Odyseus. Sympózium o Homérovom diele a jeho odkaze

V kinách sa hrá veľmi dobrý film Odysea režiséra Christophera Nolana. Právom vzbudil globálnu pozornosť, potvrdil aktuálnosť a význam Homérovho diela. 

Rozhodli sme sa pri tejto príležitosti osloviť autorov, ktorí o Odyseovi a Homérovi prednášajú a píšu, našu poprednú znalkyňu diela Luciu Novákovú, filozofa Michala Zvaríka, skladateľa a muzikológa Vlada Godára, latinčinárku a gréčtinárku Katarínu Karabovú, pedagogičku Zuzanu Daniškovú, ich príspevky dopĺňajú kolegovia Dana Ljubimovová Miháliková, Michal Čop a Dag Daniš. Myslím si, že výsledkom je kvalitné čítanie na víkend.

Všetkým autorom ďakujem a pozývam vás prečítať si ich texty, prípadne si pozrieť film v kine, ak ste ho ešte nevideli.

Na záver ešte jedna poznámka. Keďže nám v slovenčine chýba nový preklad diela, autori používajú názov v odlišných formách, ponechávame ho teda v tejto pluralite.

Jaroslav Daniška

Treba rozlišovať dve veci, ktoré sa síce často prelínajú, ale nie sú totožné. Jednou je recepcia Homérovho eposu ako konkrétneho literárneho diela, druhou je premena hlavnej postavy. 

Predstava o Odyseovi nevznikla čítaním jedného diela. Antickí umelci čerpali z ústnej tradície, miestnych mýtov a tragédií, ktoré takmer nepoznáme. Neexistoval len jeden obraz hrdinu. V školskom prostredí bola zrejme viac obľúbená Iliada, ktorá sústredila konflikt do pomerne krátkeho časového úseku. Odysea je iná, jej svet je rozsiahlejší, premenlivý, morálne menej prehľadný. 

Veľkosť Achillovi prináša sebazničujúce dôsledky. Odyseus sa usiluje prežiť, vrátiť sa, znovu zaujať svoje miesto a obnoviť narušené vzťahy s blízkymi. Jeho hrdinstvo spočíva v schopnosti znášať poníženie, skryť vlastnú identitu, vyčkať na správny okamih a prispôsobiť sa okolnostiam. Najlepšie to vystihuje grécke slovo mētis, označujúce praktickú, situačnú inteligenciu, ktorá umožňuje nájsť riešenie tam, kde priama sila nestačí. Bol inteligentný, no nie vždy pravdovravný. Dokázal sa rovnako dobre ovládať ako aj bezohľadne zničiť nepriateľa. Túžil po domove, ale jeho postavu spoznávame rozprávaním o cestách. Poriadok na Itake obnovil za cenu masového zabíjania nápadníkov a potrestania žien v domácnosti. Je polytropos, teda mnohostranný, premenlivý a schopný nachádzať rozličné cesty. Takáto pružnosť môže byť obdivuhodná, ale vyvoláva tiež nedôveru. Niektorí jeho inteligenciu, vytrvalosť či rečnícke schopnosti obdivovali, iní ich pokladali za pretvárku, manipuláciu alebo prefíkanosť. 

Vidíme to najmä v dramatických dielach, v tých výtvarných prevládajú jasne rozpoznateľné momenty ako násilie či stretnutie s nadprirodzenou bytosťou. Pre Rimanov bol múdrym mužom, vzorom sebaovládania, ako aj nebezpečným a bezohľadným klamárom. Vergílius ho predstavil z pohľadu porazených Trójanov ako krutého a prefíkaného Gréka, ktorý sa podieľal na páde ich mesta. Rímska tradícia tiež posilnila hlasy ženských hrdiniek, ktoré boli u Grékov viac mĺkve. Stretneme sa s tým až pri  moderných recepciách Homéra. 

S oslabujúcou sa znalosťou gréčtiny sa predstava o Odyseovi skôr zjednodušovala. Antický obraz zmenil najmä Dante, ktorý postavu poznal zo stredovekej tradície, viac nadväzujúcu na tú rímsku. Jeho Ulysses domov opúšťa, pretože mu už nestačí. Z túžby po poznaní sa opäť vydáva na more. Svojich druhov presvedčí pôsobivou rečou, plavba sa však končí katastrofou, akýmsi varovaním pred prekročením dovolených hraníc. Viac ako nútené blúdenie zviditeľnil ochotu odísť, čím silne ovplyvnil nasledujúce generácie autorov. Homér sa opäť dostáva do školských osnov, ale s dôrazom na Odyseu, navyše nielen antickú, ale poznačenú dielami Danteho, Tennysona, Joycea, Kazantsakisa a ďalších. 

