Ako ignorujeme dve Ukrajiny v jednej

Ľudia, ktorí principiálne spochybňujú ukrajinský národ a jeho štátnosť, nemajú politický význam. V skutočnosti je ich veľmi málo. Preto boj proti nim, ktorý tá progresívnejšia časť našej spoločnosti predstiera, je len politická hra. Samozrejme, že ukrajinský národ existuje a samozrejme, že jeho štát má existovať.

Problém Ukrajincov je v niečo inom. 

V tom, ako keby sa v ukrajinskom národe vyskytovali dva rôzne národy politické. A problémy vojny na Ukrajine sú spôsobené okrem iného aj tým, že táto rozpoltenosť je popieraná. Popieranie sa vyskytuje aj v Rusku, aj na samotnej Ukrajine a najmä na Západe.

Začnime protichodným odkazom dvoch ukrajinských hajtmanov. 

Hetmanát ukrajinských kozákov bol vnútrozemský útvar, ktorý sa rozprestieral na východ od Haliče, na severe susedil s ruským cárstvom, na juhu s krymským chanátom. Bol východnou súčasťou Poľsko-litovskej únie. V polovici 17. storočia sa hajtman Bohdan Chmeľnyckyj dostal do konfliktu s poľskou šľachtou. Jeho povstanie viedlo k rozchodu s Poľsko-litovskou úniou. V roku 1648 Chmeľnyckyj napísal list cárovi Alexejovi Romanovovi s prosbou, aby cár zobral kozákov pod ochranu. Definitívne sa tak stalo v roku 1654, keď v Perejaslave kozácka rada na Chmeľnyckého návrh za prítomnosti ruského vyslanca Buturlina rozhodla o odovzdaní sa do cárovej zvrchovanosti. Tým začal spoločný rusko-ukrajinský príbeh.

O pol storočia neskôr vyslal do budúcnosti hajtman Ivan Mazepa, nespokojný s vládou cára Petra Veľkého, opačný odkaz. Mazepa sa spojil so švédskym kráľom Karolom XII. proti Petrovi. Peter ich však porazil v roku 1709 v bitke pri Poltave. Mazepa zomrel v exile v Osmanskej ríši. Potom pokračoval príbeh ukrajinských kozákov v ruskom cárstve naďalej.

Pochopiteľne, podporovatelia spolupráce s Ruskom v modernej dobe sa zaštiťovali Chmeľnyckým a Perejaslavskou radou, pre tých, čo sa držia hesla „Preč od Ruska“, bol hrdinom Mazepa.  

Koncom 18. storočia Ruské impérium za Kataríny II. zmocnelo natoľko, že uspelo v zápase s Osmanskou ríšou a Krymským chanátom a víťazilo v pozemných i námorných bitkách pod vedením úspešných generálov či admirálov ako Suvorov, Potemkin, Ušakov a ďalší. Víťazstvo nad Osmanskou ríšou a následné zaujatie juhu dnešnej Ukrajiny vyústilo do odchodu časti turecko-tatárskeho a islamského etnika a príchodu ruských a iných osídlencov a do budovania nových miest, najmä prístavov na pobreží Čierneho mora. Hlavným budovateľom bol knieža Potemkin. Preto tieto nové mestá ako Odesa, Sevastopoľ a iné získali viac ruský charakter.

V pozemných bitkách pomáhali ruským vojskám aj ukrajinskí kozáci. Paradoxne tým prispeli aj k tomu, že čiernomorské pobrežie neskoršej Ukrajiny bolo do značnej miery ruským.     

Začiatkom roku 1914 bývalý minister vnútra gróf Peter Durnovo napísal memorandum cárovi Mikulášovi II. Písal v ňom, že pre Rusko je nebezpečné, aby sa zaplietlo do nadchádzajúcej veľkej vojny. A v súvislosti s tým, že vojny menia hranice, Durnovo varoval cára pred tým, aby Rusko prípadne anektovalo Halič (Galizien). Väčšina súčasnej Ukrajiny bola súčasťou ruského impéria, ale Halič patrila do rakúskej časti Rakúsko-Uhorska.

