Zabudnuté dielo. Kolakovičova kritika liberalizmu
Dnes si pripomíname 80. výročie odchodu profesora Kolakoviča zo Slovenska a Česko-Slovenska.
Bolo to na deň presne pred 80 rokmi, Tomislav Poglajen Kolakovič prvého augusta 1946 odišiel z vtedajšieho Česko-Slovenska do Belgicka. Cestoval vlakom, prišli sa s ním rozlúčiť najbližší. Mal za sebou už obvinenie a krátke zadržanie československými orgánmi, o necelé dva roky malo dôjsť ku komunistickému puču. Kolakovič na Slovensku pôsobil tri roky a zanechal pozoruhodné dielo a najmä žiakov, ktorí v jeho odkaze pokračovali. Nepodarilo sa im zachrániť Rusko, ale fatimské zjavenie hlboko ovplyvnilo slovenské dejiny a podobu tajnej cirkvi.
Rozprával som sa pred pár rokmi o odchode Kolakoviča s mužom, ktorý ho bol odprevadiť vtedy na vlak, volal sa Miloš Lokajíček. Kolakovič ho podobne ako ďalších ovplyvnil na celý život. Spomeňme si dnes nielen na Kolakoviča, ale aj na jeho žiakov, ktorí mali pozitívny vplyv na slovenské dejiny.
Pokúsime sa ešte pred koncom roka Kolakoviča pripomenúť verejne, preto sme aj tento rok vyhlásili za Rok Tomislava Kolakoviča, dnes dovoľte text venovaný jeho mysleniu. Najmä jednej takmer zabudnutej kapitole Poglajenovho myslenia.
Začnem krátkym citátom Hamleta:
„Doba se zbláznila a vzal to ďas, že spravovat mám vykloubený čas.“
Používam preklad profesora Hilského, keďže jeho prednášky pripomínajú hlbšie vrstvy diela, napríklad ako Hamlet rieši katolícko-protestantský spor, jeden z centrálnych konfliktov britských dejín.
Tak ako my, aj Kolakovič žil v bláznivej dobe. Zatiaľ by sme s ním nemenili, ale myslím si, že ako prenikavý mysliteľ sa obával, že všetko sa môže z kĺbov vytrhnúť ešte viac. Napísal knihu, u nás je takmer neznáma, ktorá o tom svedčí. V tejto knihe systematicky predstavuje svoje myslenie o štáte a spoločnosti, a dnes sa pokúsim nosné tézy z jeho myslenia priblížiť.
V origináli vyšla pod titulom Základné črty ľudského poriadku, jej vydanie sa krylo s nástupom komunizmu, a tak sa stalo, že sa ju nepodarilo šíriť, dielo – s výnimkou Antona Neuwirtha – nepoznali ani viacerí známi disidenti spred roku 1989. V Markeri ju máme v pláne vydať pod titulom Kritika liberalizmu a demokracie.
Dopredu upozorňujem, že to bude v podstate neznámy Kolakovič.
I.
Kolakovič vyvoláva rôzne predstavy. Tie vedú k mnohým protichodným tvrdeniam. Jeho podobu poznáme z niekoľkých fotografií, pamätníci, ktorí ho osobne stretli a zažili – myslím si, že posledným žijúcim je Vlado Záborský, aspoň z tých, čo som spoznal – o ňom hovorili vždy takmer rovnakými slovami, s rovnakou iskrou v oku.
Keď bol na Kolakoviča vydaný zatykač v Číne, znel takto:
„Postava veľká – mohutná, vlasy biele, zvláštne znamenie: jazvy na tvári, mnoho vrások. Ťažko ozbrojený. Hovorí mnohými čínskymi nárečiami s ruským prízvukom.“
Narodil sa pred 120 rokmi, 8. septembra 1906 v dedinke Podgorač, hlboko vo vnútrozemí Chorvátska, študoval na univerzitách v Leuven, Paríži, v Ríme, za kňaza bol vysvätený v roku 1935.
