Ako som sa dostal v Amerike za mreže

Vrátili sa horúčavy, mnohí z nás dovolenkujú, je príhodný čas napísať aj o niečom inom ako o politike. Trochu rozmýšľam v poslednom čase o Amerike, jej stave pri 250. výročí založenia, napíšem niečo aj o tom, ale ešte predtým osobné vyznanie.

Ameriku má rád, čítam o nej rád, poteším sa, keď tam môžem vycestovať, navštívil som ju viackrát. Mal som možnosť ísť do Ameriky aj tento rok o pár dní, ale keď si z americkej ambasády vypýtali poplatok 180 dolárov za novinárske víza, odmietol som to zaplatiť. Považujem to za ponižujúci prístup, s Amerikou nemáme vízový režim, urazilo ma to. Cestu som zrušil.

Dojem to trochu kazí, treba ho preto vylepšiť spomienkami z mladosti. Napríklad na leto v roku 1999, najmä jeden júlový zážitok. Aj tam som bol ponížený, ale právom a malo to na mňa výchovný vplyv.

Najskôr malý úvod. Bol som vtedy na letnom programe v Spojených štátoch, ten program sa volal Work and Travel a išlo v zásade o to, že americká ambasáda vysokoškolským študentom udelila krátkodobé víza, s ktorými mohli cez letné prázdniny legálne pracovať za morom. V Amerike som bol už rok predtým, zo spomienok aj dolárov som viac-menej žil celý školský rok, do Ameriky som sa tešil, odkedy som sa z nej vrátil.

Plány boli veľké, nechcelo sa nám ísť do zábavného parku do štátu Wisconsin, kam nás volali organizátori, túžili sme zostať v New Yorku. Rok predtým som tam strávil pár nocí, bolo to nezabudnuteľné. V duši aj vreckách sme mali viac sebaistoty, v pase J-1 víza, chceli sme si to skúsiť. Aspoň na pár dní. Veď odísť sa dá vždy.

Viacerí z nás, čo tiež chceli ostať v New Yorku, postupne odišli. Peniaze sa míňali rýchlo, s prácou bol začiatočnícky problém, ubytovanie relatívne drahé, podmienky mizerné. Už ani neviem, či sme si tú izbu v odľahlej časti Queensu našli cez poľské alebo ruské noviny, tuším tie druhé. Bývali sme v niečom, čo by znieslo označenie ubytovňa, malé izbičky bez klimatizácie na prvom poschodí. Predpokladám, že to bolo nelegálne, Rus Vladimir, ktorý tam býval s nami a ktorému sme platili nájom v hotovosti, von nechodil, až po zotmení, zuby mal tuším vybité, do reči mu nebolo.

Bola to tak trochu veľkomestská divočina, bývali sme pri metre, presnejšie pod metrom, kolaje tu idú vysoko nad zemou, teda kúsok nad našimi oknami. Na hluk si mladý človek zvykne rýchlo, vlastne si na žiaden nespomínam. Horšie to bolo s vlhkosťou. V New Yorku je v lete vysoká vlhkosť, mokré veci v podstate nedokázali vyschnúť, v izbe žiadna klíma, nič. Strašne únavné, od rána, ale najmä v noci.

Nemali sme ani chladničku, v potravinách chladené nápoje nepredávali, tak sme museli piť nechladenú vodu alebo si kupovať chladené nápoje oproti v Deli, na rohu ulice. Spomínam si na tretinkové pivo s antinázvom Prime Time, stálo 50 centov. Označenie Pilsner bol podvod, ale nič lacnejšie v okolí nebolo. Pil ho okrem nás ešte miestny bezdomovec, cez deň ležal pred tým Deli, žmurkol na nás: cheap but good, boli sme na jednej note.

S jedlom to bolo horšie. Mali sme málo peňazí, vysvetlím neskôr prečo, na teplé jedlo to niekedy nestačilo. Večer o 21. hodine zatvárali supermarket v našej štvrti Jamaica, každý deň hodinu pred zavretím pravidelne zlacneli grilované kurča z asi troch dolárov na jeden, aby sa predalo. Pár minút pred ôsmou sme už boli v obchode, pozdravili sa s predavačkou za pultom. Keď sa kurča predalo skôr, chodili sme k Číňanom, polovica kuraťa utopená v oleji s ryžou alebo hranolkami stála 3,25. Čínska pani si nás po čase obľúbila, musel to byť materinský súcit. Prešli sme na vývar a iné jedlá na oleji.

Najväčšie trápenie bola práca. Mali sme platné pracovné víza, chuť si zarobiť, ale to nikoho nezaujímalo. Najskôr bol problém prácu nájsť, potom dostať výplatu. Klamali nás na každom rohu.