Durnovo písal: „Je pre nás úplne nevýhodné pripojiť k našej vlasti región, ktorý s ňou stratil akékoľvek živé spojenie.“ 

Durnovo sa obával ukrajinského separatizmu, ktorý existoval aj v tej časti Ukrajiny, ktorá patrila Rusku a ktorú nazýva Maloruskom, ale hrozbu nepovažoval za príliš veľkú. Pripojenie Haliče by však tú hrozbu podľa neho zvýšilo.

Inak, Durnovo nazýval separatistické hnutie na Rusku patriacej časti Ukrajiny „mazepovským“ hnutím.

Memorandum bolo také prorocké, že podaktorí spochybňujú jeho autenticitu, ale žiadne dôkazy o falzifikácii neboli predložené.

Vývoj po prvej svetovej vojne potvrdzoval predpovede Petra Durnovo. Impériá sa rúcali a vznik ukrajinského štátu bol na spadnutie. Aj vznikol. Paradox je, že tie štáty vznikli rovno dva.

Na troskách Rakúsko-Uhorska, na území Haliče a Bukoviny vznikla v novembri 1918 Západoukrajinská ľudová republika (ZUNR) s hlavným mestom v Ľvove. Nezískala medzinárodné uznanie, vydržala do júla 1919, kedy jej územie s podporou víťazných mocností Dohody obsadilo Poľsko.

Na východ od ZUNR vznikla podstatne väčšia Ukrajinská ľudová republika (UNR). Vyhlásila ju Ústredná rada v Kyjeve. Rozdiel oproti ZUNR bol i v tom, že nešlo o vyhlásenie úplnej samostatnosti. Po februárovej revolúcii v Rusku, kedy sa k moci dostala Dočasná vláda, postupne Ústredná rada prijala štyri vyhlásenia (univerzály) k ukrajinskej zvrchovanosti. Prvé tri de facto žiadali ukrajinskú autonómiu v rámci Ruska. Až potom, čo došlo v novembri 1917 k boľševickému prevratu v Rusku, Ústredná rada v januári 1918 vyhlásila úplnú samostatnosť. Oba štáty sa zjednotili v januári 1919. Bol to však formálny, nie reálny akt.

Zvyšok poznáme. Oba štáty zanikli, ZUNR úplne a zhruba na území UNR po víťazstve boľševikov vznikla Ukrajinská sovietska socialistická republika ako súčasť Sovietskeho zväzu. Ešte než sa tak stalo, hlava UNR Simon Petľura v zúfalej situácii obetoval územie ZUNR Poliakom, aby získal ich podporu v boji proti boľševikom. Vzbudilo to na Haliči veľké pobúrenie, no i tak to UNR nezachránilo. V istom zmysle to však symbolizuje vnútorné rozdelenie Ukrajincov. 

To znamená, že opäť Ukrajinci žili na svojom území v rôznych štátoch.

V prvých pokusoch o ukrajinskú štátnosť sme videli rozdiel medzi haličskými Ukrajincami, ktorí nemali s Rusmi nič spoločné, a maloruskými Ukrajincami, ktorí úplnú samostatnosť nežiadali. K rozdeľujúcemu faktoru pokračovania života v rôznych štátoch sa po prvej svetovej vojne pridal ešte ďalší faktor, schopný prehĺbiť rozdelenie. Na Haliči vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov OUN.

ZUNR bola za svojho krátkeho jestvovania multietnickým štátom, v ktorom Ukrajinci tvorili 60 percent obyvateľstva a tí ostatní, najmä Poliaci; vznik ZUNR nie všetci vítali. OUN bola založená na extrémne nacionalistickom princípe a mala sklon k násiliu. Zodpovedalo to ideológii integrálneho nacionalizmu Dmytra Doncova, ktorý hlásal, že Ukrajina má byť „dobyvateľským národom“. Ideálom OUN, najmä za neskoršieho vedenia Stepana Banderu, bol etnicky čistý ukrajinský štát. Tá myšlienka sa dala pozorovať počas Volynského masakru, ktorý rozpútala Ukrajinská povstalecká armáda, vojenské krídlo OUN v rokoch 1943 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ 44. OUN bola protipoľská a tiež protisovietska a protiruská.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu Hitlerom bojovali mnohí západní Ukrajinci v nemeckých jednotkách v Sovietskom zväze, napríklad v divízii SS-Galizien. Oslavné pripomínanie týchto udalostí jednými Ukrajincami (napríklad Haličanmi) sa dnes stretáva s neporozumením zo strany iných (maloruských) Ukrajincov.  