Odyseov príbeh tak ožíva v rôznych obdobiach, no nie preto, že sa opakuje bez zmeny. Jeho význam spočíva skôr v ľudskej skúsenosti, ktorá jednotlivé obdobia prekračuje. Cesta môže znamenať dobrodružstvo, poznávanie alebo blúdenie, Itaka môže byť domovom, väzením, spomienkou alebo nedosiahnuteľným miestom.

Lucia Nováková prednáša na Trnavskej univerzite.

Za túto tému som mimoriadne vďačný. Na úvod jedna čisto osobná poznámka. Pred pár dňami som položil nohu na Itaku. Výletná loď zakotvila pri ostrove, ľudia sa kúpali a ja som si odplával na pláž, aby som sa postavil na zem, ktorej kedysi vládol Odyseus.

Mnohí možno pochybujú, či Odyseus žil. Ja o tom nepochybujem. Verím tomu, že pred tritisíc dvesto rokmi vládol malému ostrovu (v skutočnosti vládol svojej domácnosti, hŕstke verného služobníctva, jednému volovi a štyrom kozám –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ takí boli starí grécki králi). Verím aj tomu, že musel bojovať o Tróju, že ho čakala veľmi dlhá cesta domov a že na neho okrem Penelopy čakal aj jeho starý, veľmi starý pes vyhodený na smetisku. A najviac verím tomu, čo opisuje Homér: že pes zacítil svojho pána, zaradoval sa, zvesil uši, no už sa k nemu nevládal doplaziť. A na zem padli slzy.

Teraz pár slov k téme. Niektoré diela sa kánonickými stávajú. Časom, s odstupom, z rozhodnutia ctihodných „komisárov“. Iné sa ako kánonické narodia. Diela Homéra a hlavne jeho vrcholné dielo, Odysea, je druhý prípad. Je vysokou, vznešenou normou „od narodenia“. A nielen v mytologickom význame slova, ale v tom najširšom – bola a je normou rozprávania. Okamžite sa stala pre celé generácie povinným spievaním (neskôr povinným čítaním). Vzorom. Vzorom, ktorý v priebehu pár generácií vytvoril nádheru nazývanú klasické Grécko.

Už ako malý chlapec som obdivoval starých Grékov. Ich neposlušnosť, zvedavosť, odvahu, ich hrdinstvá, ich drzosť. Aj ich zmysel pre pravdu, krásu, česť. Nebáli sa. Nebáli sa nepriateľov, nebáli sa ani vlastných kráľov a vodcov – ako to ukázal Achilles, keď sa hádal s Agamemnónom. Nebáli sa smrti. A boli aj takí, ktorí sa nezľakli ani svojich bohov. Rešpektovali ich, ale aj im vedeli odvrávať, keď cítili krivdu.

Úžasný svet. Úžasný svet s úžasným nebom, kde ešte aj bohovia smeli milovať, nenávidieť, hodovať, popíjať, hádať sa, urážať sa. A občasne smeli aj obcovať s pozemšťankami, ktoré deväť mesiacov na to rodili mocných hrdinov. Mocných telom aj duchom. Lebo taká bola vtedy v Grécku móda.

Roky som si kládol otázku, ako je možné, že Gréci sa nezľakli Peržanov a ich presily. A že zopár večne rozhádaných malých miest dokázalo poraziť Kráľa kráľov. Opakovane. Obdivoval som aj to, s akou samozrejmosťou Leonidas a jeho Sparťania padli v Termopylách. A dal som si aj odpovede na tieto otázky. Veril som (a stále verím), že je za tým úžasná grécka mytológia, ktorú spracoval do vrcholných diel Homér. Boli to predhomérovské aj homérovské mýty, ktoré z Grékov urobili národ hrdinov. Národ, ktorý sa nezľakol ničoho – nepriateľov, objavovania, poznávania.

Pre Grékov boli od detstva vzormi hrdinovia, ktorí sa nebáli vzoprieť osudu. Učili sa, že medzi hlavné cnosti patrí odvaha, odolnosť, múdrosť, spravodlivosť (rovnováha síl). Alebo láska k pravde a kráse.

Hlavne v tomto zmysle boli Homérove diela kánonické. Povznášali. Vychovávali. Vychovávali a vychovávajú dodnes.

Mimochodom, s tou spomínanou presilou to vlastne mohlo byť aj naopak. Peržania mali jediného kráľa. Gréci ich mali stovky. Mali armádu kráľov. A neskôr, v čase grécko-perzských vojen, mali aspoň armádu potomkov kráľov.

