Naša solidarita s EÚ pre Dánsko nemôže byť jednosmerná

Znamená Trumpova politika zásadný zvrat v politike Západu, zvrat v tom, ako Západ nahliada sám na seba?

Aké procesy môže Trumpova politika odštartovať v Európe a na Slovensku?

Má byť Slovensko solidárne s EÚ v jej spore s USA, keď EÚ si pochopiteľne berie Dánsko ako členskú krajinu pod ochranu?

Hľadajme odpovede.

Nuž, samozrejme, že na jednej strane je to zvrat. USA chcú územie členského štátu EÚ a NATO. A hrozia aj násilím. Za takmer 80 rokov existencie NATO a dlhé desaťročia zjednocovania Európy tu nič také nebolo.

Zároveň však platí, že to, čo sa stalo, je v zásade pokračovaním americkej politiky posledných desaťročí po skončení bipolárneho sveta. Víťazstvo v studenej vojne sa ešte zväčšilo rozpadom Sovietskeho zväzu a v roku 1992 začal unipolárny moment USA. Stali sa jedinou superveľmocou a pri vytyčovaní svojich zámerov sa neohliadali na ničí názor. Jednali z pozície sily. Keď išli do Iraku, keď sa rozhodli pre nation-building v Afganistane, keď rozvrátili Líbyu, Sýriu, keď si znepriatelili Rusko a snažili sa rozširovaním NATO vojensky a politicky preniknúť na Ukrajinu.

A že to často bolo porušenie medzinárodného práva, to USA až tak netrápilo. Prečo sa čudujeme, že to teraz netrápi Trumpa? A celé roky to netrápilo Európanov. Američanov podporovali. Najmä tí Dáni, však? Nie všetci Európania podporovali Američanov vždy od začiatku. Obvykle sa však nechali zlomiť.

Koľko európskych štátov sa hrnulo do Iraku v roku 2003? Samozrejme, že to bolo porušenie medzinárodného práva. Keď sa hovorí o agresii Ruska proti Ukrajine, nenamietam. Ale pýtam sa, čím boli tie európske štáty v Iraku? Česi, Slováci, Dáni, Rumuni, Briti, Taliani... A Ukrajinci, áno, aj Ukrajinci. Títo Európania tam neboli agresori? Ach, to pokrytectvo, ten dvojaký meter.

Posledné štyri roky sme v Európe opakovali americkú mantru o „nevyprovokovanej“ vojne Ruska proti Ukrajine. Súčasná Trumpova vláda túto mantru zanechala. Ale v Európe ju stále opakujeme. Tak osud nám pripravil ponaučenie, ako vyzerá agresivita, ktorá je NAOZAJ nevyprovokovaná. Nevyprovokovaná je agresivita USA proti Dánsku, čiže aj proti EÚ. Zdá sa, že pre liečenie nášho vazalstva sme túto príučku potrebovali.

Áno, šokujúce je to Trumpovo pohŕdanie medzinárodným právom. Jeho predchodcovia v Bielom dome ho tiež porušovali, ale maskovali to rétorikou, ktorá znela pekne. Demokracia, poriadok založený na pravidlách, boj proti teroru, a tak ďalej. A niekedy to dokonca mohli myslieť aj úprimne.

Ak však chceme hodnotiť ničivosť politiky stratou ľudských životov, potom politika Trumpových predchodcov bola oveľa ničivejšia ako tá Trumpova. V dôsledku politiky Busha, Obamu a Bidena zahynuli prinajmenšom státisíce, čo je oveľa viac ako je obetí Trumpových konfliktov.

A toto nevedela európska politika pomenovať. Poväčšine to podporovala.

Európski politici boli v zásade radi, že USA plnia v Európe úlohu „pacifiera“ čiže mierotvorcu. Tým sa nemyslí úloha ochrancu EÚ pred Ruskom, ale úloha chrániť európske štáty pred ich vlastnými potenciálnymi spormi.

