Goya. Človek a jeho tieň

„Nemaľujem vás takou, aká ste, ale ako vás vidím vo svojich snoch,“ zašomral na pripomienky dámy k práve dokončovanému portrétu. Po prekonaní ťažkej choroby tretím rokom nepočul, na slovo bol skúpy. Možno preto malo váhu, zvláštnu silu, ktorá brala argumenty a viedla k odmlke. Tak ako v ďalší horúci podvečer, keď zapadajúce slnko lenivo osvetľovalo honosnú miestnosť, cez poroztvárané okná prenikala vôňa jazmínu, vonku šumela fontána a pri záhradnom jazierku kŕkali nezbedné žabky. Tridsaťtri ročná María del Pilar Teresa sa pozorne zahľadela na svoju podobizeň. Veru, nepôjde o ďalší portrét v poradí, lebo tento sa bude líšiť od všetkých predošlých.  

Trinásta vojvodkyňa z Alby sa po ovdovení stala nielen najbohatšou ženou v Španielsku. Spolu s ohromnými majetkami získala päťdesiatšesť šľachtických titulov a jej jedinou rivalkou zostala len – kráľovná. S manželkou Karola IV., Máriou Lujzou Parmskou sa neznášali otvorene. Vzájomnú nevraživosť akoby hrotila ešte aj doba, keď francúzska revolúcia otriasala španielskou monarchiou, viedla k vojnám, ústila k napoleonskej okupácii a následnému boju o nezávislosť. Pokým krajina chudobnela a za hranicami narážala na zosmiešňovanie, rivalky si nechávali dovážať baly exkluzívneho tovaru z parížskych módnych salónov, aby sa popýšili, vzbudili obdiv, diktovali módne trendy, tromfli jedna druhú. Raz vec zašla priďaleko. Vojvodkyňa podplatila komorné, krajčírkam prikázala skopírovať model určený pre kráľovnú a poobliekala doň vystrašené slúžky, ktoré potom so sklonenou hlavou vynášali nočníky. O prchkej povahe vojvodkyne vedeli svoje, veď si aj šepkali, že keď sa blíži po chodbe, všetci húfne vyskakujú z okien.

Ale v tejto chvíli krásna vojvodkyňa poslušne stojí, ani sa nepohne. Biele šifónové šaty, pás zvýraznený červeným hodvábom, červená mašľa, červené korále, v čiernych kučeravých vlasoch pripnutá červená caramba. Pôvodne výstrelok, teraz už doplnok do módy vniesla jedna madridská herečka. Vrtká, šibalská, trúfalá až drzá, a hlavne zbožňovaná. Zo šatníka vyťahovala extravagantné kúsky jeden za druhým, nosila ich s ľahkosťou aj spolu s mašľami vo vlasoch, ktoré niekedy ešte nechávala prizdobiť kamienkami. Prvky frivolného štýlu sa ujali vo vysokej spoločnosti, veď koľko sa len Francisco José de Goya y Lucientes naportrétoval dám s carambou. 

Z tohto symbolu ženskej malichernosti mu bývalo smiešne až ho to podchvíľou ťahalo k satire. V cykle grafických listov Caprichos nájdeme zobrazenú starenu, ktorá sebaklamu verí viac ako vlastnému obrazu v zrkadle. Sedí pred zrkadlom, skúša si novú carambu, pokým za chrbtom jej stojí slúžka a dvaja falošní obdivovatelia s úškrnom na tvári. „Až do smrti,“ popisuje Goya výjav so známymi ľudskými vlastnosťami, no v kritike zarúbal oveľa vyššie.

Na španielskom dvore za Karola IV. sa preháňali architekti, hudobníci, básnici, sochári, maliari, a v tejto trme-vrme prebiehal urputný zápas o jeho priazeň. Goya dobre vedel, že každý krok smerom k trónu stojí viac ako všetky jeho obrazy, a vedel aj to, že rovnako ako talent je dôležitá aj opatrnosť. Keď získal post kráľovho dvorného portrétistu, otvorili sa mu dvere tam, kde sa rodili intrigy. Kráčal po mramorom vydláždených chodbách paláca El Escorial a cítil, že v každom kúte je nastražená pasca, za každým rohom číha neprajník. 

Ale nebál sa. Možno aj preto, že nebol zázračným dieťaťom, ako tretí potomok remeselníka obrazmi neudivoval, a všetko svoje umelecké majstrovstvo musel vypracovať ťah po ťahu. Trvalo to roky a výsledkom bola kariéra úspešného komerčného maliara. Zákazky sa hrnuli, pozícia na dvore pevnela, uznanie omamovalo. Sedem vojvodov malo výsadu nesnímať klobúk pred panovníkom, ôsmym človekom s týmto privilégiom bol Goya bez šľachtického titulu. Obrázky s cyklu Caprichos ho mohli stáť život, no inkvizícia dala ruky od neho preč. Žil si teda komfortne, ale ten iritujúci nepokoj stále neutíchal. Svrbel ho až pálil a jeho pach sa miešal s pachom agresívnych farieb až mával pocit, že musí ujsť. Aj ušiel. Maľoval tváre zbrázdené vráskami, zvečňoval výrazy s vtepanou únavou z vládnutia, za svetla upieral zrak do tmy a spolu s človekom začal maľovať aj jeho tieň.