Pápež a Antikrist
Uverejňujeme druhú esej o téme Antikrista od dvojice autorov Sama Wolfea a Petera Thiela. Autori v eseji odkazujú aj na dielo Vladimíra Palka.
Nedávno som v Ríme prednášal na tému Antikrista. Antikrist ma zaujíma z viacerých dôvodov, hlavne preto, že o ňom nikto iný nehovorí – čo by sa počas väčšiny kresťanských dejín javilo ako jasný znak jeho blížiaceho sa príchodu (2Pt 3,3–4). Očakával som, že Cirkev moje prednášky bude ignorovať. Nie som katolík, nehovoril som verejne a téma sa mi zdala byť ďaleko, ďaleko mimo Overtonovho okna.
Moje očakávania sa nenaplnili. Hŕstka paparazzov pred (teoreticky tajným) miestom konania prednášky naznačovala, že moje prednášky možno nebudú až tak súkromné, ako som dúfal. Po prvej z nich ma moji zamestnanci informovali, že talianske médiá o ne prejavujú značný záujem. Jeden kňaz, ktorý sa prednášky nezúčastnil, sa verejne zamyslel nad tým, či by som nemal byť upálený na hranici za kacírstvo (hoci išlo o politické „kacírstvo proti liberálnemu konsenzu“).
Hovorím to nie preto, aby som sa vyvyšoval alebo ľutoval sám seba, ale preto, že som vďaka tomu začal viac rozumieť pápežovi Benediktovi XVI. Dovoľte mi to vysvetliť. Do Ríma som neprišiel s cieľom byť katolíckejší ako pápež, ale dúfal som, že aj ako protestant budem katolíckejší ako priemerný katolík. Ako som vysvetlil vo svojich prednáškach, na prekonanie tejto latky stačí jednoducho počúvať pápeža Benedikta nielen vtedy, keď hovoril ex cathedra, ale aj keď hovoril sotto voce. Počuť ho najprv šepkať, potom kričať: Svet sa končí.
Benedikt veril, že žije na konci čias. Toto tvrdenie nás šokuje, pretože Benedikt sa rozhodol otvorene o tejto téme hovoriť až v posledných rokoch svojho života, keď už odstúpil z pápežského úradu, jeho spojencov odstránili z vedenia Vatikánu a takmer nikto ho nepočúval. Nikdy sa nedozvieme, prečo čakal. Možno sa obával ohrozenia svojej autority, ktorá spočívala na jeho akademickej brilantnosti – nič totiž nie je menej akademicky rešpektované ako kázanie o konci sveta. Ak by sme boli veľkorysejší, Benedikt možno veril, že jeho apokalyptické predpovede by sa stali sebanaplňujúcimi proroctvami, ktoré by vyviedli jeho stádo z rovnováhy a odohnali ho od Cirkvi.
Ironicky, úprimná diskusia o našej apokalyptickej dobe by najsilnejšie rezonovala práve u mladých ľudí. Oni chápu a obávajú sa existenciálnych nebezpečenstiev klimatických zmien, umelej inteligencie, demografického kolapsu a jadrových zbraní. Benedikt mohol mladých naučiť špecifiká biblickej apokalypsy, vrátane totalitného mieru a bezpečia, ktoré jej predchádzajú. Takáto diskusia by odhalila dôvody na nádej, keď hľadáme odvahu, aby sme „sa neplašili“ (Mt 24,6). Nedá sa predstaviť si kvalifikovanejšiu osobu ako Benedikta, ktorá by takúto diskusiu viedla. Teraz si musíme vystačiť bez neho.
Nie je mojou úlohou hovoriť Cirkvi, koľko je hodín. To už urobil Benedikt, ako sa snaží ukázať táto esej, ktorú som napísal spolu so svojím priateľom Samom Wolfom. Moja skromná nádej je, že iní by mohli uspieť tam, kde Benedikt zlyhal, a to pri odpovedi na otázku: Ako môžeme tvárou v tvár hodine temnoty získať späť vieru v budúcnosť?