Bez Homéra by asi neexistovala Sparta a sparťanská bojová odvaha. Bez Homéra by asi neexistovali ani Atény a aténsky zmysel pre krásu ducha, krásu tela, krásu sveta. Alebo zmysel pre múdrosť, ktorá sa rodí v sporoch a pochybnostiach.

A bez Homéra by asi neexistovala ani grécka tragédia, ktorá nás učí, že konečným zmyslom konfliktov je zmierenie. A platba za činy a ich následky. Mnohí Gréci museli zaplatiť životmi za plienenie Tróje a znesvätenie jej chrámov. Achilles musel zaplatiť za zabitie a znesvätenie Hektora, hrdinu a najmocnejšieho obrancu Tróje. Odyseus musel roky platiť za svoju pýchu.

Pokiaľ ide o poznanie a múdrosť starých Grékov, aj to je výsledkom odvahy. Odvahy pochybovať, myslieť a prekonávať staré predsudky. Pre Grékov to muselo byť ako plavba loďou od pevných, bezpečných brehov na šíre more – vzrušujúca, otvorená, bez záruk návratu, no s odmenou v možnom objavovaní nového. Odysea.

Myslím si, že grécka filozofia mohla vzniknúť práve vďaka kombinácii homérovských mýtov a nejednotnosti, rozhádanosti gréckych miest s rôznymi formami kultúry aj vlády: od kráľovstiev cez tyranie po demokracie. Asi neprekvapuje, že filozofii sa spočiatku darilo v gréckej Malej Ázii. Tam sa hádali a súťažili nielen Gréci medzi sebou, ale Gréci medzi Peržanmi, Egypťanmi, Asýrčanmi či potomkami Kréťanov. Tavili sa tam kultúry, viery, dogmy, názory, svetonázory. Potom na seba narážali, udierali. Nakoniec sa zas kuli do podoby Sofie. Múdrosti. Ako dobrý meč.

Grécky duch sa zrodil z odvahy, neposlušnosti, sporov a homérovského neba. A veľmi sa vydaril.

P. S.: Nolanov film Odysea som nevidel. A či ho niekedy uvidím, to netuším. Áres radí, aby som to skúsil, Aténa oponuje, že to nemá cenu, na svete je vraj toľko iných vecí... Je to nerozhodné a otvorené.

Každý učiteľ zo svojej profesnej skúsenosti vie, že vytvoriť v mladom človeku historické vedomie je obrovitá úloha pre obe strany. Mladý človek si len ťažko môže sprítomniť skutočnosť, že život existoval aj pred tým, ako on sám nadobudol vedomie svojho ja, ba dokonca skôr, ako sa narodil, hoci je mu zároveň celkom samozrejmé, že jeho rodičia sa museli narodiť skôr ako on. Proces tvorby vlastného ja je nemilosrdne náročný, vyžaduje si výstavbu abstrakcie od počiatočného egoizmu vedomia a prijatie nadosobných imperatívov, ktoré človeku pomôžu spoločensky sa integrovať. Stane sa teda dospelým, hoci samotné detstvo s jeho predpokladmi sa nedá odložiť do nejakej fiktívnej nepamäti. Jan Werich ako dieťa rozvedených rodičov vyrastal u starých rodičov; podľa jeho slov rodičia sú „kmeň“, no starí rodičia „korene“. Až tí človeku otvárajú hĺbku času a ich smrť býva prvou veľkou traumou detí.

Rozprávky a mýty sú dvaja hlavní pomocníci rodičov pri tvorbe detského integrovaného vedomia, rozdiel medzi nimi detský psychiater Bruno Bettelheim definoval pomocou rozlíšenia Lewisa Carolla, ktorý rozprávku nazval darom lásky, pričom zdôraznil, že pre mýtus sa toto označenie nehodí (The Uses of Enchantment. The Meaning and Importance of Fairy Tales, 1975). Rozprávky aj mýty nachádzame u všetkých národov zeme, z mytológií sa zrodili relígie, divadelné kultúry aj literatúry, a to dávno pred vznikom písma.

V období medzi rokmi 800 – 300 pr. Kr., ktoré Karen Armstrongová nazýva Veľká transformácia, veľké civilizácie splodili svojich ťažiskových integrátorov – Lao-c’, Buddhu, Konfucia, Pytagora, Sokrata i Jeremiáša. Dielo týchto osobností časovo predchádzalo vzniku rôznych písomných systémov, no jednotlivé society si dokázali vybudovať okolo ich diela svoje fixačné metódy. Pre starých Grékov integračnú úlohu zohrala osobnosť aoida Homéra, s ktorou boli spojené monumentálne eposy o boji Grékov s Trójanmi (Ílias) a o návrate itackého kráľa Odyssea z trójskeho bojiska (Odysseia).