Nevieme, či Stalin poznal memorandum Petra Durnovo. V každom prípade sa ním neriadil a po druhej svetovej vojne so súhlasom Spojencov začlenil Halič do sovietskej Ukrajiny. Tak sa v sovietskej Ukrajine spoločne ocitli i „banderovci“ i „mazepovci“.  

Možno sa domnievať, že nebyť boľševickej revolúcie roku 1917, k ukrajinskej štátnosti by bolo došlo oveľa skôr ako v roku 1991. Dvadsiate storočie bolo storočím rozpadu impérií a vzniku národných štátov.

Komunistická strana na strane jednej premenila cárske Rusko na federáciu národných republík, vrátane tej ukrajinskej. Na strane druhej totalitná moc neumožňovala ani len pomyslieť na osamostatnenie. Vo vzťahu k Ukrajine sovietska moc, napríklad vo vzťahu k jazyku, striedala obdobia ukrajinizácie s obdobiami rusifikácie.

Akonáhle sa však opustil totalitný princíp a umožnila sa slobodná diskusia, „glasnosť“, tak sa už diskutovalo o všetkom, aj o samostatnosti. Ten proces začal Rus Gorbačov v roku 1985. Do konca ho doviedol ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý mal najväčšiu zásluhu na porážke prevratu, o ktorý sa pokúsili sovietski starokomunisti v auguste 1991. V tom čase si už mnohé zväzové republiky vrátane Ruska zriadili funkcie prezidenta.

Sme zvyknutí, nie vždy správne, dávať rovnosť medzi sovietske a ruské. V augustových dňoch roku 1991 však proti sebe stáli sovietske heslá pučistov a tradičné ruské trikolóry v rukách demonštrantov podporujúcich Jeľcina. Jeľcin bol potom v decembri motorom zrušenia Sovietskeho zväzu.

Ukrajinský parlament (vtedajší Najvyšší soviet) schválil Deklaráciu o štátnej zvrchovanosti Ukrajiny 16. júla 1990. Inicioval ho disident a politický väzeň zo sovietskych čias Vjačeslav Čornovil. V rokoch 1989 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ 1990 tak robili i iné zväzové republiky a neznamenalo to ešte vystúpenie zo Sovietskeho zväzu a samostatnosť.

V marci 1991 Michail Gorbačov vyhlásil celosovietske referendum s otázkou: „Považujete za nevyhnutné zachovať Sovietsky zväz ako obnovenú federáciu vzájomne si rovných zvrchovaných republík, v ktorej budú plne garantované ľudské práva a slobody všetkých národností?“ Na Ukrajine 70,5 percenta voličov odpovedalo Áno.

Na Ukrajine však pribudla i druhá otázka. Postaral sa o to vysoký funkcionár ukrajinskej komunistickej strany, predseda Najvyššieho sovietu Ukrajiny Leonid Kravčuk, ktorý nedávno otočil kabát a z internacionalistu sa stal komunista národný. Presadil hlasovanie o otázke, či Ukrajina má byť súčasťou Sovietskeho zväzu na základe Deklarácie o štátnej zvrchovanosti Ukrajiny. Kladne odpovedalo 80,2 percenta voličov.

Aby toho nebolo dosť, v troch oblastiach historickej Haliče, Ľvovskej, Ivanofrankovskej a Ternopilskej, miestne úrady zaradili do referenda aj tretiu otázku, či voliči sú za úplnú samostatnosť Ukrajiny. Áno odpovedalo 88 percent voličov. Túto otázku presadili miestni poslanci hnutia Ruch Vjačeslava Čornovila. 

