O bezmocnosti mocných

Dennodenne je verejnosť informovaná o tom, čo povedal ktorý politik, na čom sa ktorí politici zhodli alebo čo si ktorí politici navzájom vyčítali. Politici ako o preteky usporadúvajú tlačové konferencie, diskutujú v televíznych debatách, poskytujú rozhovory a predvádzajú sa na sociálnych sieťach. Je to situácia, keď sa človek bojí otvoriť chladničku, aby naňho nevyskočil nejaký politik. Dôsledkom tejto permanentnej mediálnej masáže je všeobecne rozšírený dojem, že náš život utvárajú politici, ktorí majú moc niečo presadiť, niečomu zabrániť, niečo garantovať alebo zmariť. Nič z toho však neplatí.

Odozerať politikom z pier, čo s nami bude, je márnosť nad márnosť. Nevedia, čo zajtra povedia, nevedia, čo zajtra urobia, a už vôbec nevedia, čo zajtra bude. Pre politiku je dnes charakteristická bezmocnosť mocných. Politik je nesvojprávnou figúrkou v systéme, ktorý je odolný voči akejkoľvek revízii. V snahe o zvolenie môže politik sľúbiť čokoľvek, ale splniť môže iba to, čo sa už robí a deje. Každý pokus o zmenu je trestaný. Kto sa vzoprie systému, je eliminovaný, takže v politike prežijú iba prispôsobiví a servilní jedinci.

Politici vedú reči o ničom, vyhýbajú sa čomukoľvek konkrétnemu, čo by im v budúcnosti mohlo byť pripomenuté, no zároveň nikdy nehovoria nikdy a vždy si nechávajú pootvorené nejaké zadné dvierka. Z politikov nie je nijaký úžitok. V lepšom prípade sú zbytoční, v horšom škodia. Politika je zdrojom problémov, nie ich riešením. Schopným politikom sa myslí taký, ktorý dobre ovláda technológiu moci, nie človek schopný niečo urobiť pre ľudí. Skúška správnosti? Výsledkom opakovanej voľby menšieho zla je stále ten istý výsledok: menšie zlo.