Základné kamene výstavby historického vedomia mojej generácie vytvorili knižky Eduarda Petišku Staré grécke báje a povesti (1961)  a Vojtecha Zamarovského Objavenie Tróje (1962). Čoskoro po nich vyšli aj oba homérske eposy v slovenskom preklade Miloslava Okála (Ílias 1962, Odysseia 1966). Tu sme siahli z prítomnosti do najvzdialenejšej minulosti a príbehy z časovej hĺbky niekoľkých tisícročí začali oživovať našu predstavivosť a utvárať naše historické vedomie.

Osobnosti Veľkej transformácie nepoužívali záznam slov písmom, ten začali používať až ich nasledovníci. Homéra pritom už starí Gréci aj Rimania považovali za centrálnu osobnosť svojho duchovného i spoločenského života, antická divadelná kultúra vyrástla z mytologického dedičstva Grékov. Až novodobý historizmus začal pátrať po otázke autorstva homérskych eposov. V súčasnosti sa azda najväčšmi akceptujú tézy o orálnej tradícii stojacej za ich vznikom. Ich hlavným tvorcom bol americký bádateľ Milman Parry (1902 – 1935), ktorý v medzivojnovom období skúmal a zaznamenával živú prax orálneho eposu na Balkáne, jeho žiak slavista Albert Bates Lord (1912 – 1991), ktorý vydal ťažiskovú prácu k tejto téme The Singer of Tales (1960, tiež Der Sänger erzählt, 1960), ako aj Béla Bartók (1881 – 1945), ktorého Lord pozval na Kolumbijskú univerzitu (1940). Bartók počas svojho newyorského pobytu transkriboval Parryho zvukové záznamy a spolu s Lordom vydal prácu Serbo-Croatian Folk Songs (1951).

Lord podrobne preskúmal pretrvávajúcu tradíciu orálnej epiky, jej determinanty, metódy i prax – ustálenie metrickej konštanty, reprodukcia sujetu, extemporizovaný prednes desaťslabičníkov s podmetovou a prísudkovou časťou. Epický spevák (grécky aoidos) so sprievodom strunového nástroja (forminx, kithara) sa pomocou  recitačných formúl stával nositeľom pamäti svojej society. Popísanú prax Lord spojil s gréckou homérskou tradíciou, ktorej kánonizovaná písomná podoba (Ílias – 15 000 veršov, Oddyseia – 12 000 veršov) vznikla v 6. st. pr. Kr. na podnet tyrana Peisistrata. Lord opísanú metódu následne aplikoval na anglosaský epos Beowulf i na francúzsku Pieseň o Rolandovi. Podľa Romana Jakobsona sa balkánsky epski desaterac stal hlavným nástrojom pamäte slovanskej lyriky vôbec.

Základy výskumu antického dedičstva v oblasti svetovej epiky položil na začiatku 20. storočia anglický filológ Hector Munro Chadwick (1870 – 1947) svojou rozmernou prácou Heroic Age (1912), ako aj nasledujúcou trojzväzkovou prácou The Growth of Literature (1932 – 1940), na ktorej spolupracoval s manželkou Norou. Táto práca spájajúca filologickú vzdelanosť s výdobytkami novodobej archeológie zahrnula do svojho horizontu epické kultúry Európy, Slovanov, Hebrejcov, Indov, ako aj Tatarov, Polynézanov a Afričanov. V čase, keď Európa i Ázia robili prípravy na svetovú vojnu, manželia Chadwickovci svojou prácou ukázali, že všetky kultúry Zeme spája prítomnosť orálnej epiky.

Mimoriadny význam pre naše poznanie ázijskeho eposu mali práce sovietskeho filológa Viktora Maximoviča Žirmunského (1891 – 1971), ktoré u nás vyšli v publikácii O hrdinském eposu (slovanském a středoasijském, 1984). V súvislosti s našou témou tu treba spomenúť jeho štúdiu Epické vyprávění o Alpamyšovi a Homérova Odyssea; ázijský Alpamyš sa zachoval v troch  národných redakciách – uzbeckej, karakalpackej a kazašskej. Pozoruhodná je tiež Žirmunského štúdia Manas. Vznik a utváření epopeje, v ktorej skúma kirgizský národný epos Manas, ktorý má v zázname manasčiho Sajakbaja Karalajeva (1894 – 1971) rozsah 250 000 veršov (záznam z rokov 1940 – 1942). Alpamyša a Odysseom spája dlhý návrat domov, prítomnosť na svadbe svojej manželky i luk ako nástroj pomsty.

