Dokedy ešte bude futbal európsky šport

Španieli sú majstri sveta. Nehrali pekný futbal, ale s Argentínou vedeli hrať tak, že v základnom čase nevystrelili Argentínčania na bránu ani raz. Predtým odstavili celú útočnú silu Francúzska, jediný gól na MS im dali Belgičania, poradili si aj s Portugalskom... Boli lepší od všetkých ostatných, ale potešili asi iba Španielov. Výsledkami, nie hrou.

Najkrajší zápas, ktorý som videl, bol Portugalsko – Chorvátsko, padli tri góly (2:1), ale štyri neuznali, Chorváti bojovali nádherne a do úplného konca, nebyť čipu v lopte, ktorý počul to, čo žiadna kamera nevidela, boli by myslím napokon vyhrali. Škoda.

Zážitkom bol Messi, ktorýsi komentátor ho opísal, že pozerať na neho je ako zvyknúť si na výnimočnosť, sedí to. Aj včera v predĺžení vytvoril Argentíne dve alebo tri gólové príležitosti, chýbal mu lepší spoluhráč. Messi hral fantasticky. Američanov budem o chvíľu kritizovať za všeličo, ale keby boli vymysleli cenu pre najlepšieho hráča našej doby (ktorá by sa udeľovala vždy až po dekáde-dvoch), celý štadión by si bol rád zatlieskal.

Nuž a hoci čísla svedčia, že Európa dominuje futbalu, pozornejší pohľad hovorí o obrovskom úspechu afrických hráčov, počítame aj tých s africkým pôvodom, demografia nepustí. Dúfajme, že sa Afrika dočká úspechu, ktorí si tam ľudia zaslúžia. O štyri roky budú MS aj v Afrike (Španielsko-Portugalsko-Maroko, plus zápas v Uruguaji pri 100. výročí MS), prial by som im úspech. Prekaziť to môžu najmä, veď viete, peniaze.

Dovoľte pár poznámok k MS.

Nie som športovec, ale čím som starší, sledujem futbal stále viac. Rastie záujem aj vášeň, zásluhu majú na tom dvaja mladší synovia a futbal ako taký. V televízii sa už nedá pozerať nič, ale futbal mení všetko. Neveril by som, že si s takým záujmom budem schopný pozrieť aj niektoré reprízy zápasov (PSG-Bayern!), nádhera.

V texte budem trochu hovoriť o číslach, už preto, že som si vďaka tomu robil trochu poriadok v hlave, ale čísla a futbal, to je rozdiel ako čítať o recepte a ochutnať jedlo, počuť príhodu a zažiť ju.

Poďme na to. Najskôr dve protichodné poznámky.

Futbal je najuniverzálnejší šport, žiadne iné majstrovstvá v žiadnom inom športe nemajú takú globálnu pozornosť a aplauz. A predsa to celkom neplatí, Čína a India futbal v podstate nehrajú, ako môže byť teda niečo univerzálne, ak 3 miliardy ľudí z 8 nie sú toho plne súčasťou?

Keď sa na moment nad tým pozastavíte, človek si uvedomí, ako málo (skutočne málo) vecí je univerzálnych, že ich nájdete naozaj po celom svete, možno v menšom, ale všade. Nejde len o šport, platí to širšie. Pre čaj to platí skôr ako pre kávu, pre angličtinu viac ako iný jazyk, ryža porazí všetko, Coca-Cola viac ako Pepsi, katolicizmus prekoná islam, menej som si istý, či aj ateizmus. Ľudstvo nielenže stále odoláva homogenite, stále je veľmi málo univerzálnych vecí. Kedysi by som si myslel, že je to škoda, dnes v tom vidím istú nádej (aj keď s globálnymi problémami je to naopak – demografia trápi v podstate celý svet).

Futbal má zo všetkých športov najbližšie k univerzálnosti. Je to lacný dostupný šport, ihrisko a lopta sa nájdu všade, zásadnú rolu hrá talent a drina. A predsa to v istom zmysle nevidieť.

MS sa hrajú od roku 1930, s prestávkou po roku 1938 pre vojnu, nasledujúce majstrovstvá boli v roku 1950. Od detstva počúvame, že v tom roku na Marakane sledovalo finále naživo najviac divákov, až 200-tisíc ľudí, Brazíliu porazil Uruguaj a získal svoj druhý titul. Dokopy sa za 96 rokov odohralo 23 šampionátov.

