Ferdinand Ďurčanský a jeho kontakty s Banderom

Obnovením Československa a jeho zaradením do sovietskej sféry vplyvu ako aj stratou štátnej samostatnosti Slovenska po skončení druhej svetovej vojny vzniká v slovenských dejinách nový fenomén známy ako slovenský politický exil. Jeho súčasťou boli v prvom rade exponovaní predstavitelia Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktorí nesúhlasili s jej zánikom a v exile chceli pracovať za obnovenie štátnej samostatnosti Slovenska. Jedným z najprominentnejších bol Ferdinand Ďurčanský, v rokoch 1939 – 1940 minister vnútra a zahraničných vecí, ktorého okrúhle výročie narodenia si onedlho pripomenieme.

Po odchode do exilu na jar 1945 Ďurčanský istý čas strávil spolu s evakuovanou slovenskou vládou Štefana Tisa v benediktínskom kláštore v Kremsmünstri. Odtiaľ odišiel do francúzskej okupačnej zóny v Tirolsku. Správne totiž predpokladal, že Francúzi nebudú bývalých nemeckých spojencov vydávať späť do materských štátov, v ktorých ich zväčša čakal súdny proces. V lete 1945 prešiel peši cez Alpy do Spojencami spravovaného Talianska. Tu sa mu priam dobrodružne darilo unikať pred československými repatriačnými dôstojníkmi. Československá vláda sa intenzívne usilovala o jeho vydanie a v septembri 1946 dosiahla jeho zápis na zoznam vojnových zločincov, čo malo tento proces podstatne uľahčiť.

Po vynesení rozsudku smrti retribučným súdom dňa 15. apríla 1947 sa jeho ďalšie zotrvanie v Taliansku stalo neúnosným, preto odplával spolu s rodinou do Argentíny. Jej vtedajšia protikomunistická vláda generála Peróna bývalých spojencov nacistického Nemecka nevydávala. Argentína však predstavovala v exilovom živote Ďurčanského len dočasnú zastávku, preto sa na jar 1952 vrátil späť do Európy, aby sa trvalo usadil v Západnom Nemecku v blízkosti Mníchova. Tu pokračuje v čulej exilovej činnosti, vydáva časopis Slovák v slobodnom svete, buduje rozvetvenú sieť pobočiek Slovenského oslobodzovacieho výboru, navštevuje utečenecké tábory, kde získava stúpencov s cieľom zapojenia sa do protikomunistického odboja, získava kontakty na bonnské vládne miesta, inonárodné exilové organizácie, sudeto- a karpatskonemecké spolky, a angažuje sa aj na poli vedy, historického výskumu a publicistiky. Úzko spolupracuje s Antiboľševickým blokom národov pod vedením ukrajinských banderovcov a v roku 1954 je zvolený do funkcie predsedu Rady národov.

Antiboľševický blok národov bol ustanovený 16. apríla 1946 a programovo spájal protikomunistické exily zo Sovietskeho zväzu a stredovýchodnej Európy v spoločnom zápase proti komunizmu. Zameriaval sa na územnú dezintegráciu ZSSR pomocou neruských, nacionalistických hnutí v zmysle tzv. prometeizmu. Nešlo mu však len o zánik Sovietskeho zväzu, ale aj o zničenie tradičného ruského imperializmu a ruského štátu ako takého. Ostro sa preto vymedzoval proti akejkoľvek forme únie alebo konfederácie s Ruskom a odmietal akýkoľvek režim Ruska, či už boľševický, republikánsky alebo monarchistický. Podľa programu prezentovanom generálnemu tajomníkovi OSN v decembri 1948 pri príležitosti prijatia Charty ľudských práv trval na rozbití a rozkúskovaní jeho územia na množstvo nových štátov. Združoval nielen exilové reprezentácie národov spoza železnej opony, ale aj ich povstalecké armády – v niektorých prípadoch zodpovedné za závažné zločiny proti ľudskosti (medzi najznámejšie patrí Volynský masaker) a stigmatizované spoluprácou s nacistickým Nemeckom. Organizácia uznávala právo národov na samourčenie, odvolávala sa na Atlantickú Chartu a Chartu OSN, a stavala sa tak aj za samourčovacie právo Slovákov. V tomto zmysle sa na jej pôde každoročne pripomínal vznik Slovenského štátu v marci 1939. Stepan Bandera, predseda Organizácie ukrajinských nacionalistov, v marci 1954 poslal Ďurčanskému vlastnoručne podpísaný list pri príležitosti jeho osláv.