Európa totiž od konca druhej svetovej vojny nebola postavená pred výzvu sama potenciálne vnútroeurópske spory riešiť. Hneď po skončení svetovej vojny sa americké vojská usídlili v západnej Európe a vzniklo NATO. Po roku 1989 po páde komunizmu sa zjednocovalo Nemecko a budilo to obavy u Francúzov, Britov a Poliakov. Sám Gorbačov vtedy súhlasil s Jaruzelského tvrdením, že prítomnosť Američanov v Európe je garanciou mieru aj v tomto zmysle.

Lenže tejto úlohe sa Američania po začiatku unipolárneho momentu spreneverili. Americké vojny na Strednom východe a v Líbyi spôsobovali veľké migračné vlny smerujúce do Európy, čo spôsobovalo Európanom veľké náklady. Európania to nikdy neboli schopní Američanom vytknúť. Ešte sa im Američania v novej bezpečnostnej stratégii tak trochu vysmievajú, že migrácia ich civilizačne likviduje.

Ešte väčšie náklady Európanom spôsobuje vojna s Ruskom na Ukrajine, do ktorej viedli Američania EÚ aj Ukrajinu usilovne od roku 2008 a Európania tomu tlaku po počiatočnom odpore podľahli. A teraz sa nevedia z tej katastrofálnej trajektórie vrátiť. A, samozrejme, ani v tomto nevedia Američanom vytknúť, aké náklady to Európe spôsobuje. Dokonca Európania akceptujú, že Američania už nebudú Ukrajine nič dávať, len budú Európanom predávať zbrane, ktoré oni potom darujú Ukrajine.

Tak nečudo, že Trump vystupuje voči EÚ z pozície Ameriky, ktorá Európanom stále čosi dáva a nič nedostáva. Z pozície toho, kto investuje do európskej bezpečnosti, a teraz chce svoje dividendy. Nie je to síce pravda, ale Európania mu túto lož roky akceptujú. A tak im Trump hovorí, kupujte moje zbrane, pre seba aj pre Ukrajincov, a dajte mi Grónsko. A vy Ukrajinci, dajte mi 50 percent zisku z ťažby vzácnych zemín.

Toto, čo vidíme, je krízové vyvrcholenie vzťahu USA a Európy. Všetky nezdravé javy v tom vzťahu sa vynárajú na povrch. Tri roky sa Európania tešili z toho, že keď sa Putinovi nepáčilo mať NATO na rusko-ukrajinskej hranici, tak teraz má NATO aj vo Fínsku, aj vo Švédsku.

Bolo to všetko falošné.

Nemýľme sa, teraz hrozí, že v opačnom garde sa istým spôsobom zopakuje v Európe to, čo sa stalo v auguste 1968 vo Varšavskej zmluve, ktorá napadla svoju členskú krajinu, Československo. Teraz sa to deje v NATO a úlohu Československa zohráva Dánsko. To, že teraz nemusí prísť k násiliu, nie je podstatné. Niekedy stačí hrozba násilia a tá je tu viditeľná. Po auguste 1968 stratil komunistický systém posledné zvyšky príťažlivosti. Čo sa teraz stane s NATO?

Poďme k druhej otázke.

Reakciou na Trumpov ťah za grónskou korisťou môže byť spustenie troch procesov. Prvý už beží, druhý sa možno spustí, tretí nejasne tušíme na vzdialenom horizonte.

Prvý beží na Slovensku. Sledujeme obracanie kabátov u našich progresívcov. Tí fanaticky pred rokom v januári obviňovali Fica, že nás chce vyviesť z NATO. Sú to tie isté elity, ktoré vyznávali zarytý atlanticizmus a na každý zámer urobiť čosi s nezdravou závislosťou Európy od USA v otázkach obrany, sa pozerali s podozrením ako na potenciálne ohrozenie NATO.

V roku 2003 pohŕdali Francúzmi a Nemcami, ktorí nechceli ísť do Iraku s Američanmi. Nepriznajú si katastrofu politiky Západu voči Rusku. Udržiavali EÚ v jej závislosti od USA a teraz by radi zdvihli zástavu nezávislého európanstva. Pritom súčasný biedny stav EÚ je výsledkom progresívnej politiky elít EÚ, ku ktorým sa naši progresívci vždy hlásili. Ich pokrytectvo je nezmerné.