Všimnime si drastický rozdiel medzi voličmi na západe na Haliči a voličmi napríklad na strede a juhovýchode Ukrajiny. Z tých prvých odpovedalo Áno menej ako 20 percent. Z tých druhých kladne odpovedalo spravidla viac ako 80 percent. Bolo vidno dve Ukrajiny.

Neúspešný prevrat v auguste veci rýchlo posunul dopredu. Počas prevratu Leonid Kravčuk urýchlene inicioval vyhlásenie ukrajinského Najvyššieho sovietu o úplnej nezávislosti Ukrajiny. V praxi sa to neuskutočnilo hneď, avšak podiel Jeľcina na porážke pučistov posilnil Jeľcinovo postavenie a bolo vidno, že k samostatnosti smeruje i samotné Rusko. Kravčuk sa síce obával Jeľcinovho antikomunizmu, ale našli spoločnú reč ohľadne rozpustenia Sovietskeho zväzu, čo v decembri aj urobili.

Krátko predtým ešte Kravčuk na Ukrajine 1. decembra 1991 usporiadal referendum, v ktorom si nechal potvrdiť vyhlásenie ukrajinskej nezávislosti z 24. augusta. Účasť na referende bola 84 percent a zo zúčastnených voličov 92 percent povedalo nezávislosti „Áno“.

Vo všetkých oblastiach Ukrajiny s výnimkou Krymu sa absolútna väčšina vyjadrila za nezávislosť. Na Kryme nižšia účasť aj nižšie percento súhlasu spôsobili, že s nezávislosťou súhlasila len asi tretina voličov.

V hlasovaní za nezávislosť sa spojili rôzne skupiny. Radikálni podporovatelia odkazu Banderu a OUN z Haliče, latentní „mazepovci“, antikomunisti z Ruchu, „červení“ (komunistickí) riaditelia štátnych podnikov, tešiaci sa na privatizáciu, do ktorej im nebude hovoriť Moskva. Aj nomenklatúrne komunistické kádre obávajúce sa antikomunizmu Jeľcinovho typu. A jednoducho i tí, čo videli, že k samostatnosti smerujú i iní, najmä Rusko.

Leonid Kravčuk zároveň na deň referenda zorganizoval i prezidentské voľby a bol v nich zvolený za prezidenta Ukrajiny. Ďaleko za sebou zanechal Vjačeslava Čornovila, ktorý získal trikrát menej hlasov ako Kravčuk. To, že eloživotný kariérny komunista hravo porazil antikomunistu a ukrajinského vlastenca, ktorý bol roky väzňom sovietskeho režimu, bolo pozoruhodné. Čornovil zomrel pri autonehode v roku 1999. Možno povedať, že v ukrajinskej politike chýbal. V prezidentských voľbách som si želal jeho víťazstvo. Bol ukrajinský vlastenec, ale nebol šovinista. 

Pár dní po referende a voľbách šiel Kravčuk do Bielovežského pralesa na stretnutie s Jeľcinom a Bielorusom Šuškevičom. Na rozpustenie Sovietskeho zväzu Jeľcin naozaj nemusel Kravčuka dlho nahovárať.

Rôzne názory na samostatnosť nie sú jediným dôvodom na úvahy o rozdielnosti dvoch Ukrajín. Tá rozdielnosť je viditeľná aj potom, čo je Ukrajina už tretinu storočia samostatná. Rozdiely sú v pohľade na mnohé súčasné politické názory.

Rozdiely sú v chápaní spoločných dejín s Ruskom. Pri 300. výročí bitky pri Poltave sa v roku 2009 robil prieskum, na ktorej strane by respondenti stáli. Na západe Ukrajiny 41 percent odpovedalo, že by boli s Mazepom proti Petrovi Veľkému. Na juhu a východe takto odpovedalo iba 7,1 percenta. 

V období pred udalosťami roku 2014 bola podpora pre členstvo v NATO medzi Ukrajincami celoštátne dlhodobo na úrovni zhruba 20 percent. Regionálne rozdiely boli obrovské. Na západe to bolo asi 40 percent, smerom na juh a východ to klesalo a na Kryme a Donbase to nebolo ani 5 percent.  

