O fiktívnej Adele, ale trocha aj o Štúrovi a slovenských dejinách

O fiktívnej Adele, ale trocha aj o Štúrovi a slovenských dejinách | Marker.sk

Od septembra minulého roku sa v médiách pravidelne objavovali správy o pripravovanom filme od režisérky Mariany Čengel Solčanskej o Ľudovítovi Štúrovi. V propagačných článkoch sa zdôrazňovalo, že pôjde o novátorský, ženský pohľad na jeho osobnosť, presnejšie cez oči „jeho milovanej“ Adely Ostrolúckej.

Ako sa to režisérke podarilo, keď zmienky o tomto domnelom vzťahu takmer vôbec neexistujú? O čo sa teda oprieť, keď jedinou indíciou, ktorá by svedčila o možnej náklonnosti medzi Štúrom a Adelaidou de Ostra Luka je, že tejto šľachtickej slečne dal Štúr zopár hodín poľštiny či slovenčiny a do pamätníčka jej on, slovutný poslanec, jazykovedec a spisovateľ zháňal podpisy od osobností slovanského sveta?

Netreba sa opierať o nič, treba to vyfabulovať. A to režisérka, autorka scenára a producentka v jednej osobe aj priznáva hneď v úvode filmu a nakoniec aj v propagačných rozhovoroch – keď sa nám nezachovali príbehy o ľuďoch, treba si ich vymyslieť. A možno „domyslieť“ aj dobu, v ktorej žili.

„Nie je toho veľa. Vytvorili sme ju my,“ hovorí Ivana Kološová, predstaviteľka Adely vo filme. A jedným dychom dodáva, že Adela Ostrolúcka bola osamelá a neslobodná. Ako všetky ženy tej doby, lebo ich povinnosťou bolo vydať sa a mať deti.

Tak sa teda začne tvoriť a uvedená téza (všetky ženy boli nesvojprávne subjekty) ovplyvňuje aj kreovanie príbehu Adely a Štúra, ba aj jednotlivých postáv. Adela je melancholická, nešťastná, frustrovaná. Je stvárnená ako obeť patriarchálneho otca vystrihnutého ako z feministickej čítanky (zlý, chladný a maďarónsky otec ju chce vydať napriek jej vôli) a matky, ktorá je zmierená s vnútenou rolou manželky či roditeľky a vyčíta Adele jej vek aj to, že sa o seba nestará.

Čo na tom, že v skutočnosti je málo pravdepodobné, že by rodičia Ostrolúcki svoju jedinú chorľavú dcéru nútili do nejakého sobáša, čo by obnášalo v tej dobe podstúpiť riziko ohrozenia jej života pôrodom? A čo na tom, že historický otec vôbec nebol maďarón, veď sa stýkal so Štúrom aj po tom, čo ho režim umiestnil pod kontrolu policajných orgánov?

Aby autorka scenára zvýraznila Adeline uväznenie v spoločenských konvenciách, postaví do príbehu slúžku Katiku, ktorá je protipólom komplikovanej a hĺbavej Adely. A hlavne, je „slobodná“, ako o tom píše iný PR článok. Okrem iného slobodne súloží so záhradníkom Vincom a „slobodne“ ho prepožičia Adele na tieto účely v scéne v kostole.

To je dosť podivné a z historického hľadiska absurdné vyvrcholenie vzťahu medzi Adelou a Štúrom, ktorý sa začal vzájomnou antipatiou a skončil neskonalou, šialenou a sexuálnou túžbou po tomto neprístupnom a večne zamračenom intelektuálovi. Slúžka Katika svojmu Vincovi natiahne Štúrovu košeľu, „tú s lipovými lístkami“, poučí ho, ako sa má správať a nahovorí Adelu, že Štúr ju v kostole čaká a hlavne, preboha, nech nezapaľuje svetlo a nech je na ňu dobrý.

A potom je citovým poryvom koniec, Štúr Adelu už nikdy neuvidí, lebo tá zomiera na tuberkulózu vo Viedni (v skutočnosti to bol týfus, ale kašľanie krvi je na plátne predsa len prijateľnejšie ako hnačka alebo vracanie).

Nuž ale na film, ktorý nesie meno Štúr, by jedna jediná dejová línia vyfabulovaného vzťahu nestačila. A tak v protiklade s tým, čo sa tvrdí na začiatku o vymýšľaní príbehov, druhú líniu filmu predstavujú skutočné historické udalosti, o ktorých sme sa učili na dejepise – návšteva Jána Hollého (František Kovár) na jeho fare v Dobrej Vode, Štúrova reč na uhorskom sneme, povstanie.

A zrazu je fabulácia preč, film (v rámci možností mimézis) sa stáva historicky verným: v tejto línii vidíme rozvášneného a presvedčivého Lajosa Kossutha, Štúra burcujúceho povstalcov, ale najmä Štúra umierajúceho v príšerných bolestiach, s prestreleným kĺbom. Táto finálna scéna je drsne realistická, ale hlboko dojímavá. Polonahý Štúr na posteli pripomína ukrižovaného Krista, do toho znejú slová 23. žalmu, Pán je môj pastier, nič mi nechýba. To je asi najsilnejší moment filmu.