Bol chránencom a tešil sa priazni chorvátskeho kardinála Stepinaca, významnej postavy chorvátskych dejín, ktorý podporil vznik chorvátskeho štátu a kritizoval jeho režim. Stepinac mu dával priestor na dôležité kázne, viedol vplyvný chorvátsky katolícky časopis.
K režimu bol kritický aj Poglajen (Kolakovič), ale tomu sa dnes nechcem dlhšie venovať, vyšli o tom dve knihy. Rovnako sa nebudem venovať jeho sporu s predstaveným jezuitov na Slovensku počas vojny, ani téme, o ktorej u nás píše dp. Slepčan, hovorí Beata Katrebová Blehová a niektorí ďalší. Nebude ma zaujímať ani to, či sa dostal do Moskvy respektíve kam sa dostal, ani ako sa dostal na Slovensko, akú rolu zohral slovenský vyslanec v Záhrebe, aké mal či nemal spory u nás či inde.
Debatu o týchto témach by malo uľahčiť, že máme luxus odstupu a môžeme Kolakoviča hodnotiť podľa diela. Myslím tiež, že odlišnosť ale aj istá podobnosť dvoch jezuitov – Poglajena a Jána Chryzostoma Korca, ktorý bol o generáciu mladší (nar. 1924) – významným spôsobom poznačila naše dejiny.
Dnešnou témou je výlučne Poglajenove myslenie, osobitne jeho kritika individualizmu a liberalizmu.
II.
Kolakoviča poznáme ako kritika a odporcu nacizmu a komunizmu, možno preto prekvapí, že svoje dielo venoval filozoficky trvalejším a náročnejším témam – kritike individualizmu, kapitalizmu, ale aj kritike kolektivizmu a demokracie.
Používal termíny ako pseudo-demokracia, pseudo-parlamentarizmus, obsah kritiky onedlho priblížim.
Zaujme aj to, že zvláštnu pozornosť venoval ženám, myslel si napríklad, že ženy by mohli mať volebné právo skôr ako muži. Neobvykle a zaujímavo sa venoval potrebe reorganizácie univerzity, kde sa (podobne ako J.H. Newman) obával, že ak univerzita zostane „neorganickým, nehierarchickým súhrnom všetkých možných vedomostí, bez jednotnej vnútornej spätosti, ba postavených často do najokatejších protikladov,“ tak jednoducho neplní svoju rolu a neslúži budovaniu elity národa.
Nebudem sa venovať ani jeho pohľadu na medzinárodnú politiku, tiež tu formuloval rad téz, mal obavy z vplyvu mocností a hľadal spôsob, ako dodať menším štátom väčšiu váhu. Riešil dokonca tému imigrácie – používal slovo vysťahovalectvo – ale o tom tiež niekedy inokedy.
Pozornosť budem venovať jeho pohľadu na jednotlivca, spoločnosť a štát. Je to jadro jeho politického myslenia.
III.
Ak by som sa mal pokúsiť o všeobecnú charakteristiku Poglajenovho myslenia, je to kritika osvietenského konceptu a usporiadania spoločenských vzťahov.
Tento rok si pripomíname 250. výročie Deklarácie nezávislosti a založenia USA, môžeme pokojne hovoriť o jeho kritike tej formy moci, akú predstavuje Amerika.
Citát: „Považujeme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení rovní, že ich Stvoriteľ obdaril neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí život, sloboda a hľadanie osobného šťastia.“
Tento text pôvodne navrhol Thomas Jefferson, prešiel nejakými úpravami a zmenami, a stal sa súčasťou Deklarácie nezávislosti zo 4. júla 1776.
Ide o mierny posun, keďže na rozdiel od Johna Stuarta Milla nehovoril Jefferson o majetku, ale o hľadaní osobného šťastia, aj keď to je – ako vieme – v Amerike úzko prepojený koncept.
Kľúčová otázka teda znie, čo je to šťastie.