Homérova Ílias sa často poníma ako nasledovaniahodný opis heroizmu gréckych hrdinov. Spomeňme si však na Homérov opis premien správania hlavného hrdinu Grékov Achilla. Homér v skutočnosti opisuje Achillovu stratu ľudskosti, ku ktorej došlo v dôsledku vojnového besnenia, a jeho narábanie s mŕtvolou Hektora, ktorý riadi obranu svojho domova a svojich rodákov, aj dnes legislatívne spadá do kategórie zločin hanobenia mŕtveho. Podobne po Odysseovom úskoku s trójskym koňom nasleduje Homérom obídená epizóda vraždy Astyanaxa, syna Hektora a Andromaché; prinášajú ju ďalšie antické pramene, v ktorých je vrahom Odysseus alebo neznámy grécky vojak, pričom Andromaché sa následne stáva majetkom Achillovho syna Neoptolema, vraha jej svokra, trójskeho kráľa Priama a syna vraha jej manžela. Práve v dôsledku tejto vraždy Hektorovho syna Astyanaxa grécki bohovia oddialili Odysseovo stretnutie s jeho vlastným synom čudesnou anabázou. Ílias je obrazom obyčajnej koristníckej lúpežnej vojny, čo sa napokon dozvedáme aj z ďalších diel antických autorov, najmä Euripida, ktorý opísal údel trójskych žien ako súčasti gréckej koristi (Trójanky, Andromaché). Obraz víťaziacich Grékov, kradnúcich majetky i ženy Trójanov, vyplienenie Tróje a jej vymazanie z reality, ukazuje Grékov ako societu s absenciou súcitu, pričom podľa Aristotelovej Poetiky vzbudzovanie súcitu a strachu boli hlavné ciele gréckej tragédie.

Homérove eposy Ílias a Odysseia ukazujú spoločnosť, ktorá ešte nepozná „zlaté pravidlo“ medziľudskej vzájomnosti, sformulované Číňanom Konfuciom (551 – 479 pr. Kr.), „Čo nechcete, aby sa dialo vám, nerobte ani iným“, v Tobiho rade synovi Tobiášovi v biblickej starozákonnej knihe Tobiáš „Nikomu nerob, čo sám nenávidíš!“ a v pozitívnej verzii v Reči na vrchu Ježiša Krista: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im,“ (Mt 7,12) či „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!“ (Lk 6,31).

Ak dnešní politici nepoznajú „zlaté pravidlo“, tak sa navracajú do homérskych čias, keď korisť bola zmyslom a hlavnou náplňou mužských zápasov.

Vladimír Godár je skladateľ, muzikológ a esejista.

Význam spoločnej mýto-poetickej skúsenosti súvisel v starej antike s formovaním jedinca k cnostiam. Postupné zdieľanie príbehu a sila jeho reči pre neho predstavoval kultúrnu metamorfózu a základnú iniciáciu do existujúceho spoločenstva. Mýtus nepredstavoval niečo nepravdivé alebo alegorické, ale žáner, ktorý človeka socializuje: prirodzenou pútavosťou ho vťahuje do fiktívneho sveta, inšpiruje k premýšľaniu a rafinovane, nemoralizujúco poúča, vzdeláva, vychováva. Odysea nám teda sprostredkúva svet ľudských pocitov, ako sú láska, viera či nádej, ako aj vlastností, ktoré sú pozitívne aj negatívne.

Hlavný hrdina tohto Homérovho rozprávania je muž vedený túžbou po návrate domov – jeho silné odhodlanie mu pomáha prekonávať rôzne strasti a prekážky na tejto ceste. Čítaním samotného diela čitateľ s Odyseom sympatizuje a fandí mu, je očarený jeho vynaliezavosťou a šikovnosťou; verí v šťastný návrat k milovanej manželke aj domovine. Aj v mojom prípade to bolo presne takto; až do chvíle, keď som si začala čítať iné príbehy doplňujúce udalosti po dobytí Tróje.