Bol začiatok júla, ktorýsi deň sme kráčali po jednej z nekonečne rovných ulíc na Manhattane a kto uvidel prvý tabuľu Job Wanted, mal právo sa ísť spýtať prvý alebo miesto prepustiť. Urobil to iba raz a iba Simeon, išlo o obchod s názvom House of Light a on hrdo povedal, že lustre predávať nechce. Aj tak tam nezobrali nikoho z nás. Zrejme nám neverili, keď sme s unaveným pohľadom a slovanským akcentom tvrdili, že skúsenosti máme z takmer rovnakého obchodu zo Slovenska.

Únava rástla ako tiene, raz podvečer som s jedným kamarátom vstúpil do reštaurácie, požiadali sme o stretnutie manažéra a spýtali sa na oznam pri vchode, že hľadáme prácu a môžeme robiť čokoľvek. Mlčal. Nechápali sme. Až keď sme odchádzali, sme si všimli, že  v tej reštaurácii veľkej ako telocvičňa boli všetci Číňania, boli sme už v China-town.

Po pár dňoch sme našli pevné dno a konečne začali niečo robiť. Kamaráti umývali riady na Times square v homosexuálnom bare (závidel som im), my s Jurajom sme robili poskoka nejakému Rusovi, nosil rifle Armani a volal nás ribjata, prípadne Jaroslav i Juroslav. Raz nás priviedol pred mrakodrap, zvrchu viseli laná, malá lávka. Pozreli sme sa s kamarátom na seba a povedali si, že to je už za hranicou. Chcel sa iba zasmiať, huncút jeden. Každý večer zavolal, na akej križovatke máme čakať na druhý deň, jeden večer sa neozval, asi týždeň sme robili zadarmo. Kamaráti z toho baru boli na tom podobne, vyplatili ich dúhovými malinovkami. Pili sme ich niekoľko dní teplé.

Po čase sme sa zorientovali a našli si prácu, kde sme dostali aj výplatu. Najhoršia pracovná kombinácia, čo som mal, bola asi vtedy, keď som ráno rozbíjal ťažkým kladivom steny (Poliaci to volali demolúvki) a podvečer ženám umýval vlasy v salóne. Musel som si dávať pozor, aby som ich nepoškriabal po tvári. Do práce som chodil unavený a kolegom (gejom) som veľmi nesadol, naznačili mi, že to nie je robota pre mňa. Mali pravdu. Ostala mi na kolegov ešte jedna spomienka, zdravili sa slovami stay beautiful, občas som to neskôr použil, len s dievčatami, malo to úspech.

To už ale boli dobré časy, ráno som si pravidelne kupoval kávu s volským okom v žemli, keď sa predavač spýtal, či chcem pridať salt-pepper-ketchup, len som kývol hlavou, k tomu som čítal Wall Street Journal kvôli názorovej strane, za prácou som cestoval na Manhattan metrom, jedna cesta trvala hodinu a trištvrte.

Výplatu sme dostávali raz týždenne ako šek, za jeho preplatenie bol v banke pre nás vysoký poplatok, ale keď sme ním platili v Liquer shope v poľskej časti Queensu, kúpili sme si fľašu alkoholu a vydali nám zvyšok v hotovosti. Oplatilo sa to. Každý týždeň sme mali na stole niekoľko flaší alkoholu, život bol radostnejší. 

Raz v nedeľu ráno som po ceste do slovenského kostola stretol hádajúci sa slovenský pár, manželia v rokoch, sedel som oproti nim, bolo to trápne, prestúpili sme na rovnaký spoj, potom vystúpili na rovnakej zastávke, pochopili, že máme rovnaký cieľ, dali sme sa do reči. Volal sa Jano, robil maliara a zobral ma k sebe. Nič lepšie som v New Yorku predtým ani potom nezažil. Možno vo mne videl druhého syna. Ten jeho žil doma, so starými rodičmi a oni s manželkou celé roky žili tu. Deti, myslím, že mali dve, im chýbali, ale o tom, prečo odišli bez nich, nikdy nehovoril. A ja som sa radšej nepýtal. Po práci kúpil za svoje malé pivo Budweisser, celý deň som počúval, ako je na východe (tom našom) všetko lepšie. Trpezlivo som ho počúval, ale po asi dvoch týždňoch som už nevládal.

„Prečo potom východniari odchádzajú na západ?“ spýtal som sa ho.

Zastavil sa, pozrel sa na mňa a úplne pokojným hlasom povedal: „Ak chceš pre mňa robiť, to sa už nikdy nepýtaj.“ Ani ma to nenapadlo.