Eschatológia uchvátila mladého Josepha Ratzingera. Niekedy sa autobiografia maskuje za biografiu; toto je pravidlo, na ktoré treba pamätať pri čítaní Ratzingerovej dizertácie z roku 1957 The Theology of History in St.venture [Teológia dejín sv. Bonaventúru, pozn. prekl.] (jeho Habilitationsschrift [habilitačná práca, pozn. prekl.], ktorá ho kvalifikovala na menovanie za profesora v nemeckom univerzitnom systéme). Napísal, že „Bonaventúrova teológia dejín predstavuje úsilie dospieť k správnemu chápaniu eschatológie... Teológia dejín nepredstavuje izolovanú oblasť Bonaventúrovho myslenia. Naopak, súvisí so základnými filozofickými a teologickými rozhodnutiami, ktoré tvorili základ jeho účasti na ostrých sporoch v 60. a 70. rokoch 13. storočia“. Ratzinger tieto „spory“ vyzdvihol, lebo si myslel, že „nebude ťažké vyvodiť z nich uplatnenie v súčasnosti“, a to aj sedem storočí neskôr. „Práve v súčasnosti,“ dodal, „má teológia všetky dôvody na to, aby zostala v kontakte so svojou vlastnou históriou.“ Rozhodol sa tieto uplatnenia a dôvody nešpecifikovať, pretože „úlohou historika je predložiť svoje zistenia a nič iné ako svoje zistenia... Niekedy ma toto obmedzenie znepokojovalo“.
Nech už má akékoľvek obmedzenia, Ratzingerov výklad Bonaventúru potvrdil jeho genialitu. Prekladá stredovekú hĺbku Bonaventúru do podoby zrozumiteľnej pre moderného človeka. Ako pokračuje, zdá sa, že Ratzinger je na pokraji vyriešenia otázok, ktoré Cirkev po stáročia zanedbávala, otázok siahajúcich až k tajomnému jadru kresťanstva. V tomto jadre leží problém, ktorému Ratzinger venoval záverečnú časť svojho spisu: Ako a kedy sa skončí svet?
Apokalyptické proroctvá opáta Joachima z Fiore z 12. storočia rozdelili Cirkev. Joachim vyhlásil, že dejiny sú zrkadlom trojjediného Boha a že Antikrist – posledný svetový tyran – čoskoro otvorí tretiu éru. (Jeho stúpenci časový rámec zúžili na rok 1260.) Predpovedal, že tento Antikrist sa stane pápežom. Pri vyvracaní tvrdení joachimistov sa Bonaventúra postavil proti ich presvedčeniu o presnom dni a hodine príchodu Antikrista. Bonaventúra však odolal aj opačnému pokušeniu: epistemickej pokore svojho aristotelovského súpera Tomáša Akvinského, pre ktorého „nemožno určiť žiadne obdobie, či už dlhé, alebo krátke, v ktorom by sa dal očakávať koniec sveta“, a v ktorého učení, podľa Ratzingera, „eschatologické vedomie ustupuje do pozadia“.
Bonaventúra zašiel ešte ďalej v odsudzovaní averroizmu – významného zdroja pre obnovenie záujmu o Aristotela na Západe –, ktorý hlásal večnosť sveta, nevyhnutnosť osudu a jednotu intelektu. Bonaventúra označil tieto tri doktríny za „666“ zo Zjavenia apoštola Jána 13,18 a Ratzinger poznamenáva, že práve prvú z týchto doktrín, predstavu, že čas trvá naveky a história sa nikdy neskončí, považoval Bonaventúra za „prvotnú herézu a podstatu monštra apokalypsy“.
V tejto veľkej diskusii sa Ratzinger postavil na stranu Bonaventúru: Neznalosť presného dňa a hodiny Pánovho návratu nie je ospravedlnením pre nezáujem. Pokiaľ však ide o dôsledky pre 20. storočie a ďalej, Ratzinger mlčal. Vysvetľuje prečo v poznámke pod čiarou, v ktorej cituje svojho školiteľa Gottlieba Söhngena: „V prípade Bonaventúru vidíme, aké ťažké je úspešne stanoviť primerané hranice [apokalyptickým] obrazom. Apokalyptické obrazy sú ako vodný prúd, ktorý prekračuje brehy a je ťažké ho udržať v medziach. A bez ohľadu na všetky snahy o zmiernenie týchto obrazov prevláda apokalyptický tón. Ani Mozart nedokáže prinútiť trúbku, aby prestala znieť ako trúbka!“
Inými slovami, dajte si pozor na šírenie správ o apokalypse. Ak by sa Ratzinger niekedy odhodlal prejsť od akademickej eschatológie k pozemskému politickému dianiu a jeho úlohe v konci sveta, urobil by to opatrne – tak opatrne, že už pri otvorení tejto témy citoval svojho školiteľa, ktorý sám rozoberal iného teológa.
