Polemika so sudcom Mazákom. Homosexuálne manželstvo nie je u nás základné právo

Nasledujúci článok je reakciou na úvahu Jána Mazáka, ktorá bola uverejnená v Denníku N s tézou a nadpisom: „Uzavretie ,homosexuálneho’ manželstva je zaručené a chránené ľudské právo“.

Autor v texte predniesol viacero informácií bez kontextu. Jeho článok má za cieľ legitimizovať zväzok, ktorý je pre slovenský právny poriadku cudzí, pretože ho náš právny poriadok nepozná. Dokonca takýto zväzok povýšil na chránené ľudské právo. Ešte predtým ako začnem, dovoľte jeden disclaimer: tento článok nie je namierený proti nikomu, je len konštatáciou faktov, ktoré sú pre celú diskusiu o manželstvách osôb rovnakého pohlavia kľúčové.

Začneme pekne poporiadku. Ľudské práva a slobody majú aj napriek svojej nepochybne prirodzeno-právnej inšpirácii svoje katalógy. Ide o zoznam konkrétnych ľudských práv, ktoré ten-ktorý štát uznáva a svojim obyvateľom či občanom garantuje. Rovnako tak aj mnohé medzinárodné zmluvy obsahujú katalóg práv a slobôd – teda špecifické práva a slobody, ktoré sú povinné štáty, ktoré ich ratifikovali, dodržiavať. Zároveň tieto katalógy obsahujú aj ustanovenia o tom, že tieto práva a slobody môže štát legálne a legitímne obmedzovať či porušovať.

Aby sme mohli povedať, že určitý faktický stav, situáciu, hodnotu alebo záujem považujeme za ľudské právo, v týchto katalógoch by sa malo nachádzať. Tak je s právom na život, právom na náboženské vierovyznanie, osobnou slobodou, slobodou prejavu či zhromaždením, vlastníckym právom a, samozrejme, ďalšími právami či slobodami.

Dokonca viaceré dokumenty vrátane slovenskej ústavy majú v tomto katalógu upravené aj právo na manželstvo. Slovenská ústava v čl. 41 ods. 1 výslovne stanovuje, že: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.“ Podobne robí aj Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 16: „Muži i ženy, len čo dosiahli plnoletosť, majú právo bez akéhokoľvek obmedzenia z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských uzavrieť sobáš a založiť rodinu.“; či Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd  a jeho čl. 12: „Muži a ženy, ktorí sú na to vekom spôsobilí, majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.“ Charta základných práv EÚ, ktorá je záväzná pre všetky inštitúcie EÚ, obsahuje čl. 9 s názvom „Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu“ s týmto znením: „Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu sa zaručuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon týchto práv.“

Ani v jednom mne známom dokumente neexistuje formulácia, ktorá by výslovne priznala právo uzavrieť manželstvo aj dvom osobám rovnakého pohlavia. 

Podobne ako katalógy ľudských práv neuznávajú napríklad polygamné manželstvá či manželstvá detí. Tu citované príklady medzinárodných záväzkov jasne hovoria o tom, že do manželstva vstupuje muž a žena (Dohovor a Všeobecná deklarácia ľudských práv), respektíve že sám štát si určí, kto môže vstúpiť do manželstva a za akých podmienok (Charta základných práv EÚ). Je možné konštatovať, že otázka homosexuálnych manželstiev je jednoduchá – sám štát rozhodne, či takéto manželstvá bude alebo nebude mať vo svojom právnom poriadku. Slovensko sa rozhodlo ísť cestou, že ich uznávať nebude, čo je legitímne rozhodnutie.

Legitimita rozhodnutia má svoje rácio a nie je svojvôľou. Manželstvo a inštitút rodiny a rodinného práva je vecou kultúrne a lokálne podmienenou. Povedané inak, rodina je všade iná a vyvíja sa. Pritom aj nám kultúrne blízke národy majú iné vnímanie rodinných vzťahov ako my. Každá krajina je v tomto špecifická a má svoj vlastný pohľad na to, ako by mali vyzerať vzťahy v rodine, kto rodinu tvorí podľa práva, pričom právo len tieto vzťahy konzervuje a ukazuje ideál, ku ktorému sa má reálny život blížiť. Z tohto dôvodu úvahy o akejsi nadnárodnej či európskej koncepcii rodiny alebo manželstva sú fantazmagóriou (stačí si pozrieť dokument od E. Gandiniho Švédska teória lásky, ktorý ukazuje švédsku koncepciu rodiny).

Ak by som chcel byť úzkoprsý a nepovedať celý príbeh, tak by som tu svoj článok zakončil konštatovaním, že žiadne záväzné právo, ktoré Slovensko má povinnosť rešpektovať, negarantuje právo dvoch osôb rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo. Túto otázku si reguluje každý štát sám. 

Otázka vzťahov osôb rovnakého pohlavia sa však komplikuje na viacerých frontoch.

