August '68 ako nedorozumenie

Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 je po polstoročí prirodzene zaviata nánosom účelových dezinterpretácií. Pri histórii, čiže obzeraní sa za minulosťou, nikdy nejde o nezištnú snahu nájsť pravdu a poučiť sa z nej. Z histórie sa účelovo berie, čo sa práve hodí, a nehodiace sa škrtá či zamlčuje. 

Dnešným propagandistom sa okupácia hodí ako alibi pre všeobecnú rusofóbiu a kontext vtedajšej tragédie neriešia. Dôvod je zrejmý. Keby sa držali historickej pravdy, nemohli by augustom ‘68 strašiť pred spaním deti ani ich rodičov.

Pre generácie, ktoré prežili druhú svetovú vojnu, Víťazný február, päťdesiate roky a následne uvoľnenú atmosféru šesťdesiatych rokov, bol august 1968 predovšetkým tragickým nedorozumením. Jedno z hesiel, spontánne napísaných v pražských uliciach, znelo: „Lenine, probuď se, Brežněv se zbláznil.“ To, čo československá verejnosť vnímala ako revitalizáciu socializmu, obrodný proces, vyhodnotili Sovieti a s nimi aj ich satelity s výnimkou Juhoslávie a Rumunska ako kontrarevolúciu.

Dopyt po zmene režimu na kapitalistický bol v Československu marginálny aj v novembri ‘89. V auguste ‘68 bol prakticky nulový. Okupanti, predovšetkým teda Sovieti (čiže Ukrajinci a tiež Rusi), nám nevnútili socializmus, nieto ešte komunizmus. Vnútili nám socializmus bez ľudskej tváre. Byrokraticky fungujúci, ale dogmatický a nevkusný. A zaviedli nad ním prostredníctvom tunajších kolaborantov dohľad.