Filozofia sa môže javiť ako beznádejne vzdialená od politických a vedeckých poznatkov. Ratzinger si to nemyslel. Filozofiu a teológiu vnímal ako komplementárne prostriedky na pochopenie Boha a celku, vrátane politiky a vedy. S týmto chápaním Ratzinger v roku 1969 v rozhlase vymenoval niekoľko „kríz“, ktoré sužujú Cirkev. Pozitivistická erózia „otázky o existencii Boha“ urýchlila „krízu súčasnosti“, „krízu nášho chápania reality“, „všeobecnú krízu myslenia“ a „krízu modernizmu“.
Predpovedal, že tieto krízy mysle a duše čoskoro zdecimujú Cirkev:
„Z dnešnej krízy vzíde Cirkev zajtrajška – Cirkev, ktorá toho veľa stratila. Stane sa malou a bude musieť začať viac-menej od začiatku... Cirkev bude duchovnejšou Cirkvou, ktorá si nebude nárokovať politický mandát.“
Znamenal by návrat ku kontemplatívnej, politicky zdržanlivej ranej Cirkvi návrat k mileniárnym očakávaniam, alebo dokonca ich naplnenie? Tak si to mysleli aj Joachim, aj Bonaventúra a prorokovali ústup Cirkvi do kontemplácie v jej posledných dňoch. Rovnako ako vo svojej Habilitationsschrift však Ratzinger nechal na ostatných, aby posúdili, ako vážne túto možnosť bral.
Jeho kniha z roku 1977, Eschatológia, začína konštatovaním ďalšej „krízy“ („nastupujúcej krízy európskej civilizácie“) a potvrdzuje dlhodobo zaužívanú ortodoxnú eschatológiu, vrátane prípadného príchodu konečného Antikrista, ktorý budú predznamenávať rozpoznateľné znamenia. Kniha Eschatológia sa však pozemským záležitostiam nevenuje o moc viac ako dielo Teológia dejín u sv. Bonaventúru. Kritizuje optimizmus teológie oslobodenia, inak sa však zdržuje politických komentárov.
O jedenásť rokov neskôr sa dav na Manhattane stal svedkom menej zdržanlivého Ratzingera. Do New Yorku ho priviedol zakladajúci redaktor časopisu First Things Richard John Neuhaus, aby predniesol erazmovskú prednášku v roku 1988 (ide o pravidelné výročné prednášky, ktoré organizuje magazín First Things, pozn. red.). Svoj prejav s názvom „Biblická interpretácia v kríze“ začal tým, že zatrúbil na trúbu:
„V Legende o Antikristovi Vladimira Soloviova sa eschatologický nepriateľ Vykupiteľa odporúčal veriacim... tým, že získal doktorát z teológie v Tübingene a napísal exegetické dielo, ktoré bolo v tejto oblasti uznané za priekopnícke.“
Ratzinger potom prešiel ku kritike exegétov Martina Dibeliusa a Rudolfa Bultmanna. Ak Ratzinger dúfal, že poslucháči si spoja krízu biblického výkladu so svetovo-historickou, apokalyptickou krízou na obzore, a tak pochopia, že Dibelius a Bultmann sú agentmi Antikrista, museli by túto náročnú prácu absolvovať sami. Ratzinger zanechal ešte jednu omrvinku: V reduktívne historickom obraze Ježiša podľa Dibeliusa a Bultmanna „všetky apokalyptické, sakramentálne a mystické prvky musia byť odstránené“.