Prvou komplikáciou je existencia práva na súkromný a rodinný život, ktorý je súčasťou vyššie spomínaných katalógov ľudských práv. Európske vnímanie práv a slobôd spôsobilo, že prakticky akýkoľvek záujem, ktorý nevieme podradiť pod iné právo či slobodu v rámci katalógu, nájde svoje miesto tu. Tak sa to stalo aj s faktickými zväzkami medzi osobami rovnakého pohlavia.

Celá sága vyvrcholila rozsudkom vo veci Fedotova a ostatní proti Rusku v roku 2023, kde Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) prvýkrát uviedol, že štát je povinný týmto párom poskytnúť osobitné uznanie a ochranu – teda registrované partnerstvo. Potom nasledovala séria podobných rozhodnutí voči iným štátom (Poľsko, Bulharsko, Rumunsko, Ukrajina, ktoré inštitút registrovaného partnerstva nemali). ESĽP zatiaľ právo na homosexuálne manželstvo neuznal/nevyvodil z práva na rodinný život.

Slovensko sukcedovalo do Dohovoru v roku 1993, keď žiadne takéto právo v judikatúre ESĽP neexistovalo a teda ani sme nemohli predpokladať, že raz bude existovať, čo by vytváralo otázku, či by sme vôbec chceli byť Dohovorom v takom prípade viazaní.

Tak či onak, v celej diskusii je potrebné zdôrazniť, že tieto rozhodnutia ESĽP trpia viacerými metodologickými chybami, a preto nevzniká potreba ich nasledovania (pozn. red., metodologická chyba je dôvodom pre nerešpektovanie ESĽP či Súdneho dvora v doktríne Spolkového ústavného súdu Nemecka). Ide o ústavnoprávny diskurz, takže sa vopred ospravedlňujem čitateľom. Podrobnejšie zdôvodnenie môjho názoru sa nachádza tu.

Prvou vadou odôvodnenia ESĽP je, že koncept konsenzu medzi členskými štátmi pri rozširovaní ľudských práv ESĽP bol nahradený konceptom vznikajúceho trendu (emerging trend). Dôvodom faux paux bolo, že v čase vydania rozsudku vo veci Fedotova až tretina krajín Rady Európy neposkytovala žiadnu ochranu párom rovnakého pohlavia, čo určite nie je konsenzus (konsenzom tradične je, keď sú 2 – 3 krajiny výnimkami).

Druhou chybou argumentácie ESĽP je, že legitímny účel obmedzenia rodinného života pre homosexuálne páry, ktorým bola ochrana morálky či detí, štrasburský súd celkom znegoval. Neuskutočnil vyvažovanie medzi právom na registrované partnerstvo a inými hodnotami, do ktorého toto právo následne zasiahne (napríklad to, že štát môže určovať, čo je a čo nie je nasledovaniahodné; aké vzťahy sú hodné právnej ochrany a aké už nie; čo má byť účelom partnerstva – prokreácia; či aký vplyv toto právo má na iné právo a slobody).

A po tretie, ak sa má zaviesť nové právo, ktoré z Dohovoru nevyplýva, tak ideálnou cestou na to je vytvorenie nového protokolu k Dohovoru, ktorý štáty následne ratifikujú alebo aj nie. K dnešnému dňu od roku 1950 má Dohovor 16 protokolov. Rozširovať katalóg práv súdnou cestou nie je legitímny spôsob, keď Dohovor pozná vlastný spôsob ako zväčšovať okruh garantovaných práv a slobôd.      

Druhým frontom, kde sa situácia s pármi rovnakého pohlavia zamotáva, je otázka uznávania týchto zväzkov, ktoré občania Slovenska alebo EÚ uzavreli v zahraničí, respektíve ak homosexuálny manželský pár príde na Slovensko. 

Vo vzťahu k EÚ existuje nedávne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Trojan z roku 2025, ktoré prikazuje členským štátom, aby takéto manželstvá uznávali tak ako heterosexuálne manželstvá, avšak – a to je podstatné – len na účely práva EÚ. Súdny dvor tak urobil aj napriek tomu, že ako som uviedol vyššie, podmienky pre vstup do manželstva si určuje podľa práva EÚ sám členský štát – ide o výlučnú kompetenciu členského štátu. Identifikovateľná je aj identická metodologická chyba odôvodnenia – vraj uznanie takéhoto manželstva nikomu neškodí a nikoho neohrozuje.

V tejto súvislosti je dôležité aj povedať, že ak by aj členský štát (napríklad Slovensko) uznal takéto manželstvo, nemohlo by ísť o plnohodnotné manželstvo so slovenským, pretože by sa práva takýchto manželov sústredili len na hospodárske práva, pobyt a pohyb (právo EÚ) a nie typicky rodinnoprávne vzťahy (napríklad dedenie, informácie o zdravotnom stave alebo svojenie detí). Čo však s takými pármi v prípade rozvodu? Ako s nimi naložiť, ak Slovensko z EÚ vystúpi alebo sa EÚ rozpadne? Odpovede na tieto a podobné otázky nikto neponúka...

