Ako obstáť v občianskej vojne uprostred Západu

Šoah je hebrejské slovo označujúce katastrofálnu skazu a úplnú pohromu. Objavuje sa v Knihe žalmov ako kliatba proti nepriateľom: „Nech ho znenazdania stihne pohroma...“ (Kniha Žalmov 35:8). Používa sa aj v Knihe proroka Sofoniáša a inde na opis skľúčenosti spôsobenej božím súdom a v Knihe prísloví na opis nevyhnutnej skazy spôsobenej správaním bezbožných.

Le Camp des Saints (Tábor svätých), kontroverzný a donedávna neznámy román Jeana Raspaila (česky vyšiel v roku 2019, pozn. red.), je príbehom o shoah. Ako Nathan Pinkoski poznamenal vo svojej recenzii románu Le Camp des Saints („Spiritual Death of the West – Duchovná smrť Západu“, máj 2023), skaza a strata boli spisovateľovým hlavným záujmom. V iných knihách Raspail znázorňoval morálne a duchovné skúsenosti kultúrnej deštrukcie a spustošenia. V románe Tábor svätých znázorňuje niečo iné. Opisuje zložitejší a desivejší osud sebadeštrukcie a dobrovoľnej biedy.

Šoah je tiež biblický pojem používaný na označenie holokaustu. Táto historická udalosť mala na Západ prenikavý vplyv. Podľa môjho názoru však Auschwitz možno chápať ako kondenzovaný symbol mnohých katastrof, ktoré viedli k vzniku koncentračných táborov smrti. V prvých desaťročiach dvadsiateho storočia došlo k bezprecedentnému masakru v zákopoch západného frontu, krvavej revolúcii v Rusku inšpirovanej ideológiou, ktorá vznikla v lone západnej Európy, a k hospodárskej depresii a rozvratu, ktoré vyvolali politické prevraty.

Mnoho premýšľavých a citlivých ľudí túžilo v 30. rokoch 20. storočia po revolúcii. Niektorí podporovali komunizmus, iní sa pridali k fašizmu. Hoci boli tieto voľby odlišné, boli urobené na základe spoločného presvedčenia, že západná civilizácia sa dostala do slepej uličky. V tejto atmosfére revolučného nihilizmu vypukla ďalšia svetová vojna, ktorá bola ešte ničivejšia a krvavejšia ako tá prvá.

Nemci hovorili o svojej porážke v roku 1945 ako o Stunde Null, „hodine nula“. Bol to čas, keď všetko, čo bolo predtým, duchovné aj materiálne, zostalo v troskách. Francúzsko neutrpelo úplný kolaps, ale po oslobodení prešlo bolestivým a často násilným zúčtovaním za vojnovú kolaboráciu a kompromisy. Američania radi považujú druhú svetovú vojnu za našu „dobrú vojnu“, v ktorej sme porazili zlé sily. Nemali by sme však zabúdať na vplyv, ktorý mala vojna na mnohých ľudí. John Rawls bol poznačený svojou návštevou Hirošimy krátko po skončení vojny. Podľa niektorých svedectiev táto skúsenosť zohrala úlohu v jeho strate viery. A, samozrejme, tí, ktorí oslobodili koncentračné tábory, boli svedkami shoah, nielen židovského národa, ale aj svojej vlastnej civilizácie.

Existuje mnoho spôsobov, ako rozprávať príbeh o prebudovaní Západu po roku 1945. Jeden sa zameriava na francúzsky existencializmus, ktorý v 50. rokoch 20. storočia uchvátil predstavivosť mnohých. Dôvod bol jednoduchý: Sartre, Camus a ďalší načrtli, ako existovať v metafyzickom vákuu, vo svete, v ktorom nemožno ctiť žiadne dedičstvo, nemožno veriť žiadnej autorite, nemožno veriť žiadnej pravde. Existencializmus bol neodolateľný, pretože ponúkal cestu vpred, keď bolo všetko diskreditované.

Vplyv existencializmu však bol obmedzený. Život predsa len ide ďalej. Po vojne muži prevzali úlohy vládnutia; obnovili zničené ekonomiky a vdýchli život, aký mohli, do zavedených inštitúcií a tradičných autorít. No ich srdcia v tom neboli. Krátko po skončení vojny Camus s rafinovanou iróniou čerpal z nacistickej rétoriky, aby sformuloval pravdu o stave západnej civilizácie: „Katastrofa je dnes našou spoločnou otčinou.“

Camus so svojou charakteristickou ľudskosťou videl v tomto výroku iskierku nádeje. Mohli sme aspoň prejaviť solidaritu v našej spoločnej skľúčenosti, v našej nedôvere voči nášmu dedičstvu, v našom pocite, že pravdy a autority, v ktoré sme kedysi verili, boli odhalené ako hlinené modly, rozbité historickými udalosťami.

V knihe Return of the Strong Gods (Návrat silných bohov) načrtávam, ako sa nevyhnutný nihilizmus Camusovej formulácie premenil na pozitívny program pre obnovu Západu. Konsenzus otvorenej spoločnosti nadobudol podobu, ktorú sformulovali osobnosti ako Karl Popper a Friedrich Hayek a ktorú potom rozvinuli ďalší. Nechcem však opakovať tieto podrobnosti. Stačí ozrejmiť logiku shoah, ktorá má paradoxne aj svoju šťastnú stránku, nielen smutnú. Podobne ako čaro zla, aj prázdnota má svoje lákadlá.