Obdivujúci pohľad na hrdinu sa začal relativizovať, už som sa na neho nemohla pozrieť rovnakými očami. Prvý náznak sa objavuje vo výpovedi Hekabé, bývalej kráľovny Ília: keď sa dozvie, že ako vojnová zajatkyňa bude slúžiť Odyseovi, žalostne narieka a nechtami si rozrýva líca. Tento muž je pre ňu ohavným odporcom práva, šliapucim po zákonoch, všetko obracia naruby, jazykom prekrúca a priateľstvo mení v nepriateľstvo. Princezná Kasandra však naznačuje, že Hekabé na Itaku nepríde živá: trpký osud čaká Odysea, čakajú ho samé útrapy a spôsobia mu zaslúžené utrpenie.  

Môj jednoznačný obrat však nastal až po pasáži, kde grécky posol oznamuje Trójankám, že ešte nestačí všetka tá smrť a delenie koristi – víťaz si želá smrť potomka kráľovského syna. Odyseus presvedčil svojou rečou grécky snem, že Hektorov malý syn musí zomrieť, pretože „nemôže žiť syn otca hrdinu“. Bude „šmarený“ (píše Ovídius) do priepasti z cimburia veže. Obrázok Odysea dotvára aj Ovídius, keď ho opisuje ústami Ajaxa pri spore o Achillovu výzbroj ako zbabelca, ktorý sa vyhýba boju, bojuje viac úskočným slovom ako rukou, tajne, pod rúškom tmy, zákerne.

Takto sa ma dotkla grécka literatúra. Nie filmom ani rozprávaním skrátených epizód, ale čítaním samotného textu, pretože hoci ide o preklady, silu reči musíte pocítiť v pôvodných veršoch. 

Zuzana Danišková prednáša na Trnavskej univerzite. 

Homérova Odyssea je pre mňa predovšetkým silnou výpoveďou o ľudskom postavení vo svete, ktoré básnik sprístupňuje cez ústredný motív cesty. Cesta v nás môže vyvolávať dojem putovania k niečomu novému, ktoré nás zároveň premieňa. Alebo má charakter vykročenia za splnením náročnej až nadľudskej úlohy. Môže ísť aj o dobrodružné objavovanie neznámych a divokých miest, ktoré si človek osvojuje. 

Odysseova cesta je však iná. Ide o návrat domov (nostos). Nevyberá sa na ňu z vlastnej vôle, ale je do diaľav vyhnaný okolnosťami a osudom. Tento moment umožnil básnikovi predstaviť ľudský údel, ktorý je nútený konfrontovať sa s vlastnými hranicami. Svet pre (pred)archaického Gréka je hrozivým miestom, v ktorom sa nachádza obklopený horizontmi cudzoty a nehostinnosti. Grécky človek bral ako samozrejmosť, že jeho život je vystavený presahujúcim silám a mocnostiam, voči ktorým zakúša svoje hranice, ktoré sa vymykajú jeho kontrole. 

Odyssea nás mýtickým príbehom preto vedie do oblasti hraničných skúseností, ktoré ohrozujú naše miesto vo svete: smrť a mŕtvi, ale aj spánok, zabudnutie na seba v slasti (u Lotofágov) či nesmrteľná sexuálna rozkoš, ktorú Odysseovi sľubuje nymfa Kalypsó. Odyssea je však aj výpoveďou o tom, ako týmto hraniciam čelíme vynaliezavosťou, formovaním spoločenstiev, pravidiel či kultúrnych praktík.

Túto ambivalentnosť ľudského údelu v nehostinnom svete stelesňuje práve Odysseus, ktorý je rovnako kráľom a aristokratom, ako aj anonymným prosebníkom a žobrákom. Je boriteľom Tróje a zároveň Nikým. Svoj domov má na rodnej Ithake, ale jeho údel spočíva v blúdení cudzinou, kde nakoniec má podľa veštby zahynúť. Hrozbám čelí tým, že sa ako majster ľsti skrýva za odlišné identity. Avšak schopnosť pretvárky si vyberá daň, pretože narúša zväzky s jeho najbližšími a možnými spojencami, od ktorých je závislý a potrebuje sa na nich spoľahnúť.

V neposlednom rade je Homérova Odyssea aj výpoveďou o zmysle domova. Domov je centrom nášho života, miesto, kde môžeme spočinúť a byť sami sebou, kde sa môžeme skryť a chrániť pred svetom. Ide zároveň aj o priestor pohostinnosti, kde cudzinec nachádza dočasné prístrešie a ochranu. Pohostinnosť však možno zneužiť. Preto domov je tiež miestom, ktoré musíme pred cudzotou chrániť, čo si vyžaduje práve odysseovskú vynaliezavosť a ľstivosť. S ňou však do našich vzťahov vstupuje dvojtvárnosť. Nielenže si nemôžeme byť istí cudzincom, ale ani našimi najbližšími. Odyssea tak zároveň upozorňuje na vratkosť našich výtvorov, praktík a inštitúcií. Necháva ich porušovať, aby tým poukázala na ich zmysel.

