Kniha Pravoverný o prívržencoch masových hnutí sedí aj na progresivistov

Je rok 2026 a človek by od recenzie knihy čakal, že bude pojednávať o novom titule. No, ako v roku 1951 napísal prístavný robotník a filozof Eric Hoffer, v aktívnych fázach masových hnutí stagnuje nielen umenie, ale aj literatúra a veda. Kníh, ktoré by človeka intelektuálne nadchli, je v ére rozšíreného progresivizmu akosi pomenej.

Zato propagandistických titulov sú plné kníhkupectvá. Kto pre rodinu hľadal knihu pod stromček, mohol naraziť na mnoho podobných noviniek. Z nich vyčnieva počin redaktora denníka Sme Jakuba Fila Slobodné Hlavné. Nevyčnieva však nahor, ako by človek čakal, ale nadol, pretože podlieza všetky latky.

Veď si prečítajte popis knihy: „V Krajine, ktorá sa ešte tvári ako demokracia, vládne autokratický populista, nazývaný jednoducho Premiér. Jeho cieľom je spolu s kumpánmi Ministrom a Masliakom sústrediť všetku moc, zlikvidovať odporcov, rozkradnúť štát s pomocou Strany a nakoniec Krajinu vydať napospas vplyvu východného impéria.“

Už prvý odsek popisu teda predznamenáva veľkú literatúru plnú komplexných postáv. A to ste ešte nečítali ten druhý. V opozícii voči Premiérovi totiž stojí Hlavné Mesto. „Hlavné Mesto, plné liberálnych a pokrokových hlasov, sa stáva terčom nenávistnej kampane. Každá tlačová konferencia sa mení na verejné pranierovanie takzvaných ‘slniečkarov’, ktoré polarizuje spoločnosť až na hranu násilia.“

Literatúra, ktorá bolí. 

Od popisu najnovšieho pupienku na tvári slovenskej knižnej tvorby plynulo prejdime k dielu Američana Erica Hoffera z roku 1951. V Pravovernom (The True Believer) totiž o kreativite v časoch masových hnutí napísal:

„Zasahovanie aktívneho masového hnutia do tvorivého procesu je hlboké a mnohoraké.“ Hnutie podľa neho kreativitu podriaďuje svojmu rozvoju. „Literatúra, umenie a veda musia byť propagandistické a musia byť ‘praktické’,“ dodáva Hoffer.

Autor v tejto súvislosti cituje Konstantina Simonova, ktorý o stalinistickej ére napísal: „Naši spisovatelia musia pochodovať v zovretých šíkoch a ten, kto zíde z cesty natrhať si kvety, je dezertér.“ Smečkár Jakub Filo by si podľa mňa kvety všimol jedine vtedy, keď by v rámci mestských lúk tvorili cennú potravu pre opeľovače, ochladzovali klímu a zvyšovali biodiverzitu.

Samozrejme, porovnanie stalinizmu s progresivizmom pokrivkáva. Hofferova definícia masových hnutí je však taká široká, že sa do nej zmestí všeličo. Najmä preto, že autor masové hnutia nedefinuje. Ako príklady však uvádza nacizmus, komunizmus, nacionalizmus, ale aj kresťanstvo a náboženské či reformné hnutia.

Mimochodom, masové hnutia Hoffer nepovažuje striktne za zlé. Majú svoje výhody, lebo podľa autora sa len vďaka nim dá dosiahnuť významné spoločenské zmeny.

Hoci je Hofferova kniha klasikou, ktorú odporúčal už americký prezident Dwight Eisenhower, nie je teda bez chýb. Nedostatok definícií nie je jediným slabým miestom Pravoverného. Ako autor sám priznáva, aktívne sa v nej venuje zovšeobecňovaniu. Jeho krátke dielo teda máme brať skôr ako podnet k zamysleniu. Nuž, zamyslime sa.

Môže byť progresivizmus masové hnutie, keď mu chýba doktrína či zjavný líder? To je však chybná otázka, lebo progresivizmus (nemýliť si s hnutím Progresívne Slovensko) doktrínu má, no masám je skrytá.

Keďže progresivizmus potrebuje zaujať pomerne široké vrstvy, nemôže navonok prezentovať príliš radikálne ciele. V slovenských pomeroch chce toto hnutie vziať do náručia oravských voličov KDH aj mestské nebinárne študentstvá.

To sa dá dosiahnuť iba tak, že ciele sú skryté a zároveň dostatočne vágne. Túto vágnosť úspešne ilustruje text novej pesničky s názvom Prepojení od slovenskej hudobnej skupiny Para (v ktorej hrá bratislavský primátor).

“My sme tí, čo neboja sa opýtať,
ako lepšie žiť a kadiaľ ísť,
my chceme pokoj, mier
a hlavne lásku.”

Lepší život, mier, láska. Kto by mohol namietať? A potom ďalšia sloha:

“My sme tí, čo chceli uveriť
nechceme iba plávať a na sekeru piť
my chceme slobodu
a hlavne lásku.”