Podstatou individualizmu je, že šťastie si každý definuje sám. Ak sa chceme vyhnúť náboženskej alebo občianskej vojne, teda zrážke svetonázorov a rôznych konceptov šťastia (či životného rádu), potom - ako verili klasickí liberáli, - musíme rezignovať na jeden koncept šťastia – ten vedie k náboženským vojnám. Spoločenské prímerie si vyžaduje neutralitu, úlohou liberalizmu sa preto stalo ono prímerie.
Postupne síce dochádza k vývoji vnútri doktríny liberalizmu, veľmi dobre o tom píše John Gray v knihe Dve tváre liberalizmu (2000), o dôsledkoch keď došlo k transformácii liberalizmu je skvelá knižka Marka Lillu The Once and Future Liberal z roku 2017.
Tento príbeh myslenia sa týkal aj existencializmu, marxizmu, vyšiel napríklad zaujímavý výber úvah Herberta Marcuseho Příslib štěstí (2017). Romano Guardini tomu tiež venuje pozornosť v knižke Koniec novoveku. Novovek pre neho okrem odlišného vzťahu prírody a vedy zosobňuje práve téma autonómnej osobnosti, ktorá sa „prehlasuje pánom vlastnej existencie,“ a dodáva, že „kultúrou“, ktorú tak tvorí, chce dať podobu všetkému ako svojmu dielu.
Tomislav Poglajen má s konceptom šťastia (individualizmu), samozrejme, hlboký problém.
Citát: „Francúzska revolúcia sa pomýlila v tom, keď si vytvorila abstraktného, izolovaného človeka a vložila ho do mechanizmu centralizovaného štátneho stroja. Tento človek – samotár v štáte v skutočnosti neexistuje.“
Jeho obavou je, že to neslúži človeku ani pomyselnému šťastiu, naopak, vedie to k spoločnosti, ktorá nedokáže strážiť, kontrolovať, regulovať, obmedzovať – vyberte si slovo podľa uváženia – neduhy, necnosti, pudy.
Poglajen tomu čelí tým, že za základný záväzok jednotlivca považuje „záväzok voči budúcim pokoleniam,“ teda ani nie k súčasnosti, ani k minulosti, dôvodom je – citujem ďalej – „aby sme zodpovedali základnej túhe ľudstva po neustálom pokroku – svojou bytnosťou túžime za čo najdokonalejším, za Nekonečným – aby sme sa tiež pričinili našou generáciou o pokrok ľudstva o jeden stupeň napred.“
Poglajen rozumie tomu, že každý jedinec, povedzme každý racionálny jedinec, ktorý formuluje svoj koncept šťastia, to nerobí preto, že vyznáva alebo sleduje zlo.
Píše: „Vôľa totiž nemôže chcieť nijaké zlo ako zlo, ona musí aj objektívne zlo aspoň z určitého stanoviska pozorovať ako svoje dobro a iba ako svoje dobro ho chcieť.“
Ak to chceme bližšie vysvetliť, musíme si priblížiť koncept jednotlivca v myslení Poglajena. Celé nás to dovedie k otázke vlastníctva (tak ako je to prepojené u Milla a Jeffersona) a následne štátu, ale kľúčový je jedinec.
Preto aj s jedincom začína celé svoje myslenie: „Nie je dôležité, či sociálny poriadok je starý alebo nový, či ho hlása ten alebo onen izmus, či hamuje, uvoľňuje alebo azda ničí slobodný rozvoj človeka rozličnými procedúrami. Dôležité je iba to, ako sa v ňom umiestňuje človek, každý človek, vo všetkých svojich dimenziách. Lebo sociálny poriadok je pre človeka.“
Problém vidí v tom, že: „Už niekoľko storočí žijeme v období rozkladu celku na čiastky. Nielen sociálne sústavy, ale celá európska civilizácia je chorá na parciálnosť. Čiastočné nazerania, jednotlivé ľudské činy, činy osobných alebo spoločenských prejavov človeka sa neorganicky a nehierarchicky vyhlasujú za výlučný, absolútny celok, ba za výlučný a absolútny cieľ.“
Základnou otázkou, od ktorej všetko závisí je preto odpoveď na to, čo je človek.
