Čo sa pri 11. septembri nepripomína

Spojené štáty americké boli v roku 2001 na vrchole svojej moci. Krajina bola nespochybniteľným svetovým hegemónom vo všetkých ohľadoch, pričom ekonomickej, vojenskej a tiež kultúrnej moci USA sa nedokázal rovnať žiadny iný štát.

Ekonomika Spojených štátov na začiatku 21. storočia zodpovedala zhruba 32 percentám svetového nominálneho HDP a okolo 22 percentám HDP v parite kúpnej sily. Čína bola stále chudobná, o Indii nehovoriac. Rusko sa po rozvrate 90. rokov ešte len začalo dávať dohromady a jediné, čo mu zabezpečovalo na svetovej scéne relevanciu, bola rozloha a dedičstvo sovietskeho jadrového arzenálu.

Washington medzitým zvyšoval svoj náskok vo vojenských technológiách, ako sú „neviditeľné“ stealth lietadlá, presne navádzané strely či protiraketové systémy. USA dominovali aj kultúrne. Američania zachraňovali Zem vo filmových trhákoch ako Deň nezávislosti (1996) či Armagedon (1998), ktoré zaplnili kiná po celom svete. Amerika bola „cool“ krajinou, ktorú napríklad na Slovensku dokázali naraz obdivovať konzervatívci aj liberáli. 

Iste, Washington už vtedy robil mnohé vážne chyby a čelil oprávnenej kritike. Bombardovanie Srbska v roku 1999 bolo prvým prípadom, keď NATO vykonalo vojenskú výpravu bez mandátu OSN, čo vyvolalo pobúrenie najmä v slovanských a pravoslávnych krajinách (na Slovensku klesla podpora vstupu do NATO na historické minimum). Obzvlášť v moslimskom svete USA čelili kritike pre podporu Izraela v konflikte s Palestínčanmi. Optimizmus však prevládal, všade sa skloňoval globalizmus a jazvy na americkom renomé sa zdali byť zvládnuteľné. Mnohí hovorili, že ak má existovať svetový policajt, je len dobré, ak sú to Američania.

Tento pohľad sa mal čoskoro začať rozpadať. 

V momente, keď lietadlá unesené teroristami Al-Káidy (väčšinovo saudskoarabského pôvodu) narazili 11. septembra 2001 do symbolov americkej ekonomickej a vojenskej moci – Svetového obchodného centra v New Yorku a Pentagónu vo Washingtone, to však ešte nikto netušil.

Práve naopak, celý svet ovládla solidarita s Amerikou. Svetoví lídri a verejnosť reagovali takmer univerzálnym odsúdením útokov a vyjadrením podpory Spojeným štátom. Americké veľvyslanectvá všade po svete obložili kvety, odsúdenie terorizmu neprišlo iba od tradičných amerických spojencov, ale aj od nepriateľských štátov ako Líbya, Kuba či Severná Kórea. Čína a Rusko, teda mocnosti, ktoré sa ešte len mali vrátiť na scénu, Bielemu domu odkázali, že jeho boj proti teroristom podporia.

Prvým zahraničným lídrom, ktorý po útokoch z 11. septembra zavolal Georgeovi W. Bushovi a vyjadril mu podporu, bol ruský prezident Vladimir Putin. Ruský prezident ako jeden z prvých ešte v roku 2000 varoval Američanov pred hrozbou teroristických výcvikových táborov v Afganistane.

Rusko v skutočnosti už dlhšie podporovalo sily Severnej aliancie – úhlavného nepriateľa Talibanu a Al-Káidy. Vodcu Severnej Aliancie, Ahmada Šáha Masúda, zabila Al-Káida 9. septembra 2001. Keď sa tak stalo, Putin zdvihol telefón a iba dva dni pred teroristickými útokmi na dvojičky a Pentagón Bushovi zavolal s varovaním, že „možno sa chystá niečo väčšie“.

Útokom sa zabrániť nepodarilo, no keď Američania chystali odvetu, Moskva zohrala kľúčovú rolu pri sprostredkovaní kontaktu medzi Severnou Alianciou a USA. Kábul napokon padol po tom, ako po americkom bombardovaní Taliban ustúpil pred jednotkami Severnej Aliancie.

Vojenská prítomnosť USA v Afganistane bola z pohľadu medzinárodného práva legitímna. Svet ju prijal jednak ako sebaobrannú reakciu, ktorú garantuje Charta OSN, misia Spojených štátov a ich spojencov dostala tiež podporu Bezpečnostnej rady OSN.

Ktovie, keby sa boli Američania zastavili v Afganistane a po porážke nepriateľa stiahli domov, dnes by sme možno žili v bezpečnejšom a bohatšom svete. 

Washington však namiesto toho začal kopiť chybu za chybou, keď pokračoval v expanzii vojnovej aj geopolitickej. V konečnom dôsledku tak vytvorili svet, ktorý je oveľa viac rozvrátený a v ktorom sú aj USA slabšie a menej rešpektované.

Amerika sa ale v Afganistane nezastavila a tak sa začala veľká transformácia Ameriky aj sveta. 

Vojna v Iraku, ktorá začala v roku 2003 – Kongres ju schválil len rok po útokoch z 11. septembra –, mala byť pokračovaním boja proti teroru, ale stala sa kolosálnou chybou. 

A to nielen pre všetky dnes už dobre známe dôvody: občiansku a sektársku vojnu, státisíce mŕtvych, migračnú vlnu a milióny utečencov, rozpad viacerých blízkovýchodných štátov, podkopanie americkej kredibility s preukázanými lžami o zbraniach hromadného ničenia. Geopoliticky bola vojna sebadeštruktívnym počinom, ktorý Američanom v regióne nijako nepomohol. Zároveň platí, že táto vojna bola prínosom pre spojenecký Izrael a tiež pre nepriateľský Irán. Je to prvý veľký paradox, že tieto dve krajiny, ktoré sú dnes vo vojne, sa stali hlavnými víťazmi Bushovho ťaženia.

