadmerne využíva inštitút zrýchleného legislatívneho konania a navyše arogantne ignoruje práva opozície. Veď až päť návrhov na vyslovenie nedôvery ministrom alebo vláde čakalo na prerokovanie v parlamente viac ako rok. 

Nebol na to pritom dôvod. Rovnako ako nie je dôvod na to, aby sa rokovalo v noci a potom sa schôdza prerušila, keďže poslanci vládnej koalície si po mesiaci v práci odhlasovali mimoriadne týždňové voľno s odôvodnením, že predsa aj deti v školách majú jarné prázdniny.

Keď si k tomu prirátame mesiace trvajúce obdobie bez obsadenia funkcie predsedu parlamentu, tri novelizácie Trestného zákona za dva roky a trafiky pre Huliaka a Migaľa, ktorí tiež nevynikajú kompetentnosťou, vidíme, že istota v podaní súčasnej koalície znamená skôr neschopnosť riešiť problémy než riadiť štát. 

Mimochodom, Huliak. Hoci je pravdepodobné, že v spore s Kováčikom a Slovenským futbalovým zväzom, má pravdu, vedie ho spôsobom, ktorý poškodzuje aj šport, teda všetkých zúčastnených. Qui bono, pán minister?

Druhým problémom je, že vláda nedokáže naplniť očakávania ani v oblasti udržania sociálneho štandardu.

V posledných týždňoch ľuďom pre konsolidáciu a z nej plynúcich vyšších odvodov začali prichádzať na účet výrazne nižšie výplaty. Predtým zas vláda výrazne okresala daňový bonus (najmä pri starších deťoch), čo ochudobnilo rodiny. 

Cez palubu hodila aj dôchodcov s deťmi, keď im v podstate zrušila rodičovský dôchodok, ktorý nahradila nesystémovým trinástym dôchodkom pre všetkých, čo však vytvorilo sekeru v štátnej pokladnici vo výške skoro miliardy eur.

To je zas v príkrom rozpore so snahou o konsolidáciu verejných financií, pre ktorú sa vláda dostala do vojny so živnostníkmi a malými podnikateľmi. Na tých pritom z dôvodu transakčnej dane dopadla konsolidácia najtvrdšie.

Aj preto v spoločnosti opäť rastie pocit, že – povedané slovami Roberta Fica – tento štát horí ako Ríšsky snem v roku 1933.

A to preto, že Ficova koalícia po viac ako dvoch rokoch vlády ukazuje, že v domácej politike nielenže nevie vyriešiť problémy spôsobené tandemom Matovič – Heger, ale svojim babráctvom ich začína pripomínať.

Výsledky toho všetkého môžeme pozorovať v prieskumoch verejnej mienky. Schopnosť zložiť budúcu vládu sa od strán súčasnej koalície posúva buď k alternatíve v podobe Republiky, alebo k opozičným stranám, kde opäť rastie najmä Matovič. Pri Republike sú pritom veľkou otázkou kompetentné kádre. Ideologické PS a agresívne duo Matovič – Naď sú jasnou zárukou horších problémov. 

Neexistencia alternatívy dávajúcej nádej na zlepšenie celej situácie, ukazuje, že problém, ktorý nám v 20. rokoch 21. storočia narastá, je väčší ako rozdiely medzi súčasnou vládou a opozíciou.