Pre priaznivcov prevratu na Majdane v roku 2014 bolo pravicovo-extrémistické zoskupenie Pravý sektor akceptovateľné. Podľa prieskumu z apríla 2014 pre dve tretiny obyvateľov Donbasu bol Pravý sektor „významným vojenským zoskupením, ktoré je politicky vplyvné a predstavuje hrozbu pre občanov a národnú jednotu“.

Prieskum zo septembra 2014 kládol otázku, či je Rusko zodpovedné za krviprelievanie na Donbase. Na samotnom Donbase odpovedalo „Áno“ iba 19,1 percenta respondentov, zatiaľ čo 62,8 percenta odpovedalo „Nie“. Naopak, na západe Ukrajiny 81,6 percenta odpovedalo „Áno“ a 15,8 percenta „Nie“.

Zaujímavý bol prieskum kyjevského inštitútu KIIS v roku 2012, ktorý kládol respondentom ostro položenú otázku, či by počas II. svetovej vojny podporovali Červenú armádu alebo Ukrajinskú povstaleckú armádu UPA. Celoštátne 75 percent by podporilo Červenú armádu, 8 percent UPA. Na Haliči by však UPA podporilo 63 percent, na Volyni 17 percent, v Kyjeve 6 percent a na juhovýchode (Odesa, Krym, Donbas ...) 1 percento.

Šokujúce rozdielnosti medzi politickými kultúrami dvoch geografických častí Ukrajiny si musí všimnúť každý človek so záujmom a otvorenými očami, ale v našom priestore Západu sa to neodporúča hovoriť. Je to vraj „proruský naratív“. Preferuje sa obraz Ukrajiny s homogénnou politickou kultúrou, ktorá, samozrejme, neexistovala. Skutočná diverzifikovaná realita sa ignoruje.

Pritom v slabšej chvíli sú schopní skutočnosť pomenovať aj politici Ukrajiny. Prvý prezident samostatnej Ukrajiny Leonid Kravčuk povedal: „Ukrajina obsahuje tri malé Ukrajiny: Juhovýchod, Stred a Západ. Odlišné historické korene, odlišné mentality, odlišná historická pamäť.“ Autor tohto článku píše o dvoch Ukrajinách, ale nevidím v tom spor s Kravčukom, lebo jeho Stred chápem ako kompromis medzi dvoma ostatnými.

Tretí prezident Ukrajiny Viktor Juščenko (ktorý rehabilitoval Banderove OUN a UPA) si dokonca dovolil pomenovať Ukrajincov tak drsne, ako by som si to pre rešpekt k Ukrajincom nikdy nedovolil. Nazval Ukrajincov „kvázinárodom“.

Povedzme si, prečo sa o rozmanitosti Ukrajiny nesmie hovoriť.

Dve Ukrajiny spolu dokázali mierumilovne vychádzať do roku 2014. Rozdiely sa riešili tak, ako to v demokracii má byť, teda voľbami. Najprv bol zvolený kandidát tej západnej Kravčuk, potom kandidát juhovýchodu Leonid Kučma, po ňom kandidát západu Juščenko a potom opäť kandidát juhovýchodu Janukovyč. 

V roku 2014 sa to zmenilo. Zvrhnutie Viktora Janukovyča nebolo ústavné a sprevádzalo ho násilie. Spôsobili to tri nacionalistické fenomény. Strana Svoboda, ktorá sa stala jednou z koaličných strán novej vlády, ktorá vzišla z udalostí na Majdane. Pravý sektor ako ešte radikálnejšie zoskupenie pravicových extrémistov. Batalión Azov a jemu podobné paramilitaristické zoskupenia. Všetky tieto skupiny majú svoje korene v Haliči.

Jedna z prvých vecí, ktoré nová vláda ohlásila, bolo zníženie miery práva používať ruský jazyk. Síce k tomu nedošlo okamžite, ale už samotné zverejnenie zámeru prispelo ešte k väčším nepokojom na východe. Ako sme už videli, ťah proti ruštine bol tiež západoukrajinský –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ haličský –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ fenomén.       