Židovský štát sa vďaka invázii zbavil obávaného diktátora, ktorý ešte počas prvej vojny v Perzskom zálive na Izrael odpaľoval rakety Scud. Irán zase stratil geopolitického rivala, ktorý voči nemu v 80. rokoch rozpútal krvavú dobyvačnú vojnu, pričom v Iraku získala väčšinu dovtedy utláčaná šiítska časť obyvateľstva naklonená Iráncom.

Tabu o tom, aká inštrumentálna bola proizraelská loby pri vytváraní zámienok na vojnu v Iraku, prelomili v roku 2007 svojou knihou Izraelská lobby a americká zahraniční politika akademici John Mearsheimer a Stephen Walt. Dnes, keď je rola Izraela ako hýbateľa vstupu do vojny evidentná pri konflikte s Iránom, sa už o vplyve loby aj na vojnu v Iraku hovorí oveľa otvorenejšie.

Pozoruhodná je však aj rola Iránu. Teherán inváziu do Iraku oficiálne odsúdil, mal na to dobrý dôvod, keďže George W. Bush ho už v roku 2002 zaradil do takzvanej osi zla po boku Iraku a Severnej Kórey. Za zatvorenými dverami však mnohí iránski predstavitelia pád nenávideného Saddáma Husajna privítali ako unikátnu príležitosť.

Všeobecne sa predpokladá, že iránskym agentom bol Ahmed Čalábi, kľúčový iracký exilový politik, ktorého Američania po ovládnutí Iraku posadili do dôležitých pozícií v prechodnej vláde. Šiítsky moslim Čalábi spravodajským službám USA klamal o zbraniach hromadného ničenia v Iraku a prepojeniach Al-Káidy na Saddámov režim. Americkí predstavitelia a tajné služby pritom postupne nadobudli presvedčenie, že pracuje pre Iráncov.

Pokiaľ bol Čalábi iránskym agentom, čo je veľmi pravdepodobné, bol jedným z mnohých šiítskych Iračanov s proiránskym nastavením. Aká škodlivá iracká vojna bola pre americké záujmy sa ukazuje aj dnes, keď sa Irán proti útokom USA bráni odvetnými údermi šiítskych milícií v Iraku.

Veľkým paradoxom vojny proti terorizmu je, že člen „osi zla“ – Irán – bol síce nechcene, ale predsa len po invázii Iraku odmenený. Krajina, ktorá bola donedávna jeho úhlavným nepriateľom, sa stala Iránu nakloneným štátom.

Naopak, európski spojenci Ameriky boli potrestaní migračnou krízou, pri ktorej bol Irak prvotnou príčinou.

Spojencom USA na začiatku vojny proti terorizmu bolo aj Rusko, ktoré tiež skončilo potrestané. Geopolitická expanzia USA, ktorú odštartoval 11. september, nemala len podobu vojen – v Iraku, v Líbyi či Sýrii. Pokojnejšou formou prebiehala transformácia v Európe, kde sa súčasne rozširovalo NATO. Rusko od začiatku kritizovalo prijímanie nových členov s tým, že červenými líniami sú Ukrajina a južný Kaukaz. Obavy Moskvy z rozširovania NATO však boli vo Washingtone zmietnuté ako neodôvodnené a návrhy na novú európsku bezpečnostnú architektúru bez vojenských blokov odignorované ako škodlivé.

Aj to prispelo k tomu, že po 25 rokoch od útokov z 11. septembra sa bojuje už aj v Európe. Navyše, Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea smerujú k spojenectvu, ktoré nikdy nemuselo existovať.

Pritom aj konflikt na Blízkom východe sa americkou vinou rozhorel nanovo a intenzívnejšie. Vojna s Iránom sa síce bude hodnotiť od konca, no aj tí najväčší podporovatelia vojny v Iraku ako neokonzervatívec Robert Kagan veštia bezprecedentnú historickú porážku pre Washington.

Úpadok moci USA medzitým možno pozorovať na záberoch do tla zničených amerických základní na Blízkom východe. Alebo pri pohľade na zúboženú zhrdzavenú lietadlovú loď USS Lincoln, ktorá bola nasadená do vojny s Iránom. Plavidlo na mori strávilo 260 dní bez prestávky, pričom jeho žalostný stav zrejme súvisí so zničením americkej námornej základne v Bahrajne.

A potom je tu ešte tretí veľký paradox.

Američanom už neprekáža, že Taliban opäť ovláda Afganistan, z ktorého v roku 2021 zahanbujúco utiekli. Ani to, že prezidentom Sýrie je bývalý člen Al-Káidy a medzinárodne hľadaný terorista Ahmad Šara, ktorého po novom víta v Bielom dome prezident Donald Trump.

A až posledné roky začali Američania riešiť, ako ďaleko zašiel bezpečnostný aparát a takzvaný intelligence-state, čiže byrokraticko-odpočúvací kolos, ktorý obmedzuje americké slobody doma. Zvolenie Trumpa vyvolávalo očakávania, že sa niečo musí zmeniť. Zmeny sú však malé, rozpačité, respektíve viaceré riziká len vzrástli. 

Výsledky americkej zahraničnej politiky sú tak 25 rokov po útokoch z 11. septembra tragické. Bumerang sa vrátil. Je otázkou pre historikov, či ešte nejaká iná mocnosť dokázala premárniť toľko dobrej vôle a tak veľa vplyvu v tak krátkom čase.