Bratstvo svätého Pia X. Spor v pozadí a otázka zmierenia
Ako by mohla cirkev odpovedať na výzvy modernity a II. vatikánskeho koncilu.
KomentáreCirkevDruhý vatikánsky koncil
Juraj ŠústPredseda Spoločenstva L. Hanusa
Ako by mohla cirkev odpovedať na výzvy modernity a II. vatikánskeho koncilu.
Čo možno ešte dodať k biskupskej vysviacke Bratstva svätého Pia X.? V slovenskom kontexte téma neprešla bez povšimnutia, ale nevzbudila ani širšiu polemiku a reakcie. Za pozornosť stojí podcast na platforme Cultura, iní komentátori sa obmedzili na vysvetľovanie toho, čo znamená exkomunikácia a prečo k nej došlo.
Nie som kanonický právnik, a tak sa nebudem púšťať do právnych kontroverzií. Svoju úvahu chcem zamerať na výzvy, ktorým cirkev dnes čelí a ktoré sú na pozadí tohto sporu.
Na hlbšej úrovni súčasnej krízy je otázka, ako by cirkev mala reagovať na výzvy modernity. Ide o výzvy, ktoré sa v Európe objavili v súvislosti s nástupom osvietenstva, Veľkou francúzskou revolúciou a nástupom moderných ideológií, ktoré nás doviedli k svetovým vojenským konfliktom v 20. storočí. Všetky tieto kultúrno-politické zmeny prispeli k sekularizácii Európy, k premene kresťanského kontinentu na sekulárnu spoločnosť, ktorej identita síce vychádza z kresťanstva, ale jej duch je živený do veľkej miery anti-kresťanskou revoltou.
Tieto zmeny prispôsobovania sa modernite boli podporované politicky aj po druhej svetovej vojne. Renesancia kresťanskej demokracie na Západe bola krátka a viac- menej pohltená liberalizmom, ktorý sa v prvých desaťročiach po vojne hlásil k morálnej neutralite (ako keby Boh neexistoval), postupne však čoraz viac inklinoval ku globálnemu presadzovaniu komprehenzívneho liberálneho progresivizmu. Hodnotový svet súčasnej Európskej únie a jej inštitúcií má iba veľmi málo spoločné s kresťanským étosom jej zakladateľov.
Cirkev na tieto výzvy zareagovala II. vatikánskym koncilom. V skratke, usilovala sa povedať, že nie je nepriateľom moderného sveta, ale v skutočnosti jeho priateľom, ktorý môže moderný svet zachrániť, takpovediac pred ním samým. Ocenila napríklad ekonomický či technologický pokrok, ktorý modernita priniesla, ale zároveň upozornila na to, že bez kresťanského morálneho rámca sa kapitalizmus i moderné technológie môžu stať nástrojom vykorisťovania. Taktiež sa prihlásila ku koncepcii ľudských práv, ktorých východisko však kládla oveľa hlbšie ako modernita. Garantom ľudských práv v skutočnosti môže byť iba Boh. Náboženstvo teda nejde proti človeku, ako si myslí modernita, ale naopak, človek ako tvor náboženský môže byť plne človekom, iba keď sa mu otvorí.
Cirkev teda vo vzťahu k svetu oddelila takpovediac zrno od pliev. Vyzdvihla to, čo je cenné, a varovala pred tým, čo ľudskému dobru škodí. A katolíkov vyzvala na evanjelizáciu – obnovu Európy a sveta na jej kresťanskom základe. Svet nie je Mordor, ktorý treba poraziť, ale skôr Gondor, ktorému treba pomôcť, aby Mordoru odolal.
Prečo sa tento cieľ navzdory očakávaniam zatiaľ nepodarilo naplniť? Myslím si, že jednak preto, že svet pomoc cirkvi neprijal. Cirkev pre svet napriek svojej veľkej snahe stále predstavovala nepatričné náboženské obmedzenia v praktických morálnych otázkach svojou „bigotnou“ sexuálnou morálkou čí v politike svojím „nerealistickým“ volaním po mieri. Čo sa týka jej náboženskej metafyziky, tak tú svet úplne odmietol.
Druhý dôvod spočíval v zmene katolíckej mentality. Koncil mnohí katolíci pochopili tak, že cirkev sa mení z nepriateľskej na priateľskú (nekritickú) voči svetu. V katolíckom svete sa rozšírila mentalita akoby dvoch cirkví: tej voči človeku nepriateľskej, ktorá bola pred koncilom, a tej novej ľudskej, ktorú priniesol až koncil. Radikálny zlom medzi „predkoncilovou“ a „pokoncilovou“ cirkvou v očiach mnohých katolíkov potvrdzovali rozsiahle zmeny v liturgii a architektúre chrámov. Paradoxom je, že najhlavnejšie z týchto zmien často nemali žiadnu oporu v koncilových dokumentoch a niekedy im dokonca priamo protirečili.
II. vatikánsky koncil vo svojom dekréte o poslaní laikov vyhlásil, že „úsilie preniknúť kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti, uprostred ktorej človek žije, je zvrchovanou úlohou a povinnosťou laikov“ (Apostolicam actuositatem, 13). Paradoxne, nastal skôr pohyb opačným smerom. Mnohí členovia cirkvi prijali za svoju úlohu preniesť do jej života a učenia hodnoty sekularistických ideológií. Za prejav dôležitosti laikov nepovažovali rozvinutie laického apoštolátu „na celom poli časného poriadku a v kultúre“, ako to požadoval koncil (Apostolicam actuositatem, 7), ale liturgický aktivizmus a nahrádzanie kňazov laikmi v jednotlivých liturgických službách.
Motyl
Pred 3 dňami
Na zaciatok zmierenia by stacilo aj malo, zrusit Traditiones custodes, Fiducia supplicans, Amoris laetitia a zmrazit Synodu o synodalite.
Richard V.
Pred 3 dňami
Pán Šust, už by som len odporučil, aby posledný ostavec reflektovali tí čo majú autoritu ( naši pastieri), podľa mňa trochu vymäkli v zmysle, len aby sme niekoho neurazili. S tomizmon máte úplnú pravdu.
loko
Pred 3 dňami
Duspastieri su ako angentinsky papez. Jeden den rozprava s elitou Slovenska ze cirkevnici nemaju zasahovat do veci ktorym nerozumeju a potom vyhlasi pri odlete zo Slovenska ze s vsetci sa maju dat zaockovat.
Alex
Pred 3 dňami
rozklad zašiel už príliš ďaleko, hniloba prenikla hlboko dovnutra...nezakryvajme si oči pred realitou : veľká schizma je nevyhnutná, ba už prebieha
Servis
Pred 3 dňami
Nemôžem si pomôcť, ale tá nesúrodosť až umelá všeobecnosť toho článku ukazuje prstom na autora, ktorý sa vyrovnáva vo svojej náboženskej predstave s nejakou MODERNITOU. Poprosím o jednoduchú definíciu tohto pojmu. Obávam sa však, že je to termín vytiahnutý z päty a tým pádom je ten článok prázdny a nekompetentný…