Prečo robí Izrael politiku, ktorou sa poškodzuje

S postupom času si čoraz viac uvedomujem genialitu kroku, ktorý Európa podnikla po druhej svetovej vojne: integrovala národné ekonomiky tak, aby vytvorila vzájomné závislosti medzi štátmi, ktoré kedysi bojovali proti sebe, a tým zabezpečila, že budúce vojny by boli príliš nákladné na to, aby sa o nich vôbec uvažovalo. Zdá sa, že práve vďaka tejto stratégii odvtedy – napriek vážnym napätiam – nehrozí, že by tieto krajiny proti sebe viedli vojnu. Viem, že v EÚ je hrča všelijakých problémov, ale toto si zaslúži uznanie. Najmä, keď sa pozrieme za hranice Európy.

Zúfalá potreba takéhoto riešenia v dnešných nebezpečných konfliktných zónach sa zdá byť dosť zrejmá a je dnes veľa ľudí, ktorí to dobre chápu. 

Ruskí lídri už dlho varovali, že snahy Západu izolovať Rusko od jeho európskych susedov – ktorých súčasťou bolo aj rozširovanie NATO – nakoniec vyústia do rozsiahleho konfliktu, ktorého sme stále svedkami na Ukrajine. A na Blízkom východe to dnes arabskí lídri zdá sa chápu lepšie než ešte pred pár mesiacmi – súdiac podľa súčasného záväzku krajín GCC (krajiny Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive, pozn. prekl.) vytvoriť spoločný investičný fond vo výške 300 miliárd dolárov na pomoc pri povojnovej obnove Iránu. Vyzerá to tak, že starý model – udržiavať tvrdý postoj voči Iránu a spoliehať sa na ochranu americkej superveľmoci – už nie je spoľahlivý. Namiesto toho všetko nasvedčuje tomu, že štáty Perzského zálivu vážne zvažujú možnosť prejsť k nejakej forme spolupráce a ekonomickej integrácie so svojím protivníkom (nehovoriac o tom, že na stole sú teraz aj potenciálne priame investície USA v Iráne).

To všetko je, samozrejme, pre Izraelčanov neprijateľné, keďže ich stratégia prežitia už dlho spočíva v podnecovaní nepriateľstva medzi ich susedmi. Mier a spolupráca medzi Iránom a arabskými štátmi Perzského zálivu je to posledné, čo chcú. Z ich pohľadu by takýto mier len zjednotil ich nepriateľov a posilnil Irán – hlavného podporovateľa nepriateľských skupín v bezprostrednom susedstve Izraela. Je otázne, či by dohoda dosiahnutá vo Švajčiarsku mohla zahŕňať jednak obmedzenie Izraela zo strany USA a zároveň obmedzenie Hizballáhu zo strany Iránu. Teoreticky to vyzerá byť realizovateľné. Posledných sto rokov vzťahov v regióne však prinieslo nespočetné množstvo príkladov, keď boli dobre mienené dohody zmarené, často nie hlavnými aktérmi, ale horlivcami v teréne, ktorí disponujú zbraňami – a teda majú de facto právo veta nad akoukoľvek mierovou iniciatívou – a ktorých jednoducho nie je možné obmedziť.