Martinovi M. Šimečkovi prajem dlhý život v zdraví
Premýšľam, či Šimečka nie je Nina Andrejeva našich dní.
Martin Šimečka napísal o mne, Eduardovi Chmelárovi, Jozefovi Banášovi a Gustávovi Murínovi, že obhajujeme fašistické Rusko a pohŕdame liberálnou demokraciou. Názory Jozefa Banáša a Gustáva Murína až tak nepoznám, čo sa mňa a Chmelára týka, Šimečkove obvinenia sú nezmyselné. Reagujem, ale dávam si záväzok, že len stručne. Zaoberať sa dlho niečou iracionálnosťou nepovznáša.
V novembri 1989 sa nehovorilo o liberálnej demokracii, ale o demokracii ako takej. Pod prívlastkom „liberálna“ myslím demokraciu, ku ktorej boli pridané NGO-izmus, europeizmus, humanrightizmus a iné „izmy“. Nepovažujem ich za nevyhnutné súčasti demokracie, skôr si myslím, že jej niekedy škodia.
Lživé je aj Šimečkovo tvrdenie, že obhajujem Rusko.
K ruskej politike sa zvyknem vyjadrovať kriticky. Inváziu na Ukrajinu som odsudzoval, v tejto chvíli to robím po päťdesiaty raz. Len si dovoľujem pripomínať, že je dôsledkom chybnej politiky Západu, ktorý sa dal ľahko predvídať. Že tá politika povedie k násilnej ruskej reakcii, som naznačoval dávno pred inváziou.
Šimečkov myšlienkový svet na politike Západu nevidel nič zlé, hoci nás viedla do katastrofy.
Pozoruhodné je, že Šimečka sa považuje za oprávneného morálne hodnotiť iných, hoci pred dvadsiatimi rokmi nás hnal z pozície šéfredaktora vplyvných novín do zbytočnej vojny v Iraku, ktorá priniesla smrť viac ako stotisíc ľuďom. Bol som vtedy proti tej vojne.
Šimečka sa mýlil pri vojne v Iraku, mýlil sa v politike Západu smerom k Ukrajine a Rusku. Mne dal čas za pravdu v oboch prípadoch. Ale v Šimečkovom svete mám mať problém ja.
Potvrdzuje sa mi jedna téza. Tu podporovatelia amerických vojen kádrujú odporcov všetkých zbytočných vojen.
Ešte jedna vec mi napadla. Podobne ako v roku 1989, aj dnes prežívame globálnu zmenu. Vtedy sme boli optimistickejší, dnes sme skeptickejší, ale v niečom je to podobné. Vtedy končil a aj dnes končí svet, ktorý pre svoje chyby a protirečenia nedokáže pokračovať. Vtedy to bol sovietsky komunizmus, dnes hegemónia Západu s jej vojnami.
V tej chvíli sa stáva, že v poslednom záchveve starého systému vystúpi niekto na jeho podporu a proti tým, čo chcú zmenu. Keď Gorbačov začal perestrojkou demontovať sovietsky komunizmus, v roku 1988 vystúpila otvoreným listom proti nemu neznáma vedkyňa Nina Andrejeva. Informovali o nej aj svetové médiá. Niekoľko dní bola slávna. Komunizmus nezachránila.
Premýšľam, či Šimečka nie je Nina Andrejeva týchto dní.
Moja reakcia je stručná aj z iného dôvodu. Šimečkov článok je totiž podpaľačstvo a provokuje studenú občiansku vojnu. A to dôrazne odmietam. Nemám záujem. Šimečku neprerobíme, ale čítajú ho ľudia, ktorí nie všetci majú krvavé oči. Pred nimi ako aj pred nami stojí otázka, či extatické krágľovanie je tá správna cesta pre Slovensko. A či už to na Slovensku beztak nezašlo priďaleko.
Martinovi Šimečkovi prajem dlhý život. Súdiac podľa Iraku, na priznanie omylu potrebuje tak zo dvadsať rokov. Na priznanie neskorších omylov možno tiež bude potrebovať ďalších dvadsať. Tak nech sa v zdraví dožije aspoň deväťdesiatky.