Avšak nie je dobré takýto romanticko-historický film s rozkošnými čipkovo-volánovými kostýmami ukončiť nepeknou smrťou. Preto sa príbeh končí akousi snovou scénou v zmysle „Štúrov odkaz pre nás“, kde Štúr v čiernom reční na sneme o vzdelanosti a jednote Slovákov, a priam tak moderne, že človek čaká, že sa ešte vyjadrí k digitálnej vzdelanostnej spoločnosti a k polarizácii na Slovensku.

Táto inkonzistentnosť štýlu reči je trocha problém: raz totiž Štúr hovorí ako súčasník, inokedy ako učebnica dejepisu pre 5. ročník základných škôl. Podiel na tom má aj spomínané štiepenie na dve dejové línie, ktoré sa odráža v replikách postáv. Kým vo vyfabulovanej, osobnej línii sú repliky viac-menej hovorové a v podstate zodpovedajú žánru filmovej fikcie, v historickej línii sú repliky strnulé, odráža sa na nich literárna predloha a čo je pre film ešte horšie, občas majú vysvetľovací charakter komentára cieleného na bežného súčasného diváka.

Pri dnešnej výučbe národných dejín totiž drvivá väčšina mladých už asi nemá tušenie o tom, čo vlastne znamenali konfesijné rozdiely v prvej polovici 19. storočia medzi evanjelikmi a katolíkmi. Snáď jedinou „živou“ historickou scénou z hľadiska dynamiky replík je hádka štúrovcov a hattalovcov o slovenskom pravopise, ktorú pochopí aj ten, čo o Hattalovi nikdy nepočul.

Doplňme, že reč je problémom nielen v scenári na papieri, ale aj v ústach niektorých hercov. Z hľadiska úrovne rečového prejavu, dikcie a práce s hlasom si obrovský rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou hercov všimne aj laik. Aj keď treba uznať, že po charizmatickom Dušanovi Jamrichovi (televízny film Jozefa Boba Štúrovci, 1991) bolo obrovskou výzvou zahrať Štúra dôstojne, silne, citlivo a uveriteľne. A s náležitým hlasovým prejavom.

V každom prípade, film pôsobí veľkolepo najmä vďaka dokonalým kostýmom, efektívne napísanej hudbe a dobrej kamere. A to je asi to, čo ho drží pokope a divák sa tých 111 minút nenudí. Odchádza z kina dojatý a s hrdosťou v duši (ako napísal Patrik Tkáč na sociálnej sieti), hoci nevie úplne presne, na čo. Svoje určite urobí burácajúca hudba v závere a folkloristický ženský hlas spievajúci Kopala studienku, ale so súčasnými veršami. To musí dojať každého, kto jak Slovák cíti!

Po odchode z kina nám však nebude úplne jasné, o čo autorke filmu išlo. Ak súdime podľa posledných dvadsiatich minút, o znázornenie Štúrovho ťažkého životného údelu. Ak súdime podľa prvých dvoch tretín filmu, o mierne tézovité zobrazenie „ťažkého neslobodného položenia“ a vnútorných citových bojov ženskej hrdinky z prostredia strednej šľachty v Uhorsku 19. storočia.

O téze hovorím preto, lebo o vtedajšej skutočnej neslobode, teda nie o tej, ako to chápe progresívne zmýšľajúca súčasníčka, by asi vedeli výborne rozprávať práve také ženy z ľudu, ako slúžka Katika. Zo žánrového hľadiska z toho vyšiel tak trocha mačkopes, ale pomerne zhliadnuteľný a na naše domáce pomery je to celkom vydarená slovenská historická fikcia.

Aj keď, slovenská ako slovenská: niektoré scény sú takmer identické s podobnými scénami z kostýmových filmov Piano (1993), Pýcha a predsudok s Keirou Knightley (2005) – odchod šľachtickej rodiny z domu a prikrývanie nábytku plachtami, a z rovnomenného seriálu BBC, (1995 – pytačky, scéna zápolenia mladých dám pri klavíri).

Ale nevadí. Hlavne, že sa našli financie na takýto film, nielen štátne, ale aj súkromné, keďže sa na realizácii podieľal aj vlastník Tatra Mountain Resort a milionár Igor Rattaj, ktorý sa mihol v úlohe lekára ošetrujúceho Štúra.

Je to (trocha) o Štúrovi, je to naše a je to veľkofilm. Dúfajme, že producenti sa nezľaknú, že Audiovizuálny fond bude napriek konsolidácii štedrý a budú nasledovať ďalšie historické filmy.

Aj keď na film o skutočnom Štúrovom príbehu a o jeho zápase o národ si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.

O fiktívnej Adele, ale trocha aj o Štúrovi a slovenských dejinách

Ďalšie články

Magyar: Sme súčasťou Západu, EÚ a NATO. Dav skandoval „Rusi domov!“

Valášek tvrdí, že ceny palív sú na Slovensku dlhodobo najvyššie v rámci EÚ

Diskusia k článku