Zďaleka nie všetky zložky Jaceňjukovej vlády zdieľali radikalizmus vymenovaných zoskupení, ale Svoboda, Pravý sektor, či Azov vtisli pečať celej vláde. Ony zabránili vyriešeniu krízy dohodou o predčasných voľbách, ony použili násilie pri zvrhnutí vlády.

Politika, ktorú sme nazvali „haličskou“, mala podporu zo strany USA. Pretože podporu členstva Ukrajiny v NATO vyjadrovali práve politici „haličskej“ orientácie. Roky pred Majdanom Juščenko, potom postmajdanská Jaceňjukova vláda a potom prezident Porošenko.

Na dianie na Majdane reagovali nespokojní obyvatelia východu. Niektorí z nich tiež siahli k násiliu a to neospravedlňujem. Vláda, ktorá sa dostala k moci násilím, však prehlásila občanov, ktorí protestovali proti prevratu za teroristov, vyhlásila protiteroristickú operáciu a poslala proti nim armádu. 

Armáda váhala a niektoré jednotky odmietli zasahovať proti iným Ukrajincom. Nie však neregulárny batalión Azov a Pravý sektor. Tí podnikali výjazdy na východ a násilne zasahovali proti zhromaždeniam nespokojných Donbasanov či Charkovčanov. Donbasania im to oplácali rovnako a vznikla občianska vojna.

Tak ako sa popierala existencia dvoch Ukrajín v jednej, tak sa popierala aj existencia občianskej vojny. Konflikt na Donbase post-majdanská kyjevská vláda aj USA, a potom aj celý Západ vydávali výlučne za agresiu Ruska voči Ukrajine.

Je to nezmysel. V správe Rand Corporation z roku 2019 sa hovorí, že zo 40 000 bojovníkov v armádach takzvanej Doneckej a Luhanskej republiky je iba 5 000 dobrovoľníkov z Ruska. Ostatní boli Ukrajinci, ktorí povstali proti kyjevskej vláde. Lož o neexistencii občianskej vojny demaskuje vo svojej knihe Čo som videl na Ukrajine Benoît Paré, ktorý bol sedem rokov členom pozorovateľskej misie OBSE na Donbase. Paré svedčí, že na Donbase došlo k autentickému povstaniu proti dianiu na kyjevskom Majdane. Pritom Paré nepopiera ani aktivity Ruska v tom čase, ako ich nepopierame ani my. A ani s nimi nevyjadrujeme súhlas.

Popieranie občianskej vojny nie je prekvapujúce. Veď kto už sa prizná, že jeho politika viedla k občianskej vojne?

Niekoľko rokov po majdanskom prevrate to nevyzeralo, že by to „haličtina“ mala definitívne vyhrané. Dokazovalo to drvivé víťazstvo Volodymyra Zelenského nad Petrom Porošenkom v prezidentských voľbách 2019. Zelenskyj de facto kandidoval s programom zmierenia. Chcel dohodu s Ruskom, ukončenie zamrazeného konfliktu na Donbase realizovaním Minských dohôd a koniec ťaženia proti ruštine. A chceli to najmä Ukrajinci.

Svoj program však Zelenskyj nedokázal uskutočniť. Jednak pre odpor nacionalistov a Azova, tí vyhlasovali Minské dohody za „kapituláciu“, a jednak pre mimovládne organizácie podporované Amerikou cez USAID. Tie mu adresovali memorandum červených čiar, ktoré mu de facto zakazovali plniť program, pre ktorý ho voliči zvolili.

A Zelenskyj ticho ustúpil. “Mohol tým všetkým, čo chcú vojnu, zavrieť kyslík, ale neurobil to,“ povedal o ňom jeho spolupracovník, tiež komik, Sergej Sivocho.

Dnes Zelenskyj rehabilituje banderovský odkaz OUN a odkaz Ukrajinskej povstaleckej armády UPA, podľa ktorej pomenoval elitnú vojenskú jednotku. To je „haličtina“. Je to pozoruhodné, v II. svetovej vojne bojovalo v radoch Červenej armády proti Hitlerovi niekoľko miliónov Ukrajincov, po boku Hitlera proti Červenej armáde ich bojovalo len vyše stotisíc.