Mal som ho rád, videl som, ako sa prebíja, ako nedokáže dosiahnuť to najpodstatnejšie (zoceliť rodinu), ale po celý čas bol oporou svojej žene. Na jednej ruke mal len palec a hánku, ale palicu so štetcom udržal. Považoval za svoje životné šťastie, že neprišiel na ruke aj o hánku, mohol pracovať s oboma rukami.    

V novembri 2024, keď som bol v New Yorku na pár dní, zašiel som do slovenského kostolíka svätého Jána Nepomuckého, nachádza sa na 1 avenue a 66 ulici, na východ od Central parku, slúži tu Štefan Chanas. V kostole a okolí sa toho veľa nezmenilo, maliara Jana žiaľ nikto nepoznal.

Vystriedal som v New Yorku veľa džobov, robil som pomocného čašníka v talianskej reštaurácii v Malom Taliansku, dostávali sme plat 5 dolárov na týždeň a polovicu prepitného z podielu čašníka, vychádzalo to na 7-8 dolárov na hodinu. Lenže vždy sme dostali iba peniaze, prepitné spočítavali čašníci. Keď som zjednotil pomocných čašníkov, boli to chlapci z Egypta, Libanonu, hispánci, že ich budem zastupovať pri prepočítavaní prepitného, vyhodili ma.

Predával som hamburgery vo fastfoode White Castle, malé hamburgery pre chudobnú Ameriku. Zažil som tu, ako na nás vytiahol pištoľ zákazník, predtým si chcel so mnou podať ruku, mal nejakú kožnú chorobu, odmietol som. Ostatní z toho neboli tak vydesení, našťastie nikomu sa nič nestalo. 

Mal som tam kolegu, volal sa Carlos, bol z Haiti. Raz mi pri triedení odpadu povedal, že zabil človeka, že sa ma chce ako katolík katolíka spýtať, čo má robiť. Povedal som mu, aby išiel na políciu, zasmial sa a zmenil tému. 

Umýval som riady, robil strechy a obloženie domov sidingom, predával hamburgery, rozbíjal steny, otváral talianske vína, umýval ženám vlasy, zažil som toho hodne, ale najzaujímavejšia vec počas leta 1999 bola, keď sme sa s kamarátom dostali za mreže.

Bolo to niekedy v tomto čase, polovica júla. Mali sme zaplatené ubytovanie u Vladimira do konca mesiaca, ale nemali sme už takmer žiadne peniaze. Mali sme ale šťastie. Ďalší Slováci, s ktorými sme boli na ubytovni, skončili sme napokon piati v jednej izbe, našli v poľskom Queense poľskú kanceláriu, kde ich zamestnali a odporučili tam aj nás. Jeden z nich, tiež už bol bez peňazí, prosil Poliakov tým, že im dá svoju letenku a pas, len nech mu dajú džob. Dnes sa mu darí, je úspešný otec rodiny. Vtedy mu ale nebolo všetko jedno. Tú prácu mu napokon dali, pas aj letenku mu nechali. Dali prácu aj nám, len sme si museli kúpiť topánky s tvrdou špičkou, nejaké nohavice a rúško proti prachu. Nemali sme na to, posledné peniaze sme dali na nájom.

Ale pár mesiacov predtým, ešte doma, na konci semestra nám vtedajší učiteľ Martin Bútora daroval dve- alebo tritisíc korún na študentský časopis Vivat, ktorý sme vydávali, ja som bol šéfredaktor, peniaze som mal na účte v Poľnobanke. Akýmsi zázrakom sa v roku 1999 dalo touto detskou kartičkou v poľskom obchode pre robotníkov zaplatiť. Bol som taký nadšený, že som si kúpil aj chladený Prime Time a jeden dolár hodil bezdomovcovi.

Boli sme ale na hrane. Ostalo nám spolu s kamarátom asi päť, možno šesť dolárov. Jedna cesta metrom stála jeden a pol dolára (od štvrti Jamaica sme boli strašne ďaleko, peši to nešlo), kurča večer dolár. Cesta na druhý deň zase jeden a pol na osobu, platilo sa špeciálnymi deravými mincami, volalo sa to token, dnes už sa platí kartičkami.  Vedeli sme ale, že na tejto stanici v poľskom Queense sú dva vchody do metra a pri tom druhom nesedí policajt. Kúpili sme si dvaja iba jeden token a prešmykli sa spolu cez turniket.

Na metro sme čakali pár minút bokom od ostatných, ktorí prichádzali hlavným vchodom. Keď prichádzalo metro, pohli sme sa k dverám vagónu, náhle k nám pristúpili dvaja muži, vytiahli odznaky NYPD a v momente sme mali ruky za chrbtom.