Keď sa Ratzinger stal pápežom Benediktom, publikum, ktorému boli určené jeho narážky a náznaky, sa rozšírilo z kardinálov a teológov-knihomoľov na celý svet. Benedikt dostal Antikrista na titulné stránky novín, keď požiadal kardinála Giacoma Biffiho, aby predniesol veľkonočné meditácie z roku 2007 pre vedenie Vatikánu. Biffi mal vo zvyku spomínať Antikrista počas svojho pôsobenia ako arcibiskup v Bologni a vyhovel tejto prosbe súkromnou prednáškou o Soloviovovom výklade Antikrista. Benediktova chvála dráždi: „Vy [Biffi] ste nám poskytli veľmi bystrú a presnú diagnózu našej dnešnej situácie a najmä ste nám ukázali, ako sa za toľkými javmi našej doby, ktoré sa zdajú byť veľmi vzdialené od náboženstva a od Krista, skrýva otázka, očakávanie, túžba.“
Neskôr v tom istom roku Benedikt opäť vyjadril niektoré myšlienky o Antikristovi vo svojej encyklike Spe Salvi („Spasení nádejou“). Tentoraz citoval niektoré pre neho netypicky apokalyptické slová Immanuela Kanta: „Ak by kresťanstvo jedného dňa prestalo byť hodné lásky... potom by prevládajúcim postojom v ľudskom myslení bolo jeho odmietnutie a odpor voči nemu; a Antikrist... by začal svoju – hoci krátku – vládu.“
V tej istej encyklike Benedikt napísal: „Viera v Krista sa nikdy nepozerala iba dozadu alebo iba nahor, ale vždy aj dopredu k hodine spravodlivosti, ktorú Pán opakovane ohlasoval. Tento pohľad dopredu dal kresťanstvu jeho význam pre súčasnosť“ (dôraz šikmým písmom pridal autor eseje, pozn. prekl.).
Tieto apokalyptické výlevy spôsobujú, že Benedikt znie ako južanský baptista hlásajúci oheň a síru. Hoci sa objavujú zriedka, je zvláštne, že zostávajú zabudnuté medzi jeho 66 knihami a mnohými prejavmi. Nie všetci ich však ignorovali. Filozof Giorgio Agamben pochopil Benedikta ako málokto iný a videl v Benediktovej rezignácii predpoveď konca a naplnenie Benediktovej dlhoročnej fascinácie teológom Tyconiom. Agambenova kniha z roku 2017, The Mystery of Evil (Tajomstvo zla, pozn. prekl.), poukazuje na obdiv mladého Ratzingera k Tyconiovej teórii „dvojčlennej Cirkvi“, ktorá obsahuje aj Krista, aj Antikrista („fusca sum et decora“, „Ja čierna som, no pekná jednako...“, pozn. prekl.; [Pieseň piesní 1:5]), Cirkvi, ktorá sa na konci dní rozdelí na dve časti.
Keď sa Benedikta v roku 2018 jeho životopisec Peter Seewald opýtal, či mal Agamben pravdu, že Benediktova rezignácia bola „výzvou k eschatologickému uvedomeniu“, emeritný pápež to nepoprel.
V našej gerontokracii je osemdesiatka novou osemnástkou – vekom, v ktorom sa človek môže konečne správať ako nezodpovedný dospelý a hovoriť, čo si myslí. A vo svojom pokročilom veku začal Benedikt hovoriť s jasnosťou, ktorú dovtedy odhalil len svojim najbližším čitateľom. V tom istom rozhovore z roku 2018 povedal Seewaldovi: „Moderná spoločnosť formuluje antikresťanské vyznanie a odpor voči nemu je trestaný spoločenskou exkomunikáciou. Je prirodzené báť sa tejto duchovnej sily Antikrista a na to, aby sme jej odolali, skutočne potrebujeme pomoc v podobe modlitieb celej diecézy a celosvetovej cirkvi.“
O tri roky skôr, úplne nečakane, dostal slovenský politik Vladimír Palko list od Benedikta, v ktorom chválil jeho knihu Levy prichádzajú. V liste boli tieto slová: „Vidíme, ako sa rozširuje moc Antikrista, a môžeme sa len modliť, aby nám Pán dal silných pastierov, ktorí v tejto hodine núdze ubránia jeho cirkev pred mocou zla.“
Každý, kto dostatočne dlho uvažuje o Antikristovi, identifikuje konkrétneho kandidáta. Benedikt odolal lacnému pokušeniu menovať svojho podozrivého. Zanechal nám však stopy. Jednou z možností je, samozrejme, liberalizujúci pápež, ktorý ho nahradil. Podľa Joachima by Antikrist prevzal pápežský úrad po cnostnom pápežovi. Niektorí joachimisti verili, že týmto dobrým pápežom bol pápež Celestín V., ktorý podobne ako Benedikt abdikoval vo veku 85 rokov, čím sa jeho nástupca Bonifác VIII. stal Antikristom. Benedikt to všetko vedel, keď v roku 2009 položil svoje pápežské pálium na Celestínov hrob, týždeň po prednáške o Tyconiovej teórii dvojčlennej Cirkvi. Veril Benedikt, že pápež František je Antikrist?
