Nikolaj Petro: Európa o kradnutí vie. Boj Ukrajincov jej dáva čas na vojnové prípravy

Ako sa konflikt na Ukrajine vyostruje a posledné opevnené mestá v Donbase sú evakuované, všeobecný optimizmus z leta týkajúci sa vojenských vyhliadok Ukrajiny takmer úplne vyprchal. Vzhľadom na nedostatok munície pre protivzdušnú obranu – a skutočnosť, že krajiny NATO už nie sú ochotné poskytnúť svoje vlastné zásoby napriek výzvam prezidenta Zelenského – je ukrajinský vzdušný priestor v podstate otvorený. A to v čase, keď sa ruská výroba rakiet dramaticky zvýšila a ukazuje sa, že náročnejšie je brániť sa aj proti novým prúdovým dronom Geran. V dôsledku toho útoky na ukrajinskú vojenskú a dopravnú infraštruktúru oslabujú bojovú schopnosť krajiny. Problémy s pracovnou silou sú naďalej závažné, pričom šéf kancelárie ukrajinského prezidenta Kyrylo Budanov nedávno uviedol, že Ukrajina musí mobilizovať 30-tisíc vojakov mesačne, len aby udržala súčasnú úroveň síl.

Analytici však rýchlo poukázali na to, že vojenská situácia je len jedným z mnohých akútnych problémov, ktorým Ukrajina dnes čelí. Z ekonomického hľadiska nedávne bombardovanie jej čiernomorských prístavov v podstate izolovalo krajinu od mora a zastavilo všetku námornú dopravu, ktorá predstavovala približne 90 percent obchodu a poľnohospodárskeho vývozu krajiny. V kombinácii s pretrvávajúcimi ruskými útokmi na energetickú a inú kľúčovú infraštruktúru teraz hrozí, že ukrajinské hospodárstvo sa ocitne na kolenách práve vtedy, keď krajina vstupuje do pravdepodobne najhoršej zimy vo svojej histórii. Z finančného hľadiska je krajina už dlho závislá od európskej podpory a teraz údajne čelí rozpočtovému schodku vo výške 30 miliárd dolárov, ktorý Európa nedokáže pokryť, čo vyvoláva obavy, že by mohli byť pozastavené sociálne dávky a výplaty vojakom.

Z politického hľadiska sa pretrvávajúce ukrajinské korupčné škandály presunuli priamo do prezidentskej kancelárie a zasiahli niektorých z najbližších poradcov Zelenského – zatiaľ čo medzi obyvateľstvom prebieha čoraz násilnejšia vzbura proti náborovým komandám, ktoré z ulíc odchytávajú mužov na vojenskú službu. Všetky tieto a mnohé ďalšie kritické problémy (úplnejší zoznam tu) vyvolali špekulácie o tom, ako dlho Ukrajina vydrží, kým sa niečo nezlomí, čo by mohlo jej vodcov (okrem iného) prinútiť vyjednať ukončenie vojny podľa ruských podmienok.

Aby som lepšie pochopil povahu nestálej situácie, v ktorej sa Ukrajina momentálne nachádza – a čo to všetko môže znamenať pre jej budúcnosť ako národa –, rozprával som sa s Nikolajom Petrom, profesorom politológie na Univerzite v Rhode Islande. Petro, ktorý od mladosti hovorí plynule po rusky, pôsobil začiatkom 90. rokov ako osobitný poradca pre politiku v Úrade pre záležitosti Sovietskeho zväzu na Ministerstve zahraničných vecí USA v čase, keď sa odohrávali historické udalosti. Odvtedy napísal množstvo prác o ruskej zahraničnej a domácej politike. A od roku 2008 – keď ho Ukrajinská akadémia vied pozvala, aby prišiel prednášať o „víziách budúcnosti“ pre Ukrajinu – sa osobitne zaujíma o ukrajinskú politiku a často sa do krajiny vracia na dlhšie pobyty ako hosťujúci vedecký pracovník. Okrem mnohých článkov a vystúpení nedávno vydal veľmi uznávanú knihu so zaujímavým názvom: The Tragedy of Ukraine: What Classical Greek Tragedy Can Teach Us about Conflict Resolution (Tragédia Ukrajiny: Čo nás klasická grécka tragédia môže naučiť o riešení konfliktov).

Ako vnímajú bežní Ukrajinci vojnové úsilie vzhľadom na všetky závažné problémy, ktorým krajina čelí?

Vieme, že podľa bývalého ministra obrany zaznamenali dva milióny dezertérov alebo prípadov vyhýbania sa odvodu. V súčasnosti je viac ľudí, ktorí dezertovali alebo sa vyhli odvodu, ako tých, ktorí slúžili v ukrajinskej armáde. Taká je situácia medzi vojakmi. Ak by sme sa opýtali občanov – podľa prieskumov, ktoré máme k dispozícii – asi dve tretiny z nich sú v súčasnosti za rokovania o ukončení konfliktu. Medzi vysokopostavenými vojenskými veliteľmi však možno počuť rôzne názory. Niektorí hovoria, že situácia je skutočne beznádejná. Keď sa však pozrieme vyššie, na generálny štáb a veliteľov armád, ide v podstate o politicky menovaných predstaviteľov. Musela by teda nastať mimoriadna katastrofa, aby sa v podstate vzbúrili proti rozhodnutiam politickej elity. Museli by povedať: „Ja ako vojenský veliteľ musím teraz prevziať zodpovednosť za záchranu národa.“ To je v podstate vojenský prevrat – ruská ani ukrajinská armáda však takúto tradíciu nemá. Vyžadovalo by si to tiež úroveň koordinácie, o ktorej si nie som istý, či ju vôbec majú.