Aj on použije niečo, čo by niekto mohol nazvať šťastím, ale nejde o jeffersonovské hľadanie osobného šťastia. Používa termín prirodzenosti – „jediným smerodajným meradlom: skutočným, konkrétnym a všestranne chápaným životom, aký je sám v sebe a ako ho každý z nás neprestajne a nevyhnutne v sebe zažíva“.
Prirodzené právo je vyjadrením stvorenej skutočnosti a nositeľom ľudskej prirodzenosti.
Poglajen formuluje tri vrstvy ľudskej identity:
(1) Biologicko-fyziologická skutočnosť, ktorá má hmotný základ, ide o telo, jeho integritu, potreby, zdravie.
(2) Emocionálna skutočnosť alebo zmyslová realita, je to podmienka ľudského bytia, pocit veselosti, radosti je výrazom vedome uchopenej príčiny tej veselosti, ide o vedomie a vnímanie krásy povedzme prírody, Beethovenovej hudby, rozmanitosti a naplnenia z toho. (Nebudem to tu rozvádzať, ale robí z toho rôzne dôsledky pre fungovanie a zmysel manželstva, hovorí o zriadenej emocionálnosti alebo naopak strate zmyslu a živote, ktorý sa stane bezcieľnym.)
(3) Duchovná skutočnosť, ktorá sa opiera o predchádzajúce dve, vyjadruje sa v činnosti rozumu a vôle, je duchovnou podstatou človeka a zameriava človeka k Transcendentnu, pretože nemôže ostať iba v sebe, ide o hľadanie väzby s Absolútnym.
Takto vnímaný jednotlivec nie je už osamotený atóm, ani nemôže podľahnúť konceptu šťastia, ktorý je proti jeho prirodzenosti alebo škodí spoločnosti.
Tu prechádza Poglajen k úvahe o vplyve a význame majetku a vlastníctva. Nebezpečenstvom, ktoré pomenováva je anonymná spoločnosť.
Za „najneľudskejší znak“ hospodárskeho života považuje niečo, čo nazýva „úplná nezodpovednosť,“ ktorá vzniká vtedy, keď sa oddelia peniaze (pre neho výraz hodnôt) od konkrétneho človeka, ktorý hodnotu má. Spoločenský a hospodársky život potom smeruje na „bočnú koľaj bezduševnej nezodpovednosti“.
Práve spomínaná anonymná spoločnosť je pre neho najneľudskejší znak súčasného ekonomického života, ktorý „ako more zaľahol na jednotlivca, rodiny, stavy, národy, štáty a kontinenty, anonymný aparát, ktorý všetko riadi, po všetkom šliape a nikdy ho nemôžeš volať na zodpovednosť, lebo sa skrýva do svojej anonymnosti, preto mu zodpovedá ten titul, (označenie) anonymná spoločnosť.“
Tak ako pri jednotlivcovi, ktorý je zameraný iba na seba, chýba ľudská a prirodzená podstata, tak chýba spoločnosti zmysel, ak je majetok cieľom, ak nie je iba prostriedkom.
To isté sa týka peňazí. Tie majú byť výrazom hodnoty a prostriedkom ľahšej výmeny hodnôt, ale nie cieľom samým o sebe. Ak sa to stane, zažívame anomáliu kapitalizmu.
Poglajen kapitalizmus, spolu s ním banky, oligarchiu a plutokraciu veľmi ostro kritizuje. Kritizuje dokonca – ako to nazýva – „chorobný princíp liberálneho kapitalizmu, princíp konkurencie,“ kritický je dokonca k princípom dedenia, zamýšľa sa nad potrebou jeho regulácie a opakovane tvrdo kritizuje finančné špekulácie, banky, ak to neslúži podpore práce a rozvoja. Vidí v tom nástroj vykorisťovania.
