NATO už zaniklo

Dánska premiérka Mette Frederiksenová začiatkom januára vyhlásila, že útok Američanov na Grónsko bude znamenať koniec Severoatlantickej aliancie. S odstupom jej výrok môžeme hodnotiť ako optimistický. Koniec NATO už de facto máme za sebou.

Inštitúcie sú postavené na viere a dôvere. Napríklad bankový systém môže fungovať len vtedy, kým ľudia veria, že banky im dokážu poskytnúť peniaze. Bankové inštitúcie naopak musia uveriť, že poskytnuté peniaze títo ľudia dokážu splatiť. Preto sa tá finančná čiastka, na ktorej je väčšina z nás závislá, volá úver – od slova veriť. Keď ľudia stratia dôveru v banky a začnú hromadne vyberať svoje peniaze (bank run), hrozí bankrot či banková kríza.

Podobne je to s bezpečnostnými inštitúciami. Vnútri štátu polícia naozaj existuje, iba pokiaľ ľudia aspoň čiastočne dôverujú, že je schopná zabezpečovať poriadok.

Analogickú situáciu pozorujeme v medzinárodných vzťahoch. Vojenská aliancia existuje len vtedy, ak veríte, že spojenec vás skutočne bude brániť pred nepriateľom.

Takýmito skutočnými alianciami boli pred prvou svetovou vojnou spojenectvá medzi Ruskom a Francúzskom na jednej strane a Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom na strane druhej. Ich „skutočnosť“ vychádzala z reálnej geopolitickej hrozby a presvedčenia, že dotyční spojenci mali dostatok moci a vôle, aby za niečo stáli.

Skutočnými alianciami boli aj NATO a Varšavská zmluva po druhej svetovej vojne. Pri nich už nešlo o spojenectvo rovných mocností, ale o spolky superveľmocí a ich satelitov. Málokto však pochyboval, že by napadnutie Západného Nemecka nevyprovokovalo americký protiútok, alebo že by útok na vtedajšie Československo neviedlo k odvete sovietskych armád.

Po konci studenej vojny Varšavská zmluva zanikla a NATO pokračovalo v rozširovaní. Avšak nie s úplne jasným raison d'être a načas aj bez chýbajúceho nepriateľa. To začalo veci komplikovať. Európania znížili svoje výdavky do obrany, pričom Američania sa zhostili role svetového a teda aj európskeho policajta.

Toto nastavenie však mohlo fungovať len dovtedy, kým mala Európa pre USA strategický význam. Lenže zatiaľ čo podiel Európy na svetovom HDP bol v roku 1990 takmer 30 percent, dnes je to už iba na polovičnej úrovni 15 percent.

Rozširovaním NATO sa zároveň Aliancia stala záujmovo nesúrodou. Ešte pred vypuknutím vojny na Ukrajine existovali vážne pochybnosti, či by napríklad Španieli išli brániť Estónsko alebo Francúzi Turecko (Francúzi majú osobitú dohodu s Gréckom zameranú proti Turkom). Macron dlho pred vojnou a po prvom zvolení za prezidenta hovoril o klinickej smrti NATO. 

Keď neskôr po ruskej invázii na Ukrajinu Američania pochopili, že Aliancia v zástupnej vojne na Ukrajine Kremeľ neporazí, začalo byť jasné, že NATO je v kríze.

A potom prišiel Trump.

Iste, historicky vieme upozorniť na viacero prípadov toho, že NATO nie vždy fungovalo ideálne. Členovia Aliancie proti sebe dokonca viackrát hrozili použitím sily alebo sa priamo dostali do vojnového konfliktu. Najvypuklejším príkladom je grécko-turecká vojna o Cyprus v roku 1974. Je verejným tajomstvom v NATO, že Grécko zbrojí najmä z obáv pred „spojeneckým“ Tureckom.

Námorná bitka však hrozila aj medzi Američanmi a Britmi. Brutalita americkej zahraničnej politiky je za bezškrupulózneho Donalda Trumpa vypuklejšia, Washington však bol pri presadzovaní svojich záujmov brutálny vždy. Koniec Británie ako svetovej mocnosti bol spečatený počas suezskej krízy v roku 1956, keď sa Londýn dostal pod diplomatický a finančný tlak Spojených štátov. Americký admirál Arleigh Burke vtedy so šéfom diplomacie Johnom Fosterom Dullesom vážne diskutoval o možnosti strieľať na britské lode.

Menej známy, no ešte aktuálnejší príklad hroziaceho stretu medzi krajinami NATO pochádza z pandemického roku 2021, keď sa EÚ a Veľká Británia sporili o dodávkach vakcín. Bývalý britský premiér Boris Johnson vo svojich pamätiach priznal, že v tom čase zvažoval vyslanie vojakov do Holandska, aby v Leidene zaistili zásobu piatich miliónov dávok „britských“ vakcín proti covidu.