Náš svet sa od sveta Odyssey nápadne líši. Stal sa prehľadnejším, vypočítateľnejším, máme ho viac pod kontrolou.  Na našich mapách sme odstránili biele miesta, avšak platíme za to tým, že svet sme zbavili kúzla a rúška tajomstva. Je preto ľahké na vratkosť ľudského údelu zabudnúť. Jeden z dôvodov, prečo je Odyssea pre nás stále fascinujúca, spočíva v tušení, že táto moderná óda na ľudské podmanenie sveta nie je celou pravdou.  

Michal Zvarík prednáša na Trnavskej univerzite.

Dlhé nebezpečné putovanie s vidinou návratu domov patrí k najelastickejším témam v literatúre. Čitateľa udržiava v napätí, autorovi poskytuje slobodu, lebo dej môže spomaľovať, spružňovať, hustiť vkladaním nových motívov aj rôznych žánrových prvkov, meniť prostredie, striedať postavy a modelovať ich charaktery. Už ako deti nás pri podobných príbehoch šteklila zvedavosť, čo bude s hrdinom, keď raz zavíta domov. 

Na pozadí nabaľujúcich sa dobrodružstiev totiž paralelne prebieha zápas v jeho vnútri, akoby šípil, že v koži navrátilca narazí na mantinely. Už nie je tým človekom, ktorý odišiel a v čase jeho neprítomnosti sa zmenil aj jeho domov. Návrat splní účel tým, že bude zavŕšený a čo bude ďalej, nevedno. Odysea teda nie je len o dobrodružstvách, stelesňujúcich nástrahy pochádzajúce zvonku alebo z človeka samotného. Každý hrdinský epos provokuje otázkou, čo si počať s hrdinom, ktorý všetky nebezpečenstvá nebojácne zdolá a vracia sa živý, posilnený skúsenosťami a s aurou víťazstva. Avšak s návratom hrdinu na rodnú hrudu sa nie vždy počíta. Už je dávno oplakaný a slzy – vyschnuté.

Či sa tento moment podarilo zachytiť v novom filme Odysea netuším, do kina sa ešte len chystáme. Kritika film chváli aj haní, diváci mu vyčítajú veľa vecí, mnohí hovoria o sklamaní. U nás doma filmovú tému berieme ako podnet na prepájanie príbehu s ďalšími. 

Malý príklad. Nolanov Kyklop akoby vyliezol z Goyovho obrazu a nejde o náhodu. Témou aj spracovaním jeden z najšokujúcejších obrazov v dejinách umenia španielsky maliar rozšíril o nový rozmer a po vyše dvoch storočiach inšpiroval filmového režiséra. Rovnako odpudivá atmosféra, rovnaká póza, nezasycujúce, zautomatizované požieranie s krutým odkazom. Saturn požierajúci svojho syna, ktorého Goya vytvoril po strate sluchu a zatvorený pred svetom v tmavom dome, ide za rámec prvoplánovej ohavnosti. Goyov Saturn s prázdnym pohľadom sa bije so zjavom statného Saturna na obraze Rubensa, kde boh času poháňaný obavou zo zvrhnutia vykonáva strašný rituál. 

Na Goyovom obraze vidíme na rozume pominutého starca, ktorý vykonáva zaužívanú činnosť a Kyklop v novom filme Nolana je taktiež zbavený akýchkoľvek emócií či loveckého pnutia, zato stelesňuje novú hrozbu. „Z pohľadu monštra nejde o žiadny beštiálny akt, lebo ľudia sú preň absolútne bezpredmetní. To je to, čo desí najviac,“ citovala režiséra španielska tlač. Hrôzu teda nevzbudzuje iba zjav, ale skutočnosť, že strašná bytosť koná bez svedomia a pocitu viny, lebo človek pre ňu znamená obyčajné nič.

Dana Ljubimovová Miháliková je kultúrna prispievateľka Markeru.