Jedným z prísľubov úplného zničenia je sloboda. Sartre zdôraznil tento aspekt, keď poznamenal, že vzhľadom na absenciu akýchkoľvek metafyzických právd je na nás, aby sme si vytvorili vlastný zmysel (Popper povedal niečo podobné v diele Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, rovnako ako mnohí iní). So svojou obvyklou karteziánskou nekompromisnosťou Sartre presadzoval antimetafyzickú doktrínu, aby zabezpečil túto slobodu: Existencia predchádza podstate. Ľudská skúsenosť je poddajná a realitu si vytvárame a pretvárame sami. Toto otvorené pole pôsobnosti má politický aj osobný aspekt, preto Sartrov doktrinársky a revolučný marxizmus úplne korešpondoval s jeho existencializmom.

Konsenzus otvorenej spoločnosti nikdy neprijal explicitný nihilizmus. Skôr premenil zničenie a oslabenie dedičstva Západu na požehnanie pluralizmu, inkluzívnosti a mieru. V rukách Isaiaha Berlina sa liberálna cnosť tolerancie stala metafyzickou doktrínou pluralizmu. Hoci sa táto doktrína snaží vyhnúť nihilizmu, prispôsobuje sa realite rozbitého sveta. Staré pravdy, ktoré kedysi vyzerali monolitické, sa rozpadli. Výsledkom, ako dúfali Berlin a iní, by bola spoločnosť, ktorá je viac otvorená a inkluzívna – svet bez hraníc.

Hoci konsenzus otvorenej spoločnosti pôvodne formulovali liberáli a nositelia establishmentu, ktorí dúfali, že položia trvalé základy, mal len málo protilátok na ochranu pred revolúciou. Lídri môžu zaviesť pragmatické obmedzenia – zmeny môžu byť považované za príliš nákladné alebo príliš ťažké na implementáciu. Ale v tieni katastrofy sa revolúcia môže stať neodolateľnou. Revolúcia aspoň hľadá budúcnosť, ktorú môžeme potvrdiť a za ktorú môžeme bojovať.

Nihilizmus tiež sľubuje mier: ak nie je za čo bojovať, nikto nebude bojovať. Raspail pochopil tento aspekt nihilizmu. Všimnite si rozuzlenie románu. Na konci nedochádza k žiadnemu kataklyzmatickému konfliktu. Migranti sa vylodia bez prekážok. Áno, dochádza k násiliu, ale vyskytuje sa na okraji, podobne ako dnešný terorizmus, proti ktorému bojujú zásahové jednotky SWAT a drony v odľahlých regiónoch sveta.

A nesmiem zabudnúť spomenúť prosperitu. Jednou z výhod zrútenia civilizácie je odstránenie prekážok obchodu a inovácií. Bez úcty k dedičstvu sme slobodní považovať všetko za surovinu. V posledných rokoch sa moje uznanie pre Alexandra Kojèveho prehĺbilo. Teraz ho chápem ako človeka, ktorý sa pokúšal teoretizovať stabilný a riadený stav nihilizmu – čo, ak je to náš osud, je lepšie ako nestabilná a rozpadajúca sa verzia, ktorú v súčasnosti vidíme čoraz častejšie.

Pinkoski správne poznamenáva, že Tábor svätých nie je románom o Západe proti ostatným. Je to príbeh o občianskej vojne v rámci Západu. V tejto vojne si Raspail predstavuje rozhodujúci moment. Milión migrantov sa chystá vylodiť vo Francúzsku. V tejto apokalypse je odhalené konečné víťazstvo nihilizmu v srdci povojnového Západu. Kolaps je okamžitý a úplný.

V tomto ohľade Raspail nebol prorokom. Občianska vojna nekončí, práve naopak, začína. Zlyhania konsenzu otvorenej spoločnosti v oblasti ekonomiky, kultúry a zahraničnej politiky sú teraz evidentné. Reakcia známa ako populizmus naberá na sile. Namiesto toho, aby sme boli svedkami apokalypsy, vstupujeme do dlhého boja na konci jednej éry. Moja predstava o konci povojnovej éry je „návrat silných bohov“. Tento fenomén, nech už ho opíšeme akokoľvek, je skutočný. Vlajú vlajky, prebúdza sa vrelá láska k ľuďom a miestam. Znovu sa objavujú staré pravdy. Oživujú sa metafyzické predstavy. V niektorých kruhoch sa opäť presadzuje Božia autorita.

Na záver by som rád poskytol radu. Dúfam, že čitatelia First Things (a Markeru, pozn. red.) budú bojovníkmi v boji proti nihilizmu na Západe. V tomto boji musíme byť patrónmi jedného alebo druhého silného boha. Mali by sme sa však brániť predstave, že naši protivníci sú nevyhnutne úmyselnými nepriateľmi Západu. Niektorí sú. Väčšina z nich je však deťmi smutnej histórie 20. storočia, ktorú zdieľame, aj keď sa snažíme prekonať solidaritu minulého storočia v hanbe.

Ako Raspail tak jasne videl, negácia, najmä sebanegácia, nemôže vytvoriť trvalú otčinu. V rodiacej sa občianskej vojne o budúcnosť Západu sa preto nechajme viesť tým, čo sa drží reality a potvrdzuje ju. Vytvára to totiž solidaritu, ktorá je veľkorysejšia ako Camusovo krehké a zlyhávajúce bratstvo zdieľanej katastrofy.

Text vyšiel v decembrovom čísle mesačníka First Things. Vychádza so súhlasom redakcie, preložil Timotej Dunaj.