Práve uznávanie týchto manželstiev z iných štátov v našom právnom poriadku môže predstavovať ďalšie problémy. Formalista by si povedal, že sa nič nezmení, ak tieto manželstvá uznáme. Predsa my ich naďalej neumožňujeme uzatvárať. Dovolím si nesúhlasiť. Rozdiel medzi uznaním manželstva, ktoré náš právny poriadok nepozná, a umožniť uzavrieť takýto zväzok podľa nášho práva by v praxi zanikol. Slovenský právny poriadok by musel uznávať niečo, čo nepozná, čo mu je celkom cudzie a voči čomu sa vyhradzuje v celej rade svojich ustanovení. Okrem toho by sa definícia manželstva v slovenskej ústave stala vyprázdnenou a osoby nehodlajúce rešpektovať záväzné právo by ho obchádzali v susedných štátoch, ktoré inštitút homosexuálneho manželstva poznajú.

Navyše je tu argument z národnej identity podľa čl. 7 ods. 6 a 7 našej ústavy. Ak by sme mali uvažovať v alternatíve uznania manželstva osôb rovnakého pohlavia len na účely práva EÚ v zmysle rozsudku Trojan, tak rozpor s národnou identitou Slovenska by nikdy nemohol nastať. Účinky čl. 7 ods. 6 a 7 by nemohli nastať v praxi nikdy, pretože právo EÚ by malo autonómny rámec v porovnaní s národným právom. Aby sa ustanovenia o národnej identite (čl. 7 ods. 6 a 7) nestali obsolentnými, tak musia byť vykladané tak, že sa vzťahujú aj na právo EÚ tak, ako je vykladané Súdnym dvorom. V tomto zmysle právo EÚ a národné právo vytvárajú jeden celok a právo EÚ musí byť v súlade so slovenskou ústavou a našou národnou identitou, aby národná identita bola štítom pred excesmi práva EÚ. Právo EÚ navyše podľa ústavy nemá prednosť pred ňou samou. Ústava normuje právo EÚ pod samotnú ústavu (čl. 7 ods. 2).

Pre kompetenciu členských štátov odmietnuť excesívne kompetencie Súdneho dvora v citlivých kultúrno-etických otázkach svedčí aj prax nerešpektovania rozsudkov Súdneho dvora vo veci Coman a Pancharevo, kde rumunské, respektíve bulharské súdy tieto rozsudky Súdneho dvora – uznanie manželstva páru rovnakého pohlavia uzavretého v inom členskom štáte (Coman) a zápis dvoch matiek do rodného listu dieťaťa (Pancharevo) – z rôznych dôvodov odmietli nasledovať.

Mimochodom, aj Ústavný súd Poľska rozhodol 28. júla 2026, že podzákonný právny predpis, ktorý vydal poľský minister vnútra a ktorý mal umožniť prepis do poľskej matriky manželstiev osôb rovnakého pohlavia v inom členskom štáte EÚ podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Trojan a následnej judikatúre poľského Najvyššieho správneho súdu, je v rozpore s poľskou ústavou. Poľská ústava rovnako ako slovenská obsahuje explicitnú definíciu manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy (čl. 18). Podľa odôvodnenia poľského ústavného súdu je zápis akéhokoľvek iného manželstva v rozpore s ústavou a tento príkaz viaže všetky štátne orgány na území Poľska.

Ak by sme mali uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia v našom právnom poriadku uzavreté na území iných štátov, tak väčšiu schizofréniu si nejde ani predstaviť. Alternatívne si každý môže spraviť myšlienkový experiment, že by Slovensko „len“ uznávalo polygamické manželstvá uzavreté v arabských krajinách alebo manželstvo 12-ročných detí uzavretých napríklad v Katare alebo Dubaji. Aj tu by predsa išlo o rodinný život... Z týchto dôvodov je namieste rozsudok vo veci Trojan ignorovať alebo sa snažiť o jeho zvrátenie.

Ešte raz považujem za potrebné zdôrazniť, že článok nie je namierený proti nikomu. Predstavuje len právnu (nie politickú) analýzu statusu quo pre laikov na priblíženie kontextu manželstiev osôb rovnakého pohlavia. Rozhodnutie o zavedení tohto inštitútu nepatrí sudcom, ale ľudu (voličom), prípadne ich zástupcom.

Na záver ešte poznámka k čerstvému rozhodnutiu slovenského ústavného súdu. 

Úlohou nášho ústavného súdu je na prvom mieste chrániť slovenskú ústavu, ktorá ho vytvára a ktorá určuje jeho kompetencie. Nemá sa snažiť obchádzať tie znenia ústavy, s ktorými nie je stotožnený. Ústavný súd neslúži Slovenskej republike, či jej štátnym orgánom. Slúži ústave, ktorej autorom sú slovenskí občania. A čo si želá ľud, musí ústavný súd rešpektovať, keďže na hodnotách ústavy, ako ukázala aj novela o národnej identite, je široká demokratická zhoda.

Článok môžeme zakončiť konštatovaním, že v niektorých krajinách je skutočne homosexuálne manželstvo ľudské právo. Pokiaľ však existuje čl. 41 ods. 1 ústavy, Slovensko k nim nepatrí, pretože taký je právny stav podľa právneho predpisu s najvyššou právnou silou.