Hoci je táto teória lákavá, Benedikt podozrieval niekoho iného. Solovjovov Antikrist je nietzscheovský liberálny teológ, ktorý, ako Benedikt spomenul vo svojej erazmovskej prednáške, zvádza svojich nasledovníkov čiastočne vďaka čestnému titulu z teológie, ktorý získal na univerzite v Tübingene. Tento posledný detail Benedikta pobavil – opäť naň poukázal vo svojej knihe z roku 2007, Ježiš Nazaretský – možno preto, že on sám v Tübingene vyučoval v rokoch 1966 až 1969. Ak sa však zastavíme práve tu, prehliadneme Benediktov jemnejší zámer.
Hans Küng bol charizmatický kňaz a Ratzingerov kolega v Tübingene (kde Küng vyučoval v rokoch 1960 až 1996). Tridsaťštyriročný Küng bol jedným z najmladších periti (odborníkov) na Druhom vatikánskom koncile, ktorý prijal mnohé z jeho odporúčaní. „Nikdy viac nebude mať teológ takýto vplyv,“ poznamenal vatikanista Peter Hebblethwaite. Küng neskôr obhajoval eutanáziu, popieral pápežskú neomylnosť, bol srdečne privítaný Johnom F. Kennedym v Bielom dome, sprevádzal Tonyho Blaira pri jeho konverzii na katolicizmus a pápež Ján Pavol II. mu zakázal vyučovať katolícku teológiu. Ovplyvnil Cirkev viac než priemerný pápež.
Küngov panreligiózny Svetový étos určil program zasadnutia Parlamentu svetových náboženstiev v Chicagu v roku 1993. Robert Spaemann, katolícky filozof, ktorý prednášal o Solovjovovom príbehu o Antikristovi a bol blízkym priateľom Benedikta, v roku 1996 ostro kritizoval koncepciu Weltethos („Weltethos als Projekt“). „Nad všetkým sa vznášalo,“ napísal Spaemann, „meno profesora teológie z Tübingenu.“
Podobne ako Antikrist, ktorého heslom je „pokoj a istota“ (1Sol 5,3), aj Küngov Weltethos mieril k svetovému mieru: „Žiaden mier medzi národmi bez mieru medzi náboženstvami. Žiaden mier medzi náboženstvami bez dialógu medzi náboženstvami.“ Posadnutosť mierom podobne odlišuje Solovjovovho Antikrista od Krista: „Kristus priniesol meč,“ hovorí Antikrist. „Ja prinesiem mier.“ Vyčíta Kristovi, že „rozdeľuje ľudstvo pojmom dobra a zla“ a „ohrozuje zem Posledným súdom“.
Ako poznamenáva Spaemann, podobným spôsobom „Küngova zmiernená verzia kresťanstva“ odrádza od akejkoľvek myšlienky na koniec čias. „Ježiš,“ píše Spaemann, „keď hovoril o Poslednom súde... určite neočakával od svojich poslucháčov uvoľnený úsmev.“ A Küng ide ešte ďalej, keď vynecháva nielen apokalypsu, ale aj Kristovo varovanie, že „keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik“ – inými slovami, Küng nás žiada, aby sme zabudli na Antikrista a Veľké súženie. Tento svet je všetko, čo máme, a je na nás, aby sme ho zachránili: Bez Weltethosu niet prežitia.