Pamätník sovietskeho generála Vatutina, osloboditeľa Kyjeva, bol z Kyjeva odstránený v roku 2023. Moderná ukrajinská štátnosť sa stavia na odkaze OUN a UPA. USA, ktoré boli po boku Sovietskeho zväzu členom protihitlerovskej koalície, to ticho tolerujú.

Po zvolení Zelenského v roku 2019 jeho podporovateľ Sergej Sivocho založil iniciatívu Národná platforma pre zmierenie a jednotu, ktorá hodlala viesť ľudí zo západu a východu Ukrajiny k vzájomnému porozumeniu. Platforma chcela organizovať stretnutia Ukrajincov z Donbasu s Ukrajincami zo západu krajiny, napríklad podľa profesií. Povzbudzovala k tomu, aby ľudia zdola organizovali podobné iniciatívy.

V marci 2020 chcel Sivocho predstaviť v Kyjeve platformu verejnosti. Na stretnutie prišli extrémisti vedení Andrijom Bileckým, bývalým veliteľom bataliónu Azov, a stretnutie násilne rozbili. Sivocho nemal zastanie ani u Zelenského, ani u poslancov Zelenského strany. Tí dokonca žiadali jeho odvolanie z funkcie poradcu Rady národnej bezpečnosti a obrany, čo sa aj stalo.

Len preto, že si dovolil tvrdiť, že na Ukrajine existuje rozdelenie.

Hodné zapamätania sú Sivochove slová: „Keď sa bude niekto snažiť presadiť haličskú (západoukrajinskú) agendu po celej Ukrajine, spôsobí to odmietnutie.“

Sivocho zomrel roku 2023. A deje sa práve to, pred čím varoval. Nastupuje „haličtina“.

Pred pár týždňami bol na sociálnej sieti zverejnený rozhovor s novým hlavným veliteľom ukrajinskej armády Mychajlom Drapatým. Drapatyj, narodený na západe Ukrajiny v Kamenci Podolskom, povedal, že osamostatnenie v roku 1991 bolo nedostatočné, lebo sa nepreťali všetky väzby s Ruskom.

Drapatého výrok je ilustráciou ku knihe Tragédia Ukrajiny z roku 2023, ktorej autorom je Nicolai N. Petro, profesor Univerzity v Rhode Island v USA. (Z knihy som čerpal i niektoré vyššie uvedené prieskumy verejnej mienky.) Podľa neho na Ukrajine trvá sto rokov vnútorný zápas o definíciu ukrajinskej identity. Obe sa zhodujú v súhlase s ukrajinskou samostatnou štátnosťou. Jedna však vidí vzťah s Ruskom ako nevyhnutne nepriateľský, druhá zase ako vzťah prirodzenej spolupráce a kultúrnej blízkosti. Petro ich nazýva identitou haličskou a identitou maloruskou.

Od ruskej invázie na Ukrajinu už uplynuli viac ako štyri roky a koniec vojny je v nedohľadne. Nevieme, ako skončí, ani ako skončí súboj identít na Ukrajine.

Vojna krvavo všetko mení. Črtá sa mi jeden smutný variant skončenia súboja identít. Netvrdím, že nastane.

Ukrajina stratila doteraz asi pätinu územia. Vyzerá to tak, že stratí ešte viac. Možno to bude štvrtina. Obyvateľstvo územia strateného pre Ukrajinu je väčšinovo ruskojazyčné. Títo Ukrajinci vedeli, že nie sú Ruskom, a samostatnosť privítali. Pre mnohých z nich je však vzájomné odcudzenie s kyjevskou mocou a „haličtinou“ také veľké, že prijímajú, že sa ich územie stane súčasťou Ruska.    

Na zmenšenej Ukrajine to bude znamenať zmenšenie „maloruskej“ identity. Nielen pre stratu teritória, ale i preto, lebo pre vojnové utrpenie spôsobené Ruskom, stratí Rusko časť svojich ukrajinských sympatizantov. To posilní „haličskú“ kultúrnu identitu, ktorá tú maloruskú napokon vytlačí. A to všetko za tichej podpory euroamerického Západu.

Ale nič zatiaľ nie je isté.