Vojna zmenila Ukrajinu na geopolitický paradox

Ukrajina bola pred udalosťami na Majdane a anexiou Krymu v roku 2014 chudobná a skorumpovaná krajina. Napriek tomu bola mimoriadne dôležitá pre svoj potenciál.

Úrodná pôda, nerastné bohatstvo a priemyselné dedičstvo z čias Sovietskeho zväzu boli všetko faktory s možnosťou ďalšieho rozvoja. Hlavná časť potenciálu najväčšieho suseda Slovenska však pozostávala z dvoch hlavných zdrojov – územia a populácie.

Ak nepočítame Rusko, Ukrajina je vo svojich hraniciach spred roka 2014 najväčšou európskou krajinou. S rozlohou takmer 604-tisíc kilometrov štvorcových je o zhruba 50-tisíc kilometrov štvorcových väčšia než Francúzsko.

Patrila tiež k najľudnatejším štátom Európy. Odhaduje sa, že pred anexiou Krymu v krajine žilo viac ako 45 miliónov ľudí.

Poloha medzi Ruskom a EÚ spolu s veľkosťou územia a populácie dávali Ukrajine automatický geopolitický význam, ktorý ešte umocňovala jej geografická povaha. Jedinými výraznejšími prirodzenými hranicami Ukrajiny sú Čierne more a malá časť Karpatského oblúka, pričom prirodzené hranice s jej najväčšími susedmi – Ruskom, Poľskom a Bieloruskom – v podstate chýbajú. Ukrajina je pritom rovinou, ktorá bola tisícročia diaľnicou pre invázne sily v oboch smeroch. Európa cez túto Pontskú step od nepamäti čelila nájazdom a Rusko zase za uplynulých 500 rokov odolávalo opakovaným inváziám európskych mocností, ktoré hrozili rozvrátením jeho štátnosti.

Nezáleží, či za príčiny súčasnej vojny považujete ruský imperializmus alebo obavy Moskvy z rozpínavosti NATO. Do istej miery ide o dva konce toho istého geopolitického hlavolamu, ktorý sa snáď dal riešiť mierovým usporiadaním, no ktorého výbušný potenciál si pred rokom 2014 Rusi aj Západ dobre uvedomovali.

 „Bez Ukrajiny Rusko prestáva byť impériom, ale keď si Ukrajinu dostane na svoju stranu a potom si ju podmaní, sa Rusko automaticky stáva impériom,“ písal vo svojej knihe Veľká šachovnica (1997) americko-poľský stratég Zbigniew Brezinski.

Keď zase veľvyslanec USA v Moskve a neskorší šéf CIA William Burns v roku 2008 reportoval o postojoch Rusov naprieč politickým spektrom, upozornil:

„Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu, nielen pre Putina, najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Počas viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od poskokov v temných zákutiach Kremľa až po najostrejších Putinových liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO vnímal inak ako priamu výzvu ruským záujmom.“

V dôsledku geopolitického súperenia Moskvy a Západu, ktoré v roku 2022 kulminovalo plnohodnotnou rusko-ukrajinskou vojnou, však došlo k paradoxu. Ukrajina vplyvom vojnových trendov stratila značnú, a možno aj prevažnú, časť svojho niekdajšieho geopolitického potenciálu. Význam jeho dvoch spomenutých kľúčových zdrojov – populácie a územia – vyprcháva a krajinu robí čoraz menej dôležitou. Zodpovedné sú za to dva rozhodujúce trendy.

Prvým trendom je vyľudňovanie. Zatiaľ čo Ukrajina po páde komunizmu počtom obyvateľov konkurovala Francúzsku a pred rokom 2014 aspoň Španielsku, tak v roku 2022 už bola len na úrovni Poľska a dnes má namierené byť populačne podobnou Rumunsku.

Demografický úpadok Ukrajiny sme už v Markeri podrobne analyzovali po priznaní ministra pre sociálnu politiku Denysa Uľjutina, ktorý vyhlásil, že na území kontrolovanom Kyjevom žije už iba 22 až 25 miliónov ľudí. Milióny emigrovali, ďalšie milióny sú na územiach ovládaných Ruskom a státisíce zahynuli vo vojne. Číslo, ktoré je menej ako polovičné oproti stavu počas získania nezávislosti a ktoré uvádzajú aj ďalšie ukrajinské zdroje, Uľjutin označil za „katastrofu“.

Tu však zlé správy nekončia. Až 10 miliónov z tohto počtu tvoria dôchodcovia. Hovoria to oficiálne čísla ukrajinských úradov. Podiel detí na populácii naopak prudko klesol. Pred vojnou malo žiť na Ukrajine 7 až 8 miliónov ľudí do 18 rokov. Z toho 1,8 milióna emigrovalo a 1,6 milióna sa má nachádzať na územiach pod ruskou kontrolou. Znamená to, že detská populácia, teda budúcnosť Ukrajiny, sa pohybuje niekde na úrovni 3,5 až 4,5 milióna.