Solovjovov Antikrist šíri svoje učenie prostredníctvom bestselleru Otvorená cesta k všeobecnému mieru a prosperite. Toto dielo „zahrňovalo všetko a riešilo každý problém. Spájalo ušľachtilú úctu k starobylým tradíciám a symbolom so širokým a odvážnym radikalizmom v sociálno-politických otázkach. Spájalo bezhraničnú slobodu myslenia s najhlbším ocenením všetkého mystického. Absolútny individualizmus stál bok po boku s horlivou snahou o spoločné dobro a najvyšší idealizmus v riadiacich zásadách sa hladko spájal s dokonalou konkrétnosťou v praktických riešeniach životných potrieb.“ Spaemann opisuje Küngov Weltethos neuveriteľne podobným jazykom: „Vopred premyslel každú námietku. Jeho cestou je ‚rozumná stredná cesta‘: ‚medzi libertinizmom a legalizmom,‘ ‚medzi chamtivosťou po majetku a pohŕdaním majetkom,‘ ‚medzi hedonizmom a asketizmom,‘ ‚medzi zmyslovým potešením a nepriateľstvom voči zmyslom‘... ‚medzi svetskosťou a popieraním sveta,‘ ‚medzi racionalizmom a iracionalizmom,‘“ a tak ďalej.
Pokiaľ ide o Ratzingera, považoval tieto argumenty za natoľko presvedčivé, že v debate s Jürgenom Habermasom v roku 2004 namiesto toho, aby sám vyvrátil Künga, jednoducho odkázal čitateľov na Spaemannovu esej.
Benediktova tichá vojna proti Küngovi, ktorá začala v 60. rokoch v Tübingene, predstavuje najnovšiu frontu v boji, ktorý zúri už prinajmenšom od 60. rokov 13. storočia. Na tomto bojisku kedysi stáli Solovjov a Nietzsche a pred nimi Bonaventúra a Akvinský, ktorí diskutovali o otázkach týkajúcich sa osudu sveta. Nič by Ratzingera a Spaemanna neprekvapilo menej, ako keby sa dozvedeli, že Antikrist sa zjavil v podobe akademika, akým je Küng.
Dnes sú všetci traja mŕtvi a predstava, že by Antikrist mohol niekde na univerzite niečo vypisovať, pôsobí zastaralo a smiešne. Nikto nepíše ani nemyslí s takou jemnosťou a silou ako títo traja muži, a keby aj niekto, nikto by si to nevšimol. Benediktova chyba v predpoklade, že myšlienky budú mať vždy význam, bola možno chybou veľmajstra – ale napriek tomu to bola chyba. Vo svojich menej zdržanlivých posledných rokoch si Benedikt možno uvedomil, že svet sa posunul ďalej od akademických debát, na ktorých spočívala jeho autorita a veľkosť, že len mysliteľ z tichej generácie ako Agamben sa mu aspoň trochu priblížil v porozumení, že akademická obec už dávno prestala produkovať spojencov ako Spaemanna a nepriateľov ako Küng a že náš svet stratil záujem o svoju minulosť a vieru vo svoju budúcnosť.
Môžeme odpustiť Benediktovi ako akademikovi, že veril, že jeho svet bude trvať naveky, ale pre Benedikta ako kresťana to bola veľká chyba. Platón, Aristoteles a filozofi, ktorí po nich nasledovali, písali medzi riadkami o večných otázkach. Písali nielen pre svojich brilantných súčasníkov, ale pre ľudí, ktorí radi premýšľajú vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Potvrdzovali večnosť sveta a nepochybovali o tom, že budúcnosť prinesie nových študentov s inteligenciou a časom, aby sa oddali veľmi dlhej, nikdy ľahkej, ale vždy príjemnej práci interpretácie, ktorá je vlastná filozofovi.
Kresťan však vie, že nič netrvá večne, lebo tento svet má začiatok aj koniec. Apokalypsa, zjavenie všetkých tajomstiev a koniec všetkých interpretácií, nakoniec príde. Existuje čas a miesto pre ezoteriku, ktorej antonymom je Zjavenie. Nie však v otázkach týkajúcich sa osudu sveta – a našich duší. Lebo keď je času málo a hodina pokročilá, kto môže dúfať v spásu vo filozofickej zdržanlivosti?
Text vyšiel v letnom vydaní magazínu First Things. Vychádza so súhlasom redakcie. Preložil Timotej Dunaj. Prvú esej Wolfea a Thiela si možno prečítať tu.
Marker plánuje na diskusiu o téme Antikrista a konci čias nadviazať vlastnými pohľadmi.