Na viacerých miestach si kladie otázku, ako možno moc kapitálu regulovať a majetok obmedzovať. Poglajen bol skrátka tvrdým kritikom kapitalizmu. Píše:
„Súkromné vlastníctvo sa chápe a spolu aj teoreticky odôvodňuje v súčasnom liberálno-kapitalistickom poriadku na základe výlučne individualistického stanoviska. Radi sa oným výmerom rímskeho – nezabudnime, že pohanského práva – dominium est jus utendi et abutenti re ut sua – vlastníctvo je právo užívať aj zneužívať vec ako svoju.
Rozumie tejto vnútornej energii kapitalizmu a hovorí, že vyvracia hierarchiu hodnôt. „Najprv je BYŤ až potom je MAŤ.“
Popisuje neduhy absolutizácie súkromného vlastníctva, tendenciu k monopolom a zneužívaniu ekonomickej moci, ale zároveň vidí nebezpečenstvo a riziká kolektívneho vlastníctva, socializmu.
Celkom evidentne hľadá rovnováhu medzi týmito dvomi silami, pretože ani kolektivizmus nedokáže zabezpečiť funkčnosť, tiež sa obráti proti človeku. „Nemožnosti a neľudské zjavy liberálneho kapitalistického súkromného vlastníctva“ nahrádza svojou podobou redukcie, ktorá nedokáže zabezpečiť „originálnosť, existenciu ,rozvoj a zdokonaľovanie osoby pred zasahovaním spoločnosti, pred zasahovaním“ diktátorov na práva a osoby.
Hľadá formy a uvažuje ako „ohraničiť vlastníctvo“ – vidí tri možnosti, kedy je to prípustné. Jedna z nich sa týka vojny (vtedy je zásah proti súkromnému vlastníctvu ospravedlniteľný aj v našom dnešnom chápaní), dva sú pomerne voluntaristické (zneužívanie majetku, škodenie iným.)
Dovolím si na tomto mieste jednu poznámku pod čiaru. Téma obmedzovania majetkových práv, regulácie súkromného vlastníctva, a teda kapitalizmu je pre katolíckych politických mysliteľov jedna z najťažších. Na jednej strane stojí vlastnícke právo naviazané na prirodzené právo, čo limituje zásahy do jeho regulácie, obmedzovania zo strany štátu, na strane druhej je obava z kapitalizmu, ktorého vnútorná energia vlastníctvo absolutizuje, pričom kapitalizmus dokáže zdôrazňovaním osobného prospechu a individuálneho záujmu poškodzovať a rozkladať spoločenské vzťahy.
Boli si toho vedomí aj liberálni autori, preto napríklad Hayek požadoval zásahy voči monopolom. Ľavicoví autori vychýlili mieru regulácie tak, že vyvolali iný veľký problém. Katolícki autori sa snažili hľadať pomyselnú rovnováhu. Po dvoch storočiach úvah sa toho veľa nepodarilo, často ide o utápanie sa v slovách (Lev XIII.), inokedy o potemkiádu (Michal Novak). Najďalej sa podľa mojej mienky dostal Ján Pavol II., keď prišiel s rozlíšením majetku a kultúry, a pozornosť presunul od majetku na kultúru, ktorá ovplyvňuje narábanie s majetkom. Aj Kolakovič ukázal najmä na limity debaty.
IV.
Problémy máme teda rozdané, čo s však s tým. Ako tie napätia riešiť? Ako čeliť individualizmu a kapitalizmu, a nespadnúť pritom do pasce kolektivizmu a socializmu, ktoré problém nevyrieši a nové problémy nevytvorí?
Poglajen si tiež pomôže presunutím pozornosti – a rieši to koncepciou štátu. Ako by mal štát podľa neho fungovať.
Jeho poňatie štátnej moci je kritikou pseudo-demokracie a pseudo-parlamentarizmu (jeho terminológia).
Ešte predtým, než sa dozvieme, čo navrhuje, treba dodať, že za stavebné prvky spoločnosti považuje tri množiny: (i) jednotlivca, (ii) rodinu a (iii) spoločenské a kultúrne organizácie (kam však cirkev nepatrí).