Putá boli hneď tesné, mali sme stres, trhali sme rukami, zovreli sa ešte viac, zápästia sčerveneli. Nechali nás tam aspoň hodinu, minimálne tak nám to pripadalo. Potili sme sa. Mamičky s deťmi, čo kráčali okolo, na nás ukazovali prstom, boli sme výchovná pomôcka.

To celé sa potom zopakovalo vonku na ulici, zase hodina, zase mamičky s deťmi. Keby sme tam žili, asi sa prepadneme od hanby. Konečne prišlo policajné auto, ten, čo zatkol mňa, sa volal Coto, a posunul ma na zadné sedadlo, rukou mi pri vstupe chránil hlavu ako vo filme. Vzadu to bolo stiesnené, na hliníkovej platni, ktorá mi tlačila na kolená, bolo vyškriabané asi nejakým kľúčom – if you are here, you are in trouble.

Po príchode do malej policajnej stanice s dvomi celami (muži/ženy), sme si museli vybrať opasok, šnúrky z topánok, všetko z vreciek. Brali nám otlačky prstov. Ešte stále sa mi tak potili ruky, že mi ich nevedeli zobrať, museli zohnať vysušovací krém na ruky.

Tak vznikol môj prípad, na úradnom papieri stálo New York State v. Jaroslav Daniska. Ten papier mám odložený doma.

Vedľa sedel nejaký sfetovaný chalan, odsunuli sme sa do opačného rohu. Naše papiere išiel ktosi zaniesť sudcovi, keď ich vrátia, pustia nás. Začínala sa noc.

Po čase prišli dve poľské dievčatá, rovnako pekné ako veselé. Zatkli ich na tom istom mieste, všetko urobili rovnako ako my. Len im to bolo na smiech. Jedna z nich mala v peňaženke, ktorú dokumentovali, 500 dolárov. Policajt Coto neveril vlastným očiam, povedal, že v živote nemal pri sebe päťsto dolárov, prečo si si nekúpila token za jeden a pol dolára, pýtal sa jej. Lebo som nemusela, rozosmiala sa.

A my sme sa konečne uvoľnili tiež, zrodila sa poľsko-slovenská solidarita.

Skrátim to. Asi o mesiac bol súd, s Poľkami sme sa skamarátili, na súd sme už prišli pekne oblečení, u Jana som si zobral deň voľna.   

Sudca pôsobil prísne, nad jeho hlavou stálo In God We Trust, pridelili nám hispánsku advokátku ex offo, v súdnej sále bolo veľa ľudí, pred nami zločinec v oranžovom úbore a putami na rukách aj nohách, štyria policajti z každej strany. Pred sudcu sme predstupovali podľa abecedy.

Boli štyri možnosti, buď dostaneme pokutu v niekoľkonásobku ceny lístka, buď zaplatíme cenu lístka, mohli sme dostať niekoľko hodín verejnoprospešných prác, alebo nám bude všetko odpustené. Naša advokátka za dve minúty opísala prípad, našu situáciu, spomenula akýsi precedens, neplatili sme napokon nič. Spomínam si, že sudca sa ani raz nepozrel do mojich očí. Bolo to posledné poníženie za to, že som nezaplatil 1,5 dolára za cestu. Potom sme to išli osláviť s Poľkami oproti do baru.

V Amerike som predtým aj potom zažil všeličo. Prvých desať dolárov som zarobil ako prepitné, keď som našiel a odovzdal majiteľovi slnečné okuliare. Boli to časy, keď bola Amerika v mnohom od nás lacnejšia, teraz je to naopak. Spomínam si na verejné vystúpenie dalajlámu v Central Parku, celý čas za ním stál Richard Gere a ešte akýsi muž, dalajláma ponúkol davu prudko povrchnú spiritualitu a morálku bez nárokov, nechápal som, ako to môže niekoho oslovovať. Bol to duchovný gýč, ktorý sa postupne rozšíril po celom Západe.

Rád spomínam na katolíčku Cathy z Virginie, matku veľkej rodiny, jej manžel bol vojak, nemala v sebe ani štipku povýšenectva, rada počúvala o Slovensku, ktovie aká sklamaná je dnes z Trumpa.

Na leto 1999 nezabudnem nikdy. Jamaica Street je od Manhattanu ďaleko, snáď sa mi ešte podarí ju niekedy vidieť. Ešte radšej by som ale stretol Jana z Popradu a jeho ženu, dúfam, že už žijú s deťmi a vnúčencami.