A čo najvyšší politickí vodcovia? Mohla by niektorá z týchto strašných kríz spôsobiť, že by prehodnotili zmysel pokračovania v tejto vojne?

Bola by potrebná konkrétna kríza zameraná na kľúčového vodcu, v tomto prípade na Zelenského. Na Ukrajine nie je žiadny iný kľúčový vodca. A muselo by to byť niečo, čo by zmenilo jeho uvažovanie a poskytlo mu východisko. Inými slovami, môžete na niekoho vyvíjať akýkoľvek tlak – ale ak budete používať len bič bez cukru, potom to dotiahne do konca. Podľa toho, ako ho opisujú ľudia, ktorí ho poznajú, je veľmi tvrdohlavý a má o sebe veľmi vysokú mienku. Myslí si, že zvládne akúkoľvek situáciu a obráti ju vo svoj prospech. Také je jeho presvedčenie.

A čo ostatní politickí vodcovia?

Pozrite sa na to z ich perspektívy. Každý, kto zastáva vysokú funkciu, si vo vojnovom čase užíva ten najlepší život. Možno sú ich blízki už v zahraničí. Možno majú dvojité občianstvo. Veľa ich majetku už putuje do zahraničia. A v dôsledku toho ich život nie je životom bežného Ukrajinca vystaveného bombardovaniu. Minulý týždeň Rada schválila zákon, ktorý nariaďuje ochranku pre všetkých vysokopostavených úradníkov, ako aj pre prezidenta a jeho rodinu, a to po zvyšok jeho života. Toto je teda to, na čo myslia.

Na ochranu pred ostatnými Ukrajincami?

Áno, proti akejkoľvek potenciálnej hrozbe. Existuje pochopiteľne potenciálna hrozba spojená s obvinením z vlastizrady – takto by totiž rozhodnutie o kapitulácii či rokovaniach vnímali najradikálnejší nacionalisti.

Ale ako vnímajú skutočné vyhliadky tejto vojny? Nie je to pre Ukrajinu potenciálne existenčná otázka?

Ja si nemyslím, že ide o existenčný konflikt pre Ukrajinu, hoci to tak predkladajú Európanom. Ak sa pozrieme na celkový priebeh vojny zo strany Ruska – najskôr bol nasadený malý počet vojakov pri počiatočnej intervencii. Potom nasledovalo veľmi opatrné a metodické úsilie o rozloženie ukrajinských ozbrojených síl a infraštruktúry – v podstate vojenského aparátu, vybudovaného a podporovaného Západom – pričom sa zároveň snažili udržať civilné obete na čo najnižšej úrovni. To sú jasné náznaky, že Rusom nejde o zničenie Ukrajiny. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, či sa tento prístup mení. V Moskve sú ľudia, ktorí tvrdia, že Rusko nebralo vojnové úsilie dostatočne vážne, pretože nezohľadnilo zámer Európanov v podstate zničiť Rusko.

Nie je ukrajinským vodcom čoraz viac jasné, že neexistuje skutočná cesta k víťazstvu?

Pravdepodobne vedia, že prehrávajú. Ale pozrime sa trochu ďalej – čo vidíme? Ukrajinskou stratégiou vždy bolo vtiahnuť Západ do vojny na plnú silu. Najprv Američanov, keď ešte spolupracovali, a teraz Európanov. A rétorika európskych vodcov túto myšlienku podporuje, že sa do vojny zapoja na plnú silu – ide o existenčnú hrozbu, Rusko musí prehrať, Rusko musí byť rozdelené, aby sa zabránilo opätovnému vzniku takejto hrozby, a tak ďalej. Takže je to všetko tam. A európska pomoc sa poskytuje po kvapkách.

Mnohí ľudia hovoria, že toto „poskytovanie pomoci po kvapkách“ stačí len na to, aby Ukrajina mohla bojovať ďalej, ale nie na to, aby mohla vyhrať. Je to zámerné?

Pozrime sa na to z pohľadu Európy. Prečo je táto pomoc dôležitá? Je dôležitá preto, lebo udržuje ukrajinské politické a vojenské elity verné tejto veci. Nezabúdajte, že ukrajinský boj proti Rusku získava Európe čas na prípravu na jej vlastnú vojnu s Ruskom. Samozrejme, Európa vie, že podstatná časť týchto peňazí – podľa New York Times aspoň 1,2 miliardy dolárov – mizne v korupčných schémach. Práve táto systémová korupcia v skutočnosti umožňuje, aby súčasný systém fungoval tak dobre, ako funguje.

Čo by sa teda stalo – viem, že je to nepravdepodobné, ale hypoteticky – keby sa politická situácia v Európe zmenila a Európa jednoducho prestala podporovať Ukrajinu? A Američania by sa do toho nezapojili? Čo by v takomto scenári urobila Ukrajina?