Opäť vidí dve nebezpečenstvá: (1) individualisticko-liberálnu a pseudodemokratickú koncepciu štátu, dedičstvo francúzskej, a pokojne môžeme dodať aj americkej, revolúcie, a (2) koncepciu inšpirovanú idealisticko-materialistickou filozofiou, ktorá je vlastná všetkým tyraniám a despociám, respektíve autoritárskym režimom.
Prvá koncepcia zdôrazňuje moc väčšiny, respektíve množstva, druhá rieši výlučne moc, akoby si bola sama sebe cieľom, neviazaná na nijaké normy. Ani jedno z týchto poňatí – píše Poglajen – nezodpovedá potrebám skutočnosti.
Keďže Kolakovič mal vplyv na podzemnú cirkev a slovenský disent, ktorý sa vymedzoval voči komunistickej totalite, nepochybne zaujme, ako veľmi ostro na jednom mieste kritizuje demokraciu, špeciálne pôsobenie novinárov, píše:
„Moc stratila svoj podstatný zmysel, skutočnú autoritu a stala sa hračkou volených pseudo-demokratických väčšín. Zdôrazňoval sa princíp množstva, väčšiny, ako jedinej normy a jediného prameňa moci. Tieto väčšiny sa však netvorili skutočnou osvetou a budovaním každej jednotlivej osoby, aby každá osoba bola skutočným nositeľom svojho osobného a celého spoločenského života, ale tieto väčšiny sa tvorili nevážnosťou, neuvedomovaním a cynizmom volebných bojov, v ktorých sa najviac rátalo s ľudskými vášňami, plamennými rečami, peniazmi alebo nenávisťou, všetko pravdaže pomocou kúpenej, sprostituovanej tlače, najmä novinárstva.“
Pritom, dodá, ani väčšina v parlamente alebo rozhodovacích orgánoch, ani keby bola získaná správnym a prípustným spôsobom, nie je a nemôže byť absolútnou normou pre spoločnosť.
Aké je teda riešenie?
Forma zostáva demokratická, ale hierarchická. Poglajen ponúka na úvahu niečo ako systém dozoru občanov nad štátom.
Štát je predsa odvodený od jednotlivca, rodiny a spoločnosti, ale zároveň stojí nad nimi. Zodpovedá sa im, aj ich reguluje. Ako nájsť rovnováhu, respektíve dozor, ktorý nebude zneužitý?
Poglajen navrhuje, aby vznikli komory, on to nazýva predstavenstvá. (1) Individuálne, (2) Rodinné, (3) Stavovsko-ekonomické, (4) Kultúrne.
To znamená, že navrhuje, aby bola moc parlamentu delená podľa týchto stavov, aby tieto komory obmedzovali samotný parlament.
Všetky štyri komory spolu tvoria najvyššie národné predstavenstvo – to, čo dnes nazývame parlament –, ale tento orgán zasadá iba dvakrát ročne, a to na 8-10 dní. Cieľom je totiž obmedziť moc parlamentu.
O veciach rodinných by musela rozhodovať komora, ktorú volia iba muži a ženy, ktorí majú vlastné rodiny. Podobne by to bolo s komorou stavovsko-ekonomickou a kultúrnou. Zároveň by existovala komora, ktorú by volili všetci voliči s volebným právom.
Pokojne to môžeme považovať za ťažko realizovateľný, ak nie utopický rozmer jeho myslenia. Záleží však od perspektívy. Ak si uvedomíme, že Kolakovič sa obával moci demokratickej väčšiny, ktorá by poškodzovala rodiny, podmienky pre podnikanie a ekonomiku, či kultúru, musíme mu uznať, že mal cit pre evolúciu demokracie.
V tomto zmysle má aj význam čítať jeho dielo. Tomislav Poglajen Kolakovič rozumel nielen dvom hlavným ideológiám, ktoré poznačili 20. storočie – komunizmu a nacizmu – , ale hlavný problém videl v zdrojoch a fungovaní modernej demokracie a kapitalizmu.
To nie je málo, nemyslíte si?