Keď sa však pozriete na zloženie finálových dvojíc, futbal je výrazne európsky šport plus Argentína s Brazíliou (tie dva štáty sú možno aj dva úspešné príbehy kolonizácie). 23 finálových zápasov si od roku 1930 zahralo 13 štátov, okrem Uruguaja v počiatkoch, Brazílie a Argentíny, iba európske štáty. Najčastejšie Nemci (8 finále, 4 tituly), po nich Brazília (7 finále, 5 titulov), ale aj my – Československo (1934, 1962), dvakrát Maďarsko, až osemkrát to bolo čisto európske finále. Dominujú najmä Nemci, v minulosti Taliani, v poslednej dobe Francúzi, je až prekvapivé, že taká futbalová veľmoc ako Anglicko (1966) si zahrala finále iba raz (víťazne). Španieli hrali včera finále druhýkrát (2010, 2026), dva tituly. Ale také Portugalsko ani raz (naposledy len semifinále 2006).

Na druhej strane, futbal praje aj malým, možno nie až na vrchol, ale to až tak nevadí. Myslím, že dobrý dojem urobili Kapverdy, potrápili Španielov (0:0) aj Argentínu (2:3 po predĺžení). Výborne hrali tento rok, samozrejme, Nóri, ale cez Angličanov žiaľ neprešli. Alfie Haaland, otec Erlinga, ktorý kedysi hrával v anglickej lige tiež za Manchester City, po zápase pogratuloval rozhodcovi. Nóri prehrali v predĺžení 2:1, ale jeden anglický gól nemal platiť (lopta narazila do kábla s kamerou a odrazila sa späť), plus Nórom mali uznať gól, ktorý im neuznali.

Angličania sa neskôr sťažovali na rozhodcov po zápase s Argentínou, ale za postup cez Nórov by mali rozhodcom poďakovať. Sporné rozhodnutia patria k futbalu, ten podobne ako život nie je vždy fér, VAR to nedokázal zmeniť. Podstatnejšie je, že aj malý štát dokáže zaujať hrou a svojou identitou, ako sme všetci videli na veslujúcich vikingoch. Keď sa vie národ zjednotiť, má to silu.

Futbal je – aj keď imigrácia to mení – ešte stále oslavou národného fenoménu. Vlajky, hymny, odlišný naturel, aj politika hrá rolu („Las Malvinas Son Argentinas“), malí Argentínčania či Mexičania dokážu poraziť vyšších hráčov, niekedy aj dávať góly hlavičkami. A včera si na Trumpa zapískali všetci Španieli v hľadisku. Pred pár dňami ich ponižoval, že sa s nimi už nemajú jeho ministri ani rozprávať, včera im odovzdával medaily a tlačil sa na ich fotku s trofejou. 

V posledných rokoch na prvý pohľad vidieť dominanciu Európy vo futbale. Akoby rástla. Obrázok nie je kompletný, ak neotvoríme tému migrácie, ale začnime zatiaľ bez nej.

Keď sa pozrieme na posledných 20 rokov, čo znamená 6 majstrovstiev, do semifinále sa dostávajú najmä európske reprezentácie – Francúzi 4x, Nemci 3x, Chorváti-Španieli-Holanďania-Angličania po 2x, Belgicko-Portugalsko-Taliansko raz. Zo zvyšku sveta to bola raz Brazília (2014), raz Uruguaj (2010), trikrát Argentína. V podstate by sa dalo povedať, že v poslednej dobe o titul hrajú Európania s Argentínou, ak nehrajú medzi sebou. Pričom tento rok je základná jedenástka Argentíny takmer do nohy zložená z hráčov z európskych líg, Messiho môžeme pokojne započítať, neurazil by sa.

Z východnej Európy sa v poslednej dobe darí najviac Chorvátom (2022, 2018, 1998), od úspechu Bulharska v roku 1994 už ušlo hodne času. Na väčší úspech čakajú pridlho Poliaci (naposledy 1982), úplne sa vytratili Rusi (sankcie to dorazili). Z diaľky a s občasným úspešným postupom na turnaj sa pozeráme aj my a Česi.