Keď sa rozprávame o Homérovom diele Odysea, musíme si uvedomiť, že pre starovekého človeka nebola len dobrodružným rozprávaním o blúdiacom mužovi a jeho stretnutí s Kyklopmi, Sirénami či čarodejnicou Kirké, ale bola básňou o návrate – nostos – a o znovunájdení miesta, ktoré človeku patrí alebo kam človek patrí. Odyseus sa nevracia len na Ithaku, ale vracia sa do spoločenstva, odkiaľ ho na dlhý čas vytrhla vojna, a on sa musí znovu, takpovediac, stať manželom, otcom, kráľom, občanom… 

Podľa Luciana Canforu predstavovalo toto dielo pre Grékov akúsi „kmeňovú encyklopédiu“, ktorá uchovávala kolektívnu pamäť, predstavy o bohoch, pohostinnosti, rodine, moci, práci, otroctve, vojne a spravodlivosti. Navyše Odyseus stelesňuje iný typ hrdinu než Achilleus v Iliade, pretože nevíťazí iba silou, ale rozumom, vytrvalosťou, rečou a schopnosťou prispôsobiť sa.

Je na mieste sa pýtať, aké posolstvo by nám Odysea mohla sprostredkovať dnes. Tematika je mimoriadne aktuálna. Príbeh návratu do vlasti môžeme vnímať ako príbeh návratu k vlastnej identite. Iste, moderný človek nemusí zápasiť s Kyklopmi ani uniknúť nástrahám Sirén, ale obrazne je aj jeho život plný nútených zachádzok, ktoré ho odvádzajú od toho, čo je podstatné. Sirény môžu predstavovať neustály hluk médií, reklám či sociálnych sietí, ktoré sľubujú úspech a okamžité uspokojenie. Kirké či Kalypsó ponúkajú Odyseovi bezpečie a potešenie, ale za cenu, že sa vzdá svojej cesty a zostane niekým iným...

Odyseov návrat ukazuje, že cieľom človeka nie je iba potreba niekam sa dostať, ale uchovať si počas cesty vedomie, kam patrí. Ithaka tak nie je len ostrov, je obrazom domova, vzťahov, záväzkov, hodnôt, ktoré dávajú ľudskému životu zmysel. 

Návrat nemusí znamenať návrat do nezmeneného sveta, práve naopak. Odyseus sa vracia domov poznačený vojnou, stratami blízkych priateľov, ale plný nových skúseností. Aktuálny je tiež motív pohostinnosti, takej dôležitej v staroveku a takej nevyhnutnej i dnes. V čase migrácie, vojen a rastúcej nedôvery voči neznámym ľuďom Odysea pripomína, že každý cudzinec môže byť človekom, ktorý stratil domov a hľadá bezpečie. Zároveň však hovorí aj o porušení, keď nápadníci Odyseovej manželky Penelope využívajú jeho neprítomnosť a spreneverujú sa základným morálnym hodnotám. Pohostinnosť preto nemôže byť bezhraničná slabosť, ale vzájomný zväzok založený na úcte. 

No a napokon Odysea varuje pred predstavou, že návratom sa všetko definitívne skončí. Veštec Tereisias predpovedá Odyseovi ďalšiu cestu... Znamená to, že človek nikdy nedosiahne stav úplnej istoty. Zmyslom života tak nie je vyhnúť sa blúdeniu, ale nestratiť počas neho smer, pamäť a schopnosť vrátiť sa k tomu, čo nás robí ľuďmi.

Katarína Karabová prednáša na Trnavskej univerzite.

Odysea patrí ku kanonickým dielam preto, lebo v nej je takpovediac všetko. Odyseov návrat z Tróje je totiž príbehom každého z nás. Príbehom, ako putujeme životom do jeho cieľa. O tom, aké nástrahy, túžby a neresti nás od neho vzďaľujú. O tom, ako na tej ceste nachádzame a strácame priateľov. O tom, ako schádzame z cesty a ako sa na ňu vraciame, lebo stále je v nás ten kúsok dobra, ktorý nás aj napriek všetkému ťahá správnym smerom. Odyseus, rovnako ako nikto z nás, nebol ideálny. A rovnako ako my, aj on potreboval na svojej ceste životom častokrát pomoc „zhora“, bez ktorej by svoj cieľ nikdy nezvládol.

Aj preto je škoda, či skôr hanba, že Iliadu ani Odyseu dnes v slovenskom preklade v dôstojnej podobe nenájdete. Aspoňže príbeh o rozvrátení Tróje a o Odyseovi božskom, ktorý putoval spolu so svojimi argejskými bojovníkmi na dutých lodiach, o rozumnom Télemachovi, o Aténe –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ bohyni jasného zraku, o spupných ženíchoch a o rozvážnej Pénelopé si môžeme vypočuť vo vynikajúcej podobe na stránkach Slovenského rozhlasu. V cykle Parnas, ktorý tvorí a pripravuje Táňa Kusá, v tomto prípade bravúrne číta Dušan Jamrich.

Budeme radi, ak pripojíte svoj pohľad